—

zrušiť rozhodnutie Komisie uvedené v liste z 15. februára 2010, ktorým žalovaná zamietla sťažnosti prednesené žalobcom,

—

zaviazať žalovanú na náhradu trov konania.

Žalobca predovšetkým tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je poznačené porušením, ako aj nesprávnym uplatnením a výkladom článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Žalovaná totiž začala na základe sťažnosti žalobcu doručenej 14. júna 2006 mimoriadne dlhé predbežné zisťovanie charakteristické intenzívnou výmenou listov so žalobcom a žiadosťami o informácie adresovanými vnútroštátnym orgánom, a napokon dospela prostredníctvom napadnutého rozhodnutia k záveru, že neexistuje pochybnosť o tom, že dotknuté opatrenia nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ.

Podľa žalobcu zo skutočnosti, že na ukončenie predbežného zisťovania bol potrebný mimoriadne dlhý čas jasne vyplýva, že žalovaná nebola schopná odpovedať na pochybnosti, ktoré žalobca vyjadril v sťažnosti a mala aspoň začať podrobné šetrenie prostredníctvom formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

Okrem toho z pozorného preskúmania vyššie uvedeného rozhodnutia o dani možno vyvodiť, že žalovaná mala pochybnosti o povahe dotknutých opatrení ako aktov štátnej pomoci, no nakoniec sa rozhodla sťažnosť zamietnuť bez toho, aby začala formálne zisťovanie, čím jednak zasiahla do práva žalobcu predložiť pripomienky v súvislosti s odôvodnením, ktoré by talianske orgány mohli Komisii poskytnúť v rámci konania o formálnom zisťovaní podľa článku 108 ZFEÚ, a jednak zabránila nevyhnutnému preskúmaniu zlučiteľnosti, ktoré by Komisia musela uskutočniť s cieľom posúdiť intenzitu narušenia hospodárskej súťaže, ktoré spôsobuje namietaný preferenčný daňový režim.

Žalobca po druhé tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa musí zrušiť vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie, v rozpore s článkom 296 ZFEÚ (predtým článok 253 Zmluvy ES).