4.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 243/20

1.

Ak sú „systémy podpory“, ktoré sú vymedzené v článku 2 písm. k) smernice 2009/28/ES a ku ktorým patria daňové stimuly spočívajúce v znížení dane, oslobodení od dane a vrátení dane, vytvorené ako nástroje určené na dosiahnutie cieľov týkajúcich sa spotreby energie z obnoviteľných zdrojov energie stanovených v uvedenej smernici 2009/28/ES, má sa vychádzať z toho, že spomenuté stimuly alebo opatrenia majú povinný charakter, sú záväzné pre členské štáty a majú priamy účinok, pričom dotknutí jednotlivci sa na ne môžu odvolávať a uplatňovať ich v konaní na akomkoľvek orgáne verejnom moci, v súdnom alebo správnom konaní?

2.

Ak sú medzi „systémami podpory“ spomenutými v predchádzajúcej otázke vymenované daňové stimulačné opatrenia spočívajúce v znížení dane, oslobodení od dane a vrátení dane, pričom je použité slovné spojenie „okrem iného“, má sa vychádzať z toho, že medzi tieto stimuly patrí práve neuplatnenie dane, teda zákaz akéhokoľvek špecifického a osobitného odvodu popri všeobecných daniach, ktoré sa vyberajú z ekonomickej činnosti a výroby elektrickej energie, vzťahujúceho sa na energiu z obnoviteľných zdrojov energie? V rámci tohto bodu sa tiež kladie nasledujúca otázka: Má sa [tiež] vychádzať z toho, že vyššie uvedený všeobecný zákaz zahŕňa aj zákaz týkajúci sa súbehu, dvojitého zdanenia alebo prekrývania sa viacerých všeobecných alebo osobitných daní, ktoré sa vzťahujú na rôzne fázy výroby energie z obnoviteľných zdrojov energie a vyberajú sa na základe tej istej okolnosti zakladajúcej daňovú povinnosť ako predmetný poplatok za veternú energiu?

3.

V prípade, ak bude odpoveď na predchádzajúcu otázku záporná a ak sa konštatuje, že energia z obnoviteľných zdrojov energie môže byť predmetom dane, má sa pojem „osobitný účel“ na účely článku 1 ods. 2 smernice 2008/118/ES vykladať v tom zmysle, že cieľ dane musí byť výlučný a že navyše daň, ktorá sa vyberá z energie z obnoviteľných zdrojov energie, má z hľadiska svojej štruktúry skutočnú nedaňovú povahu, a nie len rozpočtovú povahu alebo povahu plnenia, ktoré slúži k získaniu daňového príjmu?

4.

Má sa podľa článku 4 smernice 2003/96/ES, ktorý v súvislosti s úrovňami zdaňovania, ktoré členské štáty majú uplatňovať na energetické výrobky a elektrinu, vychádza z minimálnych úrovní zdaňovania predpísaných touto smernicou, ktoré sa chápu ako súčet všetkých priamych a nepriamych daní vyberaných z týchto výrobkov v čase ich uvoľnenia na spotrebu, vychádzať z tohto, že uvedený súčet musí viesť k vylúčeniu z úrovne zdaňovania vyžadovanej smernicou tých vnútroštátnych daní, ktoré nemajú skutočnú nedaňovú povahu, a to tak z hľadiska ich štruktúry, ako aj z hľadiska ich osobitného účelu, vykladaného podľa odpovede na predchádzajúcu otázku?

5.

Je pojem poplatok použitý v článku 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28/ES autonómnym pojmom európskeho práva, ktorý sa má vykladať v širšom zmysle, a to tak, že zahŕňa pojem daň vo všeobecnosti a je tiež jeho synonymom?

6.

V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku vnútroštátny súd kladie túto otázku: Môžu poplatky, ktoré majú zaplatiť spotrebitelia, uvedené v spomenutom článku 13 ods. 1 písm. e), zahŕňať len tie odvody alebo dane, ktorých cieľom je prípadne kompenzovať škody spôsobené ich vplyvom na životné prostredie a napraviť vybratou sumou škody súvisiace s takým nepriaznivým vplyvom alebo dôsledkami, ale nie tie dane alebo plnenia, ktoré sa vyberajú z energie, ktorá nespôsobuje znečistenie, a plnia predovšetkým rozpočtový účel alebo účel spočívajúci v zabezpečení daňového príjmu?