—

Komisia informovala členské štáty a navrhla im zároveň ako prepojiť alebo doplniť činnosti určené na implementáciu do v rámci požadovaných národných plánov a objasnila, že viacjazyčnosť je možným prínosom pre politickú a kultúrnu integráciu EÚ a napomáha porozumeniu a sociálnemu začleneniu,

—

bol rozsah ponuky upravený na európskej úrovni, ak chceme dosiahnuť dlhodobý výsledok a zabrániť obmedzeniu studnice skúseností a vedomostí len na poznatky v istom počte jazykov,

—

sa rozvíjali a podporovali všetky viacjazyčné skúsenosti v odbornej, kultúrnej, politickej, vedeckej a sociálnej oblasti,

—

zapojení experti nepochádzali len zo sociálnych a exaktných disciplín a aby medzi nimi boli aj odborníci na aplikovanú jazykovedu, tlmočníci, prekladatelia, učitelia a jazykoví odborníci,

—

sa pri týchto smerovaniach vo fáze vytvárania harmonogramu náležite vzali do úvahy súčasné generácie dospelých v mladom aj staršom veku, a to prostredníctvom celoživotného vzdelávania a ich kultúrnych práv,

—

sa Komisia opierala nielen o univerzitné práce, ale aj o akcie združení aktívnych v tejto oblasti a podporila iniciatívy občianskej spoločnosti.

a)

Postavenie jazykov. Jazyk môže byť: oficiálnym, pracovným, jazykom Spoločenstva, menšinovým, dominantným, jazykom kultúrnych, vedeckých alebo obchodných kontaktov, inštitucionálnym, diplomatickým, bežne používaným jazykom, jazykom, ktorý sa používa v určitých profesiách (zdravotníctvo, školstvo, stavebníctvo, priemysel, umenie, móda). Rešpektovanie jazykovej rozmanitosti, ktorú Európska únia odporúča a obraňuje, si vyžaduje, aby sa uvažovalo nad rôznymi a primeranými riešeniami vzhľadom na najrozličnejšie situácie a potreby. Návrh, ktorý by sa snažil obmedziť jazykovú otázku len na logiku „výučba – uplatnenie – zamestnanie“ alebo „technika jazykov – trh nových výrobkov – vnútorný trh“ by totiž neumožnil dosiahnuť cieľ, aby každý občan EÚ hovoril okrem materinského jazyka dvomi cudzími jazykmi, ale mohlo by to spôsobiť opačný účinok, a to znížiť počet reálne existujúcich a používaných jazykov v európskom kultúrnom priestore. Výbor odporúča, aby sa umožnilo a podporilo každé odborné, kultúrne, politické, vedecké, atď. používanie jazyka v jeho osobitom priestore a podporuje mnohé iniciatívy zdola, ktoré vyšli z občianskej spoločnosti. Každá ústna alebo písomná komunikácia umožnená a podporená v pôvodných jazykoch zväčšuje verejný priestor slobody, bez toho, aby sa nevyhnutne vyžadoval preklad alebo tlmočenie. Otázka počtu používaných jazykov teda nepodlieha nákladom na preklad, tlmočenie alebo výučbu;

b)

S používaním jedného alebo viacerých jazykov sa spája istá sociálna schopnosť; prístup k viacjazyčným študijným zdrojom a ich distribúcia určujú do istej miery aj sociálne vylúčenie alebo začlenenie a materiálnu alebo kultúrnu chudobu, keďže znalosť jazyka umožňuje prístup do odborných sociálnych ale najmä kultúrnych sietí a sietí solidarity. Byť súčasťou určitej siete prispieva k zvýšeniu osobnej samostatnosti a zároveň je v súčasnej spoločnosti integračným faktorom. Ak sa nebudeme usilovať čo najskôr naplniť tento cieľ viacjazyčnosti na všetkých náležitých úrovniach spoločnosti, vrátane zraniteľných alebo znevýhodnených skupín, vylúčime tým niektoré časti populácie;

c)

Demokracia: Výbor podporuje ambíciu, aby každý občan hovoril alebo aktívne ovládal okrem materinskej reči dva cudzie jazyky, ale položme si otázku, koľko občanov má v súčasnosti šancu uskutočniť tento cieľ počas svojho života? Aj pre odborné, politické a ekonomické „elity“ súčasnej dospelej generácie to bude ťažké dosiahnuť v rámci akčného plánu 2004 – 2006 pre podporu výučby jazykov a jazykovej rozmanitosti alebo programu Kultúra 2007 – 2013  (9), či už v európskych ale aj národných inštitúciách. Ak však tento ambiciózny cieľ pretrvá u „každého občana“, výbor si uvedomuje rozsah tejto iniciatívy. Napríklad je známe, ktorý cudzí, nie materinský jazyk, sa presadil v najskoršom štádiu vyučovania cudzieho jazyka. Takzvané zriedkavé alebo menej používané jazyky (10) pozná menej ľudí, keďže vstupujú do školských alebo univerzitných osnov neskôr. Výbor teda podporuje odporúčanie poskytnúť možnosti študovať cudzie jazyky od útleho veku, avšak pod podmienkou, že sa nad výberom voliteľných jazykov bude uvažovať v globálnom rámci, ktorý by mal byť hlavným predmetom oznámenia. Ide tu o budúcnosť a o typ spoločnosti pre budúce generácie;

d)

Prežitie jazykov ako európskeho jazykového dedičstva: Neznamená to isté chcieť, aby veľký počet občanov hovoril druhým alebo tretím jazykom a usilovať sa o prežitie veľkého počtu európskych jazykov v Európe alebo vo svete. Nejde o dva protikladné ciele, no na ich naplnenie potrebujeme dva odlišné teoretické a praktické prístupy. V tomto smere by iniciatíva Komisie v oblasti stanovenia predpisov, ktorých cieľom je zosúladiť používanie jazykov s novými informačnými a komunikačnými technológiami, mala rátať s rizikom ochudobnenia, ak by sa snahy sústredili nerovnomerne na túto oblasť (11). Výbor odporúča, aby zapojení experti nepochádzali len zo sociálnych a exaktných disciplín, ale mali by tam využívať aj odborníci na aplikovanú jazykovedu, tlmočníci, prekladatelia, učitelia a jazykoví odborníci. Deklarácia a vyššie uvedený dohovor UNESCO poukazujú jasne na to, že napríklad na internete je vzhľadom na svetové dedičstvo zastúpený nedostatočný počet jazykov a že toto obmedzené používanie má dopad na kvalitu a počet v súčasnosti existujúcich jazykov;

e)

Zachovanie používania menšinových a/alebo regionálnych či miestnych jazykov v Európe by sa nemalo posudzovať z hľadiska nákladov na ich výučbu. Ich výučba od útleho veku posilňuje pružnosť myslenia (ako to potvrdzujú mnohé odborné publikácie), ktoré rozvíja poznávacie schopnosti potrebné na učenie sa v neskoršom štádiu, ale vytvára tiež prepojenie s príbuznými jazykmi. Dlhodobo však nestačí len zachovávanie dedičstva jeho odovzdávaním od útleho veku, či obnovením jeho pozície v súkromnej a verejnej sfére, ale je potrebné si uvedomiť, že ak má jazyk prežiť, musí sa ním hovoriť a musí sa rozvíjať v prostredí, ktoré napomáha jeho fungovaniu vo verejnej a sociálnej sfére. Je zbytočné učiť sa jazyky na základnom stupni, keď sa v ich štúdiu nepokračuje na strednom kvôli chýbajúcim učiteľom (12). Vo vyučovacích systémoch sa do úvahy môže brať dynamika hospodárstva, ak sa zavedú potrebné prepojenia s ďalšími jazykmi a keď sa učenie menšinového alebo regionálneho jazyka môže využiť neskôr v školských programoch ako podpora druhého jazyka. Štúdium jazykovej príbuznosti je z tohto hľadiska rovnako kľúčové ako počet používaných jazykov (13);

f)

Priblíženie k občanom neznamená len sprístupnenie oficiálnych alebo inštitucionálnych textov na internete, ale rovnako aj možnosť pre občanov Európy z geograficky blízkych krajín lepšie poznať svoje materinské jazyky a komunikovať spolu, keďže jazyk je komunikačným kanálom a zároveň prostriedkom na vyjadrenie sveta. Túto vlastnosť majú aj iné výrazové prostriedky ako maliarstvo, hudba, design, pantomíma a tanec, výtvarné umenie atď. Je potrebné umožniť týmto občanom spoznávať sa a komunikovať v jazykoch, z odlišných jazykových skupín, pri rešpektovaní kultúr a identít vytvárajúcich európsku identitu alebo hodnoty. Komisia zdôrazňuje pozitívnu úlohu výmen a družobných partnerstiev, o ktorej sa zmieňuje Výbor regiónov (14) a zdôrazňuje, že v prípade akejkoľvek stratégie vo výučbe jazykov je dopyt rovnako dôležitý ako ponuka. Teda o motivácii pre štúdium jazykov by sa malo uvažovať aj z iného pohľadu, nie len z pohľadu užitočnosti (hospodárstvo a zamestnanie);

g)

Potreby v oblasti súdržnosti a európskej identity nesúvisia len s aspektmi obchodu alebo identity. Existuje tu skutočná potreba vzájomného porozumenia ľudí žijúcich v rôznych geografických, sociálnych či kultúrnych oblastiach poznačených spoločným aj odlišným vývojom. Chýba dôsledková štúdia menej významných aspektov, ktoré sa však môžu ukázať dôležité z dlhodobého hľadiska. Potrebný čas týkajúci sa ponuky a dopytu v oblasti jazykového vzdelávania sa však počíta na roky a generácie;

Všeobecnejšie povedané, oznámenie Komisie neupresňuje svoje záväzky vzhľadom na čas: minulosť, bližšia či strednodobá budúcnosť, záväzok voči budúcim generáciám.

To isté platí o humanitárnych, kultúrnych, azylových a imigračných hľadiskách, o potrebách a úlohe územných miestnych orgánov v tejto oblasti a odborných sociálnych hľadiskách. Mali by sa rovnako osloviť aj sociálno-ekonomickí partneri (UNICE – Únia európskych priemyselných a zamestnávateľských konfederácií, CEEP – Európske centrum podnikov s verejnou účasťou, CES – Európska konfederácia odborov) aktívne mimovládne organizácie (MVO) z oblasti ľudských práv, sociálnej a kultúrnej oblasti, vysokoškolskí učitelia a správa, keďže stratégia, ktorú budú oni zavádzať do praxe, nesmie byť stratégiou, o ktorej sa rozhodlo bez nich. Takýto postup by bol najlepšou zárukou toho, že sa bude realizovať v rozsahu potrebnom pre úspech týchto ambicióznych smerovaní. Implementácia a úspech stratégie Rady „1+2“ (15) si vyžaduje prostriedky, ktoré presahujú inštitucionálny rámec. Okrem toho je nevyhnutné, aby oslovil a zasiahol čo najviac občanov a obyvateľov Európskej únie.

Výbor schvaľuje akčný rámec na podporu výučby a štúdia jazykov a poznamenáva, že jeho úspech bude závisieť od podpory osôb, na ktoré sa v prvom rade vzťahuje, teda od učiteľov a tiež od študentov.

Pred uskutočnením nových akcií by mala Komisia a Rada ustáliť svoju stratégiu a objasniť širokej verejnosti a mládeži explicitné dôvody, pre ktoré sa rozhodli pre takúto rôznorodosť namiesto podpory používania jediného spoločného jazyka, či už živého alebo starého, moderného či umelého.

Podrobné dôvody možno v krátkosti a schematicky zhrnúť nasledovne:

Preto Výbor odporúča, aby Komisia pri týchto smerovaniach vo fáze vytvárania harmonogramu náležite vzala do úvahy súčasné generácie dospelých v mladom aj staršom veku, a to prostredníctvom celoživotného vzdelávania a ich kultúrnych práv.

Mladých treba motivovať, aby pri voľbe profesií v oblasti komunikácie 21. storočia nezabúdali na požiadavky viacjazyčnosti a plurilingvizmu (18). Povolania vyžadujúce odbornú a podrobnú znalosť jazykov (jazykovedci, tlmočníci, prekladatelia a učitelia) by mali byť viac a lepšie hodnotené. Prvým prostriedkom, ako to dosiahnuť, je uznať ich spoločenskú úlohu a zapojiť do tohto procesu aj ľudí, ktorí mnohé jazyky v súčasnosti ovládajú.

Štúdium jazyka v útlom veku podľa odporúčaní Komisie si vyžaduje, ako to aj Komisia sama uznáva, prostriedky a osobitne vyškolených učiteľov, no takisto si treba získať rodičov pre navrhnuté smerovanie, t.j. rôznorodý výber.

Výbor uznáva aj pozitívnu úlohu rodiny v procese uľahčenia štúdia v najskoršom štádiu a zdôrazňuje kultúrny prínos „zmiešaných“ rodín, kde napr. rodičia pochádzajú z odlišných krajín. Tieto rodiny prinášajú vo všeobecnosti kultúru otvorenosti a tolerancie počas viacerých generácií, ako to potvrdzujú aj mnohé európske a kanadské štúdie.

h)

V kapitole o prekladateľoch a tlmočníkoch výbor zdôraznil, že sa nejedná iba o inštitucionálne alebo odborné a hospodárske potreby a že treba vypočuť aj ďalšie zúčastnené strany. Sociálne a kultúrne potreby by sa mali vziať do úvahy z dvojakého aspektu základných ľudských práv a budovania vnútorného trhu.

Keď napríklad často počujeme, že prekladateľské a tlmočnícke potreby sa nemôžu pokryť z dôvodu nedostatku tlmočníkov a prekladateľov ako aj z finančných dôvodov, výbor navrhuje zamyslieť sa nad zodpovednosťou štátov a EÚ: vzdelávanie v nedostatočnom počte, rôznosť jazykov, náklady na vzdelávanie, platy a postavenie. Výbor sa odvoláva na všetky aspekty, ktoré uviedol vyššie a dodáva, že toto nie je jediný sektor, kde chýbajú odborníci a že demografický deficit nemôže byť príčinou každého nedostatku. Rovnováha medzi ponukou a dopytom tohto segmentu trhu práce sa s určitosťou dostatočne nepredvídala, avšak európska integrácia a následné rozširovanie, ako aj globalizácia kontaktov snáď poskytnú priestor na poučenie sa z minulých skúseností.

V krátkosti výbor odporúča, aby členské štáty aktívne prispeli k riadeniu vývoja v tejto oblasti a podporuje v tomto bode Komisiu.