17.12.2011   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 370/18

1.

Má sa článok 3 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 (1) z 18. februára 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov vykladať v tom zmysle, že pripúšťa, aby členský štát prevzal povinnosť vykonať posúdenie žiadosti o azyl, pokiaľ u žiadateľa o azyl neexistujú osobné okolnosti, ktoré odôvodňujú použitie humanitárneho ustanovenia podľa článku 15 tohto nariadenia, a pokiaľ s ohľadom na členský štát zodpovedný podľa článku 3 ods. 1 nariadenia platí aspoň jedna z nasledujúcich skutkových okolností:

2.

Je na účely uplatnenia článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 prípustné, aby vnútroštátny súd členského štátu, na ktorý bol na základe tvrdenia o porušení práva Únie v oblasti azylu v členskom štáte zodpovednom podľa článku 3 ods. 1 tohto nariadenia podaný návrh na uplatnenie tohto nariadenia, preskúmal porušenie tohto práva a dôsledky, ktoré z toho vyplývajú pre práva žiadateľa o azyl, ktoré mu priznáva právo Únie v prípade jeho premiestnenia do zodpovedného členského štátu, bez toho, aby Súdny dvor Európskej únie konštatoval v konaní stanovenom v práve Únie, že tento členský štát porušil príslušné právne predpisy Únie?

V prípade kladnej odpovede na túto otázku sa žiada aj odpoveď na ďalšie otázky, ktoré sa týkajú kritérií na porušenie práva Únie:

Treba zohľadniť len závažné porušenia práva Únie a to, ktoré kritériá musí vnútroštátny súd použiť pri rozhodovaní, či bolo právo Únie porušené, na účely uplatnenia ustanovení nariadenia č. 343/2003, ktorého výklad treba vykonať? Treba porušenie práva Únie v oblasti azylu považovať za závažné len vtedy, pokiaľ vedie k porušeniu akéhokoľvek práva, ktoré je žiadateľovi o azyl zaručené na základe práva Únie, alebo musí byť obmedzené na porušenie práva na azyl v zmysle článku 18 Charty základných práv Európskej únie? Pokiaľ podľa všeobecných kritérií a pravidiel práva Únie neexistuje nijaký právny základ na to, aby sa žiadosti dotknutej osoby o azyl vyhovelo, treba potom iba preskúmať, či boli porušené podmienky na prevzatie žiadateľov o azyl v členskom štáte zodpovednom de iure?

3.

Aký obsah má právo na azyl podľa článku 18 Charty základných práv Európskej únie v spojení s jej článkom 53, ako aj v spojení s definíciou podľa článku 2 písm. c) a odôvodnenia č. 12 nariadenia č. 343/2003?

4.

Má sa článok 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 vykladať v tom zmysle, že umožňuje vnútroštátnemu súdu členského štátu, aby vychádzal zo skutočnosti, že domnienka dodržania zásady nenavracania a bezpečnej krajiny v zmysle odôvodnenia č. 2 tohto nariadenia s ohľadom na členský štát zodpovedný podľa článku 3 ods. 1 nariadenia je vyvrátená, pokiaľ to nekonštatoval Súdny dvor Európskej únie, pričom treba zohľadniť:

5.

Má sa článok 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 v spojení s povinnosťou rešpektovať nástroje medzinárodného práva v oblasti azylu podľa článku 78 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že členské štáty musia v konaní o určenie členského štátu zodpovedného podľa nariadenia č. 343/2003 požiadať Úrad UNHCR o stanovisko, pokiaľ sú v spisoch tohto úradu uvedené skutočnosti a závery, podľa ktorých členský štát zodpovedný podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 343/2003 porušil právne predpisy Únie v oblasti azylu?

V prípade kladnej odpovede na túto otázku sa žiada odpoveď na nasledujúcu otázku:

Pokiaľ nebol Úrad UNHCR o také stanovisko požiadaný, je tým porušené konanie o určenie členského štátu zodpovedného podľa článku 3 nariadenia č. 343/2003 a je tým porušené právo na dobrú správu vecí verejných a právo na účinný prostriedok nápravy podľa článkov 41 a 47 Charty základných práv Európskej únie, a to aj s ohľadom na článok 21 smernice 2005/85, ktorý priznáva tomuto úradu právo poskytnúť pri posudzovaní jednotlivých žiadostí stanovisko?