18.8.2006   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 195/96

1.1

Biodiverzita je základom a zárukou života na našej planéte. Aj z dôvodu vlastných hospodárskych záujmov sa ľudstvo musí snažiť o zachovanie stability ekosystémov. Okrem toho prikazuje aj úcta voči stvoreniu zachovávať rozmanitosť druhov. Ochrana biodiverzity nie je žiadny „luxus“, ktorý by sme si mohli dovoliť, alebo sa ho vzdať.

1.2

Človek sám profituje z najväčšej miery z tejto biodiverzity, avšak je v súčasnosti zároveň hlavnou príčinou jej úbytku.

1.3

EHSV je toho názoru, že biodiverzita v Európe je aj naďalej vo veľkej miere ohrozená. Doterajšie opatrenia EÚ nepostačujú na zastavenie negatívneho trendu predchádzajúcich desaťročí.

1.4

EHSV víta skutočnosť, že sa okrem všetkých európskych inštitúcií aj členské štáty EÚ ako zmluvné strany dohovoru o zachovaní biodiverzity zaviazali nielen zastaviť túto negatívnu tendenciu, ale ju aj zvrátiť.

1.5

EHSV však kritizuje, že medzi týmito záväzkami a skutočnosťou je obrovský rozdiel: verejný sektor dosiaľ neprispel k ochrane biodiverzity tak, ako by sa od neho dalo očakávať. Mal by pri ochrane biodiverzity ísť príkladom, namiesto toho však prispievajú rozhodnutia v oblasti plánovania a programy podpory k jej ďalšiemu ohrozovaniu. K tomu sa pridáva aj fakt, že vo finančnom období 2007 – 2013 sa má šetriť práve v tých oblastiach politiky EÚ, ktoré majú zvlášť veľký význam pre ochranu biodiverzity.

1.6

Úbytok biodiverzity je postupný proces, ktorý pretrváva už mnoho rokov. Keďže má stále menej ľudí priamy kontakt s prírodným prostredím, je priamy vplyv tohto úbytku a z toho plynúci následný politický tlak na zmenu pomerne malý. Toto by však nemalo politiku uspokojovať, naopak, je potrebné vyvíjať protistratégie.

1.7

Rovnako ako je potrebné lepšie informovať občiansku spoločnosť o pozadí a význame ochrany biodiverzity, je potrebné uskutočniť aj opatrenia v oblasti školení a odbornej prípravy úradníkov vo verejnej sfére na miestnej, regionálnej a vnútroštátnej úrovni, keďže mnohí z nich vôbec nevedia, o čo ide a často chýba motivácia.

1.8

EHSV považuje za zmysluplnú kampaň za zachovanie biodiverzity, ktorú zvažuje predsedníctvo Rady Európskej únie, pričom občianska spoločnosť môže prispieť tak prakticky, ako aj – čo je obzvlášť dôležité – v oblasti rozvíjania povedomia. Takáto kampaň však nemôže kompenzovať existujúce nedostatky, ktorých výpočet uviedla samotná EÚ. Rovnako nesmie v žiadnom prípade viesť k tomu, aby vznikol dojem, že všetky tieto problémy vznikajú výlučne a predovšetkým z nedostatočnej angažovanosti občianskej spoločnosti.

1.9

Je potrebných viac pozitívnych praktických príkladov a modelových projektov, viac znázornení, ktoré by všeobecne dostali do povedomia zmysel a úžitkovú hodnotu prírodnej krajiny a biodiverzity, a je potrebné zapojenie vzorov z verejnosti. V konečnom dôsledku ide o zachovanie základov pre existenciu ľudstva.

2.1

Rakúske predsedníctvo požiadalo listom z 13. septembra 2005 EHSV o vypracovanie prieskumného stanoviska na tému „Kampaň EÚ za zachovanie biodiverzity – postoj a príspevok občianskej spoločnosti“. V lister sa poukazuje na to, že takéto stanovisko by mohlo obsahovo a politicky podporiť Radu a Komisiu pri dosahovaní ich cieľa zastaviť do roku 2010 úbytok biologickej rôznorodosti (1).

2.2

V liste sa ďalej navrhuje, že by sa EHSV mohol venovať týmto otázkam:

2.3

Dôvodom tejto žiadosti rakúskeho predsedníctva je podľa všetkého aj v liste uvádzaná skutočnosť, že „aktuálne údaje rôznych výskumných zariadení a inštitúcií ako napríklad EUROSTAT ukazujú ..., že napriek doterajším snahám sa rozmanitosť druhov v Európe a na celom svete sústavne znižuje, pričom sa momentálne nečrtá žiadna zmena tohto trendu. Aj Komisia predpokladá vo svojom oznámení v rámci procesu prehodnotenia stratégie trvalo udržateľného rozvoja EÚ negatívny trend v tejto oblasti“.

2.4

EHSV ďakuje predsedníctvu, že ho poverilo takouto dôležitou otázkou. Výbor sa bude ďalej venovať jednotlivým načrtnutým otázkam osobitne, ku každej téme podá vyžiadanú odpoveď a vypracuje návrhy pre „kampaň“.

3.1

Biodiverzita je základom života na našej planéte. Bez biodiverzity by človek nemohol prežiť: rastliny, ktoré premieňajú slnečné svetlo na biomasu, sú základom tých energetických a látkových procesov na našej planéte, do ktorých je človek každodenne zapojený, napríklad keď dýcha, prijíma potravu alebo hospodári. Ani bez tých druhov, ktoré v konečnom dôsledku využívajú a premieňajú odpad „produkovaný“ človekom, by ľudský život a ľudská činnosť neboli možné.

3.2

Biodiverzita teda nie je niečo, čo si spoločnosť môže „dovoliť“, keď sa jej to zdá dôležité, a čoho sa môže vzdať, keď sa zdá, že je potrebné stanoviť si iné priority. Biodiverzita je niečo, čoho sa nie je možné vzdať.

3.3

Vo svojom prehodnotení politiky životného prostredia 2003 (2) Komisia jasne ukazuje, o čo vlastne v otázke biologickej rozmanitosti (biodiverzity) ide. Biodiverzita je výraz komplexnosti, rovnováhy a stavu rôznych ekosystémov. Biologická rôznorodosť neplní len podstatné funkcie životného základu, ale tvorí aj základ dôležitých aktivít v oblasti hospodárstva, regenerácie a kultúry.

3.4

Biodiverzita v preklade znamená „rozmanitosť života“, tento výraz sa však môže používať na rôznych úrovniach. Môže označovať genetickú rôznorodosť v rámci populácie, ako aj stupeň rozmanitosti druhov v určitom životnom priestore.

3.5

Človek má vďaka svojej inteligencii z tejto biodiverzity najväčší úžitok: žiadny iný žijúci živočíšny druh nevyužíva resp. nepoužíva toľko iných druhov ako človek. Človek je v súčasnosti ale aj jej hlavným ničiteľom. Jeho delenie druhov na „užitočné“ a „škodlivé“ je založené čisto na hospodárskych a antropocentrických princípoch. Samotná príroda takéto delenie nepozná. Pozná len do veľkej miery samoregulačnú rovnováhu. Rozmanitosť druhov je jedným z rozhodujúcich indikátorov trvalej udržateľnosti.

3.6

Rovnováha, ktorá sa vymkne spod kontroly, predstavuje pre tých, ktorí majú záujem o udržanie stabilných pomerov, problém. Svojimi rôznorodými, prevažne hospodárskymi činnosťami zasahuje človek do ekologickej rovnováhy a ovplyvňuje ju. Robí to už tisícročia, v minulosti často – napr. vďaka extenzívnemu využívaniu pôdy – s tým výsledkom, že vznikli nové, opäť pomerne stabilné systémy. Avšak vplyv ľudí na biodiverzitu v súčasnosti nadobudol dosiaľ nepoznanú intenzitu. Zloženie druhov nie je možnosťami, ktoré si vytvoril človek, už len mierne ovplyvňované, ale v mnohých prípadoch úplne ničené.

3.7

Súčasnú situácia v oblasti zachovávania biodiverzity jasne a zreteľne opísalo predsedníctvo vo svojom liste EHSV (pozri bod 2.3). Jeho analýza sa zhoduje okrem iného so správou programu pre životné prostredie Organizácie spojených národov o rozmanitosti druhov, podľa ktorej rozmanitosť druhov na celom svete klesá rýchlejšie než kedykoľvek predtým.

3.8

EÚ poukazuje už vo svojej stratégii pre biodiverzitu z roku 1998 (3) na skutočnosť, že situácia v Európe je viac ako povážlivá. Bohatstvo druhov v Európskej únii sa pod vplyvom ľudských zásahov v priebehu desaťročí postupne zmenšuje. V predchádzajúcich desaťročiach tieto zásahy nadobudli obrovské rozmery. V správe programu pre životné prostredie OSN sa uvádza, že v niektorých krajinách Európy došlo k celoplošnému vyhubeniu až 24 % druhov určitých kategórií, ako napríklad motýľov, vtákov a cicavcov.

3.9

V stratégii z Göteborgu 2001 (4) (stratégia trvalej udržateľnosti) sa uvádza, že v posledných desaťročiach došlo k dramatickému urýchleniu úbytku biologickej rôznorodosti v Európe. EHSV poukazuje na skutočnosť, že miera vymierania druhov je dnes 100 až 1 000 násobne vyššia než prirodzená miera, pričom nová štúdia univerzity v Utrechte vychádza dokonca z 1 000 až 10 000 násobku.

3.10

Príčiny úbytku druhov sú rozmanité. Všeobecne sa dá konštatovať, že odstraňovanie resp. ovplyvňovanie životného priestoru živočíchov a rastlín rôznymi látkami vedie k úbytku biodiverzity. Vlastné príčiny však treba hľadať v predeľovaní prirodzeného životného priestoru infraštruktúrou a urbanizáciou, úbytku výživných látok, zástavbe, v masovom cestovnom ruchu, znečisťovaní vody a ovzdušia.

3.11

Osobitnú úlohu, v podstate dvojakú, zohráva poľnohospodárstvo v Európe, ktoré z historického hľadiska najprv prispievalo svojimi ranými extenzívnymi a veľmi rôznorodými formami využívania k zvýšeniu druhovej rozmanitosti. Mnohé z týchto extenzívnych foriem využívania už ale nie sú hospodársky výhodné, a preto boli nahradené intenzívnejším využívaním, t. j. využívaním, ktoré viac ovplyvňuje prírodné procesy. Táto skutočnosť má dvojaký vplyv na biodiverzitu: na jednej strane intenzívne poľnohospodárstvo prispieva významnou mierou k znižovaniu počtu druhov, a na druhej strane sa strácajú cenné biotopy tým, že sa dosiaľ extenzívne alebo ekologicky využívané plochy prestanú obhospodarovať a ležia trvalo úhorom, alebo sa začnú využívať iným spôsobom. Poľnohospodárstvo preto môže byť, podľa toho, akým spôsobom sa prevádzkuje, prínosom alebo môže byť biodiverzite na škodu.

3.12

Šírenie lesa a krovitých porastov, narušenie konkurenčnej rovnováhy (okrem iného kvôli pridaným živinám), zalesňovanie plôch bez lesného porastu, zavlečenie druhov, ktoré pôvodne na príslušnom území nežili a nadmerný rybolov sú ďalšími dôležitými príčinami, ktoré je potrebné spomenúť.

3.12.1

Nové, doteraz menej významné príčiny môžu v budúcnosti túto situáciu ešte viac vyostriť. Európska agentúra pre životné prostredie uvádza vo svojej správe (5) očakávané klimatické zmeny ako extrémne, v budúcnosti možno hlavné nebezpečenstvo nezvratných zmien v oblasti biodiverzity.

3.12.2

Používanie zelenej genetiky by mohlo byť ďalším nebezpečenstvom pre druhovú rôznorodosť v Európe. Komerčné pestovanie geneticky modifikovaných rastlín by podľa názoru výskumníkov mohlo mať veľký vplyv na okolité rastliny, a tým aj na motýle a včely. Takýto výsledok priniesla trojročná štúdia vypracovaná na žiadosť britskej vlády, na ktorej spolupracovalo vyše 150 výskumníkov (6). EHSV vyzýva Komisiu, aby intenzívne podporovala výskumné činnosti v tejto oblasti.

3.13

Potenciálne následky takéhoto úbytku biodiverzity môžeme znázorniť na jednom konkrétnom príklade. Napríklad u opeľovacieho hmyzu bol zaznamenaný významný pokles populácie, a to, podľa medzinárodnej organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo, na celom svete. Systémy oplodňovania kvitnúcich rastlín sa ďalej vyvíjali a zároveň sa prispôsobovali vývoju opeľujúceho hmyzu, ktorý zase vyvinul efektívnejšie metódy zbierania nektáru a peľu, čím prispel k lepšej produkcii semien, a tým aj šíreniu opelených rastlín. Krížne opelenie hmyzom zvyšuje genetickú rôznorodosť a vedie k odolnejším semenám a lepšej kvalite plodov. Približne 70 % až 95 % opeľujúceho hmyzu patrí do radu blanokrídlovcov (Hymenoptera), do ktorého patrí aj človekom využívaná včela medonosná. Zaznamenaný úbytok populácie tohto opeľujúceho hmyzu by mohol mať (aj z hospodárskeho hľadiska) ďalekosiahle následky.

3.14

EHSV vďaka mnohým štúdiám a mnohým výpovediam, ktoré tento obrovský úbytok biodiverzity opisujú, nemusí v tomto stanovisku ďalej podrobne rozoberať jednotlivé príčiny resp. bojovať za príslušné uvedomovanie si týchto skutočností. Všetci zodpovední na politickej úrovni by si mali uvedomiť, v akej situácii sa nachádzame. Informácií, ktoré by túto situáciu primerane popisovali, je dostatočné množstvo.

3.15

EHSV víta, že sa všetky inštitúcie EÚ stále znovu zasadzujú za udržanie biodiverzity. Avšak napriek všetkým politickým výrokom a vyhláseniam, napriek podpísaniu dohovoru o biologickej rôznorodosti, ktorý ratifikovalo všetkých 25 členských štátov EÚ, napriek zmysluplným ustanoveniam o ochrane životného prostredia na úrovni EÚ, ako napríklad smernica o ochrane vtáctva z roku 1979 (7) a smernica o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (smernica FFH) z roku 1992 (8), neustále zaznamenávame úbytok biodiverzity.

3.16

Na summite OSN (WSSD) v Johannesburgu sa strany zaviazali dosiahnuť výrazné zníženie miery úbytku biologickej rôznorodosti do roku 2010. EÚ išla ešte o niečo ďalej a zaviazala sa do roku 2010 tento úbytok biologickej rôznorodosti zastaviť (9).

3.17

Zachovanie biodiverzity je teda uznávanou, a v rovnakej miere dôležitou ako aj potrebnou, ale zároveň nanajvýš komplexnou úlohou, pri ktorej musia všetky politické úrovne (od EÚ až po mestá a obce) a občianska spoločnosť spolupracovať a plniť úlohu vzoru pre spoločnosť.

3.18

Jednou zo zaujímavých otázok, ktorá je ale veľmi zriedka kladená, je otázka, v čom spočívajú politické dôvody toho, že počas predchádzajúcich desaťročí mohlo dochádzať k takémuto sčasti dramatickému úbytku druhov bez toho, aby boli navrhnuté a zrealizované dostatočné politické opatrenia.

3.19

Dôvody sú veľmi rozmanité. Jedným z problémov je bezpochyby skutočnosť, že úbytok biodiverzity je veľmi pomalý a postupný proces, ktorý je teda spočiatku veľmi ťažko vnímateľný (v tomto ohľade je možné ho prirovnávať ku klimatickým zmenám). Neexistuje len jedno konkrétne „opatrenie“, ktoré by sa dalo označiť ako moment vzniku tohto problému, resp. jedno konkrétne „protiopatrenie“, ktorým by sa tento problém dal vyriešiť. Zaznamenávaný úbytok bivodiverzity je výsledkom miliónov činov a rozhodnutí v posledných rokoch a desaťročiach, pričom vplyv každého jedného rozhodnutia sa zdá byť bezvýznamný alebo len okrajový.

3.20

Z tohto dôvodu je preto vždy veľmi zložité úspešne varovať pred nadchádzajúcimi rozhodnutiami s odkazom na zachovanie biodiverzity resp. tieto rozhodnutia zamietnuť, najmä keďže takzvaní „správcovia zásahov“ poukazujú na to, že takýto zásah vykompenzujú niečím iným (čo sa nie vždy podarí).

3.21

Jedným z ďalších dôvodov je podľa všetkého skutočnosť, že počas relatívne krátkeho obdobia došlo k vývoju, ktorý viedol k tomu, že stále menej ľudí si vôbec uvedomuje význam biodiverzity a prírodnej krajiny, ako aj ich zmenu a má s nimi priamy kontakt. Zažívame určitý druh odcudzenia sa prírode, ktoré začína tým, že stále menej ľudí pozná alebo si uvedomuje úžitkovú hodnotu  (10) a zmyslovú hodnotu  (11) prírodnej krajiny.

3.22

Väčšina ľudí (vrátane väčšiny politikov) si pravdepodobne v skutočnosti neuvedomuje plne význam a dôležitosť samotnej úlohy „ochrany biodiverzity“ (vrátane veľkej etickej a morálnej zodpovednosti). „Konzumujú“ prírodnú krajinu, tešia sa z krásy, užívajú si ju vizuálne, trávia tu svoj voľný čas, športujú, dovolenkujú. A predsa nemajú predstavu o tom, ako pomáhajú jednotlivé biotické zložky prírodnej krajiny, jednotlivé druhy rastlín a živočíchov vo vzájomnej súhre a medzi sebou navzájom vytvárať túto krajinu a ako sa starajú o jej stabilitu, či aký obrovský význam má táto krehká stabilita ako základ nášho životného a hospodárskeho systému. Prírodu vníma väčšina spoločnosti len sporadicky, niekedy dokonca viac v televízii než vo voľnej prírode, v príspevkoch, ktoré skôr opisujú krásy Afriky, Galapág alebo iných vzdialených cieľov, a ktoré sa však len málokedy venujú problémom európskeho prírodného dedičstva.

3.23

Preto potom nie je prekvapujúce, že organizácie pre ochranu životného prostredia s prekvapením konštatujú, že ľudia v Európe sú často skôr ochotní angažovať sa pre záchranu slonov alebo ochranu sibírskeho tigra, než hraboša poľného v Európe.

3.24

Úbytok bidoverzity vnímame prostredníctvom rozprávania, zo správ, z politických dokumentov. Negatívne dôsledky však nie sú citeľné okamžite. Sčasti ľudia to, čo sa tam vonku v krajine stráca, sami ani nikdy nevideli. A je predsa známe, že ľudia sa angažujú len za to, čo naozaj poznajú a majú radi, za to, od čoho očakávajú úžitok v akejkoľvek podobe.

3.25

Biodiverzita je preto na základe našich každodenných skúseností niečo, čo je síce všeobecne uznávané, ale súčasne stále viac a viac vzdialené vlastnému bezprostrednému záujmu väčšiny občanov. Hodnoty však vznikajú z tohto pocitu zainteresovanosti. Veľa ľudí sa domnieva, že biodiverzita sa ich priamo netýka, preto ochranu biodiverzity považujú stále menej za vlastnú úlohu a zodpovednosť a prenechávajú ju štátu.

3.26

Celosvetovo bude ochrana biodiverzity závisieť od toho, do akej miery sa príslušným politikom podarí opäť vyvolať v ľuďoch záujem. Ľuďom musí byť najmä opäť prízvukované, že nie všetko, čo sa dá, je možné aj zrealizovať. Musí v nás opäť dozrieť poznanie, že z ohľaduplnosti k prírode sa ľudia niečoho musia aj vzdať – takéto vzdanie sa niečoho nás však obohacuje. Dosiahnutie tohto poznania by malo byť súčasťou možnej kampane EÚ na tému úbytku biodiverzity.

3.27

A pretože je situácia pravdepodobne taká, ako bola opísaná, zažívame v súčasnosti stále znovu situácie, v ktorých sa každý úplne samozrejme vyjadruje za ochranu biodiverzity, v ktorej sa ale súčasne kladú otázky:

3.28

Okrem toho nie je ochrana životného prostredia v údajne hospodársky zložitých obdobiach považovaná za základ života a hospodárstva, ale stáva sa z nej obetný baránok, pretože brzdí ten či onen „pozitívny“, pre hospodárstvo dôležitý vývoj. Pritom sa argumentuje – to len na okraj – často do veľkej miery nezmyselne: keď nie je možné postaviť z dôvodov ochrany životného prostredia cestu, ktorá sa niekomu zdá byť dôležitá, krúti sa nad tým hlavou. Keď však má cesta prechádzať priamo cez dovolenkovú oblasť alebo oblasť určenú na trávenie voľného času, často sa uvádza ako dôvod jej ochrany zachovanie prírodnej krajiny.

3.29

Príroda je v súčasnosti považovaná za „voľne dostupný spoločný majetok“, ktorý môže priemyselne založená, čoraz viac urbanizovaná spoločnosť so svojimi vysokými nárokmi na trávenie voľného času viac či menej podľa vlastného uváženia tvarovať a ovplyvňovať. Politika nám pritom sugeruje nesprávny pocit, že kompenzačnými a náhradnými opatreniami môžeme vyhovieť nárokom na ochranu biodiverzity.

3.30

Situácia ukazuje, že opatrenia, ktoré doteraz zaviedli Rada a Komisia v žiadnom prípade neboli dostatočné. Pritom je prístup, ktorý uplatnila Komisia v smernici o ochrane vtáctva z roku 1979 a smernici FFH z roku 1992, založený na ochrane životného priestoru európskej flóry a fauny správny a zmysluplný. Rozhodujúcim problémom zostáva politická vôľa pri realizácii a uplatňovaní, čo uznáva aj samotná Komisia, keďže konštatuje, že sa realizácia smernice o ochrane vtáctva a o prirodzených biotopoch ukázala byť zložitejšou, než sa predpokladalo. Porušenie týchto smerníc predstavuje viac ako štvrtinu prípadov, v ktorých Európska komisia musela podniknúť právne kroky (12).

3.31

EHSV v tomto prípade vidí dve úrovne zodpovednosti:

3.31.1

Prvá úroveň je politická, a v nej najmä chýbajúce povedomie. Pre EHSV je napríklad úplne nepochopiteľné, že v Rade samotné členské štáty schvália príslušné smernice na ochranu prírody, ktoré potom ale nie sú v členských štátoch vôbec uplatňované, alebo sa uplatňujú len veľmi nedostatočne. EHSV považuje tento stav za neakceptovateľný. Samotná politická úroveň tak vytvára obrovské diery v dôveryhodnosti tým, že zlyháva pri realizácii ochrany životného prostredia.

3.31.2

Nedôveryhodnou je aj politika, ktorá si stavia za cieľ zastaviť úbytok biodiverzity do roku 2010 a vie zároveň, že sú s tým spojené finančné náklady, a súčasne kráti v rámci finančného výhľadu starým členským štátom zodpovedajúcu rozpočtovú položku (13) o viac ako 30 %. Hlavy štátov a predsedovia vlád členských štátov EÚ tak sami určili smerovanie politiky, ktorá nemôže splniť vlastné očakávania. Samotná politická úroveň je tak zlým príkladom.

3.31.3

Členské štáty, čo je druhá úroveň zodpovednosti, nesmú zvaľovať vinu za stroskotanie ich vlastnej politiky na ochrancov prírody. EHSV sa v niekoľkých stanoviskách venoval problematike nedostatočného uplatňovania smerníc dôležitých pre zachovanie biodiverzity. Môže preto len znovu zopakovať, že pokiaľ kolidujú opatrenia na ochranu alebo zlepšenie biodiverzity napríklad s (pochopiteľnými) hospodárskymi záujmami užívateľov plôch, musia byť potenciálne hospodárske straty prinajmenšom vykompenzované. Lepšie by však bolo poskytnúť podnety pre príslušné opatrenia v oblasti biodiverzity. Aj skutočnosť, že rozhodnutie Európskej rady zo 16. decembra 2005 nijako nezaručilo financovanie opatrení v rámci programu Natura 2000 v nadchádzajúcom rozpočtovom období EÚ, je jednou zo zásadných prekážok. Akokoľvek vážne myslené vyjadrenie sa za zachovanie a rozvoj biodiverzity nie je nič platné, pokiaľ neexistujú vhodné hospodárske rámcové podmienky!

3.32

Kým teda nebude zabezpečené financovanie programu Natura 2000 tak, ako to požadujú EHSV a Európsky parlament (samostatná dostatočná rozpočtová položka pre vyrovnanie Natura 2000), neúčinnosť prístupu EÚ sa podstatným spôsobom nezmení. A na tom nemôžu nič zmeniť ani najlepšie myslené kampane zamerané na verejnosť.

3.33

Jedným z opatrení na zachovanie biodiverzity, ohláseným v rámci stratégie trvalej udržateľnosti, bolo zlepšenie opatrení v oblasti životného prostredia v poľnohospodárstve v rámci strednodobého hodnotenia spoločnej poľnohospodárskej politiky, aby tak mohol byť zavedený transparentný systém priamych platieb za poskytovanie služieb súvisiacich so životným prostredím. EHSV ľutuje, že ani tento dôležitý a správny prísľub nebol dodržaný, čo pôsobí kontraproduktívne. Hlavným zodpovedným v tomto prípade nebola ani tak Komisia, ako skôr postoj členských štátov, najmä v súvislosti s financovaním.

3.34

EHSV nemá dojem, že by rôzne oblasti politiky EÚ boli tak vzájomne zosúladené, aby mohli zabrániť úbytku rozmanitosti druhov. Práve naopak: aj oblasti politiky, ktoré spadajú do kompetencie EÚ, predstavujú aj naďalej ohrozenie, ktoré nie je možné vykompenzovať skromnými opatreniami na ochranu prírody. Nič na tom nezmenia ani už prebiehajúce akčné programy (14), a nezdá sa ani, že by tematické stratégie, na ktorých sa v súčasnosti pracuje, mohli výraznejšie niečo zmeniť (15).

3.35

Ako príklad by sme mohli – okrem poľnohospodárskej politiky, ku ktorej sa výbor už vyjadroval v iných stanoviskách – uviesť projekt z oblasti transeurópskych dopravných sietí. Dunaj, ktorý je dlhý 2 880 km a preteká 10 európskymi krajinami, je určite možno považovať za „európsku rieku“. Na tejto životnej tepne sa zachovalo veľké množstvo prírodných krás, ktoré majú byť začlenené do siete Natura 2000. Ale EÚ tvrdí, že približne 1 400 km (teda polovica) rieky – a to najmä ešte zachované voľné úseky rieky, napr. Straubing-Vilshofen v Nemecku, pri Hainburgu a vo Wachau v Rakúsku, ako aj väčšie úseky v Maďarsku a v takmer celý úsek v Bulharsku a Rumunsku – predstavuje problém pre lodnú dopravu, ktorý je potrebné odstrániť. Takáto politika, ktorá smeruje ku konfliktu medzi hospodárskym rastom a ochranou prírody, vyvoláva a predurčuje konflikty, ktoré by politika práve v rámci stratégie trvalej udržateľnosti a zachovania biodiverzity, a teda v rámci koherentnej politiky, mala riešiť.

3.36

Postoj EHSV, že nie je uplatňovaná žiadna koherentná politika, však neplatí len pre sektory, ktoré by sme „klasicky“ považovali za potenciálne problematické pre ochranu prírody a druhovej rozmanitosti – ako napríklad už spomínaná dopravná politika a politika v oblasti infraštruktúry, alebo príliš intenzívne poľnohospodárstvo, lesné a rybné hospodárstvo –, ale aj pre oblasti politiky, u ktorých by sme na prvý pohľad nepredpokladali žiadnu priamu súvislosť s biodiverzitou.

3.36.1

Ako príklad tu uveďme opatrenia na eradikáciu moru hovädzieho dobytka BSE. V tejto súvislosti bolo vo veľkej miere trvalo zakázané ponechávať telá uhynutých zvierat v prírode, alebo ich tam dopravovať (16). Poľnohospodári musia uhynuté zvieratá odovzdať na odbornú likvidáciu, čo je finančne veľmi náročné.

3.36.2

V tých oblastiach Európy, kde ešte existujú nedotknuté stavy zdochlinami sa živiacich divoko žijúcich zvierat, ako sú napríklad supy, vlky alebo medvede, tým vznikajú závažné problémy pri ochrane týchto druhov. V 90. rokoch bolo napríklad v Astúrii likvidátorom odovzdaných v priemere približne 3 000 domácich zvierat. V roku 2004 – v dôsledku dôsledného uplatňovania nariadenia EÚ – tento počet stúpol na približne 20 000 domácich zvierat.

3.36.3

V Astúrii teda v súčasnosti „chýba“ vo voľnej prírode približne 17 000 uhynutých zvierat, ktoré predstavovali dôležitý potravinový základ pre supy, vlky, medvede a mnoho iných zvierat, živiacich sa zdochlinami. Toto číslo predstavuje v prírode – pri 200 kg na zviera – 3 400 ton biomasy bohatej na proteíny (17). Či na tejto situácii niečo zmení kráľovský dekrét pre Španielsko, ktorý upravuje kŕmenie zvierat živiacich sa zdochlinami určitými druhmi uhynutých zvierat alebo ich vedľajšími produktmi, ukáže budúcnosť. V ostatných členských štátoch však takéto zodpovedajúce opatrenia zavedené neboli!

3.37

Samotná Komisia uvádza vo svojej revízii politiky životného prostredia 2003 (18), že by boli potrebné tieto priority:

3.38

Komisia okrem toho vo svojom dokumente o stratégii politiky na rok 2007 oznámila, že chce prepracovať smernicu FFH a smernicu o ochrane vtáctva, aby ich tak prispôsobila „novým vedeckým poznatkom“ (19). EHSV by veľmi uvítal, keby Komisia čo najskôr upresnila, akej povahy sú tieto vedecké poznatky, ako aj to, v akom rozsahu budú smernice prepracované, keďže takéto prepracovanie by podľa názoru EHSV malo viesť len k zlepšeniu ochrany prírody v Európe.

3.39

EHSV je jasné, že je potrebné posilniť ochranu životného priestoru a vyčleniť na to potrebné finančné prostriedky. Smernica FFH a smernica o ochrane vtáctva ešte nepriniesli dostatočné úspechy v oblasti zabezpečenia prežitia celoeurópsky chránených druhov a zabezpečenia ich životného priestoru. K tomu však treba ešte pripočítať aj – a to musí EHSV kritizovať – skutočnosť, že v členských štátoch (a to až po miestnu úroveň) už sčasti platí heslo: čo nie je chránené na európskej, ale napríklad len na národnej úrovni, je akoby prírodou druhej triedy. Keď EÚ neposkytuje finančné prostriedky, tak nič nebudeme robiť. Ešte horšia situácia je však v oblasti ochrany biodiverzity mimo chránených území, kde už takmer nie je vidno žiadne aktivity verejného sektora. Ochrana biodiverzity je však úlohou, ktorá sa nedá obmedziť na niekoľko málo chránených území.

3.40

Takýto prístup a chápanie však jednoznačne poukazuje na skutočnosť, že veľká väčšina obyvateľov, ale ani väčšina politických činiteľov, doteraz nepochopila ekologické súvislosti všeobecne a ani potrebu ochrany biodiverzity konkrétne. Predovšetkým však teraz musia ísť verejné ustanovizne príkladom. Musia sprostredkovať verejnosti, že ochrana biodiverzity je dôležitá a že sú ochotné na svojich územiach zavádzať príslušné opatrenia, a to aj napriek tomu, že by z krátkodobého hľadiska existovali aj hospodársky „efektívnejšie“ možnosti.

3.41

Desaťročnica tvorby trvalo udržateľného životného prostredia OSN (2005 – 2015) by preto mala byť využitá na začatie široko zameranej kampane, ktorá by mala mať za cieľ zastavenie v súčasnosti pozorovaného úbytku vedomostí a skúseností v súvislosti s biodiverzitou a nastolenie protichodného trendu. Je potrebná rozsiahla a pozitívna kampaň, ktorá by mala sprostredkovať vedomie, že príroda nie je žiadny luxus, ktorý si v časoch blahobytu spoločnosť môže dovoliť, a ktorého sa môže vzdať, keď nastane obdobie slabšej konjuktúry. Druhovú rozmanitosť je potrebné spoločnosti opätovne sprostredkovať ako hospodárske a kultúrno-duševné bohatstvo. Je potrebné sprostredkovať ochranu prírody ako niečo pozitívne (a môže byť niečo pozitívnejšie, než zachovanie základu pre život), ochrana prírody by mala spôsobovať radosť a byť zábavou, a nemala by byť vnímaná ako niečo, čo je na obtiaž. Pritom je potrebné aj vysvetliť, že náklady, ktoré sú spôsobené ďalším úbytkom nášho prirodzeného základu pre život budú mnohonásobne vyššie než náklady na ochranu, a že sa budú strácať hodnoty, ktoré sa nedajú vyčísliť v eurách a eurocentoch.

3.42

EHSV je jasné, že EÚ sa prostredníctvom svojej politiky ochrany prírody môže postarať len o to, aby boli zrealizované ciele, ktoré je možné dosiahnuť len na nadnárodnej úrovni. Avšak je potrebné presadzovať zodpovedajúcu politiku ochrany biodiverzity aj na národnej, regionálnej či miestnej úrovni, ba až do súkromnej oblasti. Preto záleží na členských štátoch minimálne rovnako ako na EÚ.

3.43

EHSV by preto veľmi uvítal, keby Komisia v rámci príslušnej kampane – a v spolupráci so skupinami ochrancov životného prostredia a príslušnými zväzmi pre využívanie krajiny – podporovala aj modelové projekty ochrany prírody prispievajúce v celej Európe k vytváraniu identity a oboznamovala s nimi širokú verejnosť. Na takýto druh aktivity by sa mohol hodiť napríklad takzvaná „Zelená stuha Európy“, iniciatíva mimovládnych organizácií, ktorú čiastočne podporuje aj verejný sektor (20) a ktorá si stanovila za cieľ chrániť životné priestory, ktoré sa vytvorili pod ochranou sčasti dokonca nehumánnych hraníc krajín. „Zelená stuha Európy“, ktorá siaha od Škandinávie až po Balkán, je (dosiaľ) najdlhšou osou biotopov v Európe.

3.44

Pokiaľ hovoríme o posilnení ochrany biodiverzity na medzinárodnej úrovni, EHSV zastáva názor, že biodiverzita sa ako tzv. „non-trade concern“ musí stať neoddeliteľnou súčasťou obchodného systému (okrem iného WTO).

3.45

EHSV sa na tomto mieste obmedzí len na konštatovania týkajúce sa Lisabonskej stratégie. Komentáre k stratégii trvalej udržateľnosti sú v tomto stanovisku zbytočné, keďže sú konštatovania v príslušnom oznámení Komisie (21) tak vágne a nezáväzné, že od nich nie je možné očakávať takmer žiadny prínos v oblasti prísnej ochrany biodiverzity. Okrem toho sa EHSV bude tomuto dokumentu venovať v osobitnom stanovisku.

3.46

Pokiaľ platia konštatovania Európskej rady z jeho zasadnutia na jar 2005 v Bruseli, totiž, že Lisabonská stratégia je priradená k stratégii trvalej udržateľnosti, musela by byť Lisabonská stratégia zameraná tak, aby sa usilovala zohľadňovať nielen ekologické požiadavky, ale aby sa pokúsila dosiahnuť hospodársky rozvoj považovaný za správny za súčasnej vedomej podpory o. i. biodiverzity. V dokumentoch týkajúcich sa Lisabonskej stratégie sa však o tomto nenachádza ani zmienka.

3.47

Komisia by mala čo najskôr vypracovať celkový prehľad toho, aký čisto ekonomický význam má ochrana biodiverzity v Európe. Malo by byť opísaných a sprostredkovaných oveľa viac pozitívnych príkladov, ktoré ukazujú, že biodiverzita a hospodársky vývoj sa vzájomne podporujú. Okrem toho by sa malo konečne začať so spoločensky potrebnou diskusiou o konkrétnych spôsoboch internalizácie externých nákladov.

3.48

Príspevok občianskej spoločnosti k zachovaniu biodiverzity je dôležitý a určite je možné vykonať ešte mnoho pozitívneho. Ale príspevok občianskej spoločnosti nemôže vyvážiť resp. vykompenzovať to, čo nespraví verejný sektor, resp. čo spraví zle. Požadovať od občianskej spoločnosti, aby prispela vo väčšej miere, je správne, ale nesmie to odvádzať od neschopnosti verejného sektora.

3.49

EHSV by uvítal novú kampaň tak, ako ju opísalo predsedníctvo v liste z 13. septembra 2005 adresovanom EHSV. Mala by sa zameriavať na podporu motivácie a chápanie ochrany prírody a biodiverzity. Zodpovedajúce vzdelávacie aktivity je potrebné začínať v ranom veku, v materských školách a školách a za cieľ by mali mať vysvetlenie toho, že sa každý človek musí zapojiť, aby sme zachovali životný základ ľudstva. Ochrana biodiverzity začína vo vlastnom okolí, pri nakupovaní, tvorbe záhrady a pod.

3.50

Jednotlivci sa ľahšie zapoja do aktivít, pokiaľ vedia, prečo to robia a že to chcú robiť a ich účasť je ocenená, najmä pokiaľ nájdu príklad aj v politike. Takáto kampaň by mohla byť využitá nielen na sprostredkovanie základných vedomostí, ale mohla by získať aj „veľvyslancov“ pre zachovanie biodiverzity, napríklad rockových hudobníkov, spisovateľov, hercov, politikov, žurnalistov a pod.

3.51

Mimovládne organizácie, ale aj mnoho občanov, ktorí nie sú organizovaní v zväzoch alebo skupinách, odvádza množstvo úžasnej práce v oblasti ochrany prírody a druhov. Poľnohospodári sa angažujú v rámci programov pre životné prostredie v poľnohospodárstve a prostredníctvom dobrovoľných iniciatív. Mnohé iné skupiny spoločnosti sa zapájajú do aktivít na ochranu biodiverzity, sčasti preberajú dokonca aj úlohy, ktoré by jednoznačne mali pripadať štátu. Mnohé z úspechov v oblasti ochrany biodiverzity by bez tejto angažovanosti neboli možné. Najmä aj vďaka práci súkromných ochrancov prírody, ale aj mnohých užívateľov prírody nie je situácia ešte horšia, než sa už teraz ukazuje byť. Politická úroveň by mala takéto angažovanie sa podporovať, aj, ale nie len, finančne.

3.52

Pri tom nemôže ísť len o praktickú činnosť v krajine. Pokiaľ chce politika naozaj zastaviť úbytok biodiverzity, musí sa zaujímať aj o to, aby existoval spoločenský dopyt po príslušnej politike, alebo môžeme hovoriť aj o politickom tlaku. Príslušný základný konsenzus medzi európskymi obyvateľmi bezpochyby existuje. Deväť z desiatich občanov EÚ sa domnieva, že rozhodujúci politickí činitelia by mali venovať pri rozhodovaní o dôležitých otázkach rovnakú pozornosť ekologickým požiadavkám ako hospodárskym alebo sociálnym („Attitudes of Europeans towards the Environment“, EC Eurobarometer, 2004).

3.53

Vzdelávanie obyvateľstva je nevyhnutne nutné, aby sme dosiahli pochopenie pre politické opatrenia (vrátane financovania). Občianska spoločnosť môže a musí v tejto oblasti prispieť, potrebuje však pri tom podporu verejného sektora. Tento sa musí postarať napríklad o to, aby už ochrana prírody nemohla byť hanobená ako „nepriateľ pokroku“, ale aby na predložené otázky boli nájdené zodpovedajúce odpovede, a v konečnom dôsledku výsledkom bolo viac biodiverzity, a nie menej.

3.54

V tejto súvislosti víta EHSV iniciatívu „Countdown 2010“ (22) početných mimovládnych organizácií, ktorá si stanovila za cieľ, aby všetky európske vlády podnikli kroky potrebné na skutočné zastavenie úbytku biologickej rozmanitosti do roku 2010, a tým po vyhlásení politických cieľov nasledovali aj skutočné potrebné činy. Kampaň ukazuje, že občianska spoločnosť a vlády majú pred sebou obrovský zoznam úloh, ktoré majú spoločnými silami splniť.