Spravodajca:

Arnaud SCHWARTZ

1.1.

1.2.

1.3.

1.4.

1.5.

1.6.

1.7.

1.8.

1.9.

1.10.

1.11.

1.12.

2.1.

2.2.

2.3.

2.4.

2.5.

2.6.

2.7.

1.

na zdravie, a to až do takej miery, že znečistenie ovzdušia v interiéroch a exteriéroch je aj naďalej významným rizikovým faktorom v rámci Európskej únie (17) i mimo nej. Dokonca je hlavným rizikom pre zdravie ľudí a životné prostredie vo svete (18), spôsobuje 6,5 milióna predčasných úmrtí ročne a predstavuje vysoké náklady pre spoločnosť, systémy zdravotnej starostlivosti, hospodárstvo a všetkých ľudí, ktorých zdravie ovplyvňuje. Podľa nedávnej správy Európskeho dvora audítorov o znečistení ovzdušia je odhadovaný počet predčasných úmrtí približne 400 000 ročne, pričom v správe sa uvádza, že zdravie európskych občanov nie je vždy dostatočne chránené a že opatrenia EÚ nemajú očakávané účinky;

2.

na biodiverzitu (vplyv na plodiny, lesy atď.);

3.

na súčasné a, samozrejme, historické budovy, ktoré súvisia s cestovným ruchom.

a)

Ak sa má zlepšiť kvalita ovzdušia v interiéroch, spotrebitelia by mali byť prostredníctvom označovania informovaní o emisiách zakúpených výrobkov, napríklad pri stavebných materiáloch, výrobkoch na dekoráciu, nábytku alebo výrobkoch pre domácnosť. Na tento účel by EÚ mala porovnať právne predpisy členských štátov a prijať jednotný rámec na základe existujúcich osvedčených postupov.

b)

Po dokončení a odovzdaní budovy by mala existovať povinnosť udržiavať a pravidelne monitorovať kvalitu vetrania. Toto dlhodobé monitorovanie budov by samozrejme malo priaznivý vplyv nielen na zdravie, ale aj na energetiku.

c)

V záujme ochrany zraniteľných skupín obyvateľstva vrátane tých, ktorých dýchacie sústavy sú poškodené alebo sa stále vyvíjajú a potrebujú lepšiu kvalitu ovzdušia, by sa mali na tento účel uplatňovať akčné plány v zariadeniach, ktoré navštevuje široká verejnosť, a najmä malé deti.

d)

Nakoniec by bolo užitočné zosúladiť postupy pri čistení vzduchu. EÚ by mala stanoviť kritériá na meranie ich účinnosti a bezpečnosti, aby sa zabránilo napríklad akejkoľvek obchodnej alebo zdravotnej odchýlke v dôsledku relatívneho nedostatku pravidiel v súčasnosti

a)

Dosiahnutie lepšej kvality ovzdušia a väčšia dôvera medzi občanmi a európskymi inštitúciami si vyžaduje nielen dôslednejšie uplatňovanie platných právnych predpisov a prísnejšie sankcionovanie ich porušovania, ale aj to, aby normy stanovené v smerniciach EÚ konečne zahŕňali chýbajúce odporúčania Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), ak tieto ponúkajú väčšiu ochranu zdravia ľudí

b)

V súčasnosti sa monitorujú len častice PM10 a PM2,5 (mierka mikrometrov). Pokiaľ však ide o zdravie, niektoré veľmi jemné častice (UFP) majú oveľa väčší účinok (nanometrický), pretože prenikajú hlbšie do ľudského tela a môžu sa v hromadiť v orgánoch. Európske právne predpisy by preto mali zohľadniť túto skutočnosť a zabezpečiť, aby sa tieto častice monitorovali tak, aby sa ich prítomnosť vo vzduchu taktiež postupne znižovala.

c)

To isté platí pre polycyklické aromatické uhľovodíky (PAU) a rôzne iné znečisťujúce látky, ktoré ešte nie sú monitorované, vrátane tých, ktoré sú spojené so spaľovňami, loďami, pozemnými vozidlami, stavebnými zariadeniami atď., najmä preto, že pokračujúci pokrok vo vedeckých poznatkoch a technických možnostiach umožňujú dosiahnuť lepšiu ochranu zdravia a ekosystémov aj v súčasnosti.

d)

Smernica o národných emisných stropoch (NES) (19) je v tomto ohľade nevyhnutná, aby členské štáty znížili emisie znečisťujúcich ovzdušie. Navrhuje však iba orientačné opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity, aby členské štáty plnili záväzky znižovania emisií. Realizácia, ktorú stanovuje, je taká pružná, že jej regulačný účinok je príliš slabý.

e)

Existuje tiež priestor na zlepšenie, keďže smernica nenavrhla cieľ zníženia emisií metánu, ktorý je hlavným zdrojom znečistenia ovzdušia, pretože je prekurzorom ozónu a veľmi silným skleníkovým plynom.

f)

S cieľom zabezpečiť harmonizáciu v rámci rôznych nariadení EÚ by spoločná poľnohospodárska politika (SPP) mala zaviesť ciele týkajúce sa znečistenia ovzdušia z poľnohospodárskeho sektora. Toto odvetvie je zodpovedné napríklad za viac ako 95 % emisií amoniaku, znečisťujúcej látky, na ktorú sa vzťahuje smernica o NES. SPP by mala členským štátom poskytnúť primerané nástroje na dosiahnutie cieľov zníženia emisií v tejto oblasti

g)

Nakoniec treba pripomenúť, že vyčíslenie znečisťujúcich látok je v súčasnosti založené na hmotnosti (μg/m3), hoci už mnoho rokov toxikológovia na vedeckých fórach dôrazne presadzujú, že by bolo vhodnejšie vyčísliť ich počtom častíc. Takýto prístup naberá čoraz väčší význam, pretože ide o veľmi jemné prvky, ktoré vdychujeme (20).

a)

S cieľom zlepšiť stav povrchových vôd a zároveň zabrániť neúspechu environmentálnych právnych predpisov a riadenia, by bolo lepšie definovať určité pojmy, ako napríklad „ekologická kontinuita“, „vodné toky“ a „mokraď“. Napríklad je dôležité, aby boli pravidlá definujúce mokrade špecifikované na európskej úrovni, keďže prístup založený výlučne na účel ochrany je príliš zložitý na to, aby bol účinne transponovaný do vnútroštátnych právnych predpisov, aspoň v niektorých členských štátoch.

b)

Podobne by bolo užitočné zaviesť jednotný rámec na vykonávanie hodnotení, ktorý bude jasný a spoločný pre všetky zainteresované strany zapojené do vykonávania.

c)

Či už ide o nanočastice – napríklad z textilného a agropotravinárskeho priemyslu – alebo látky poškodzujúce endokrinný systém, ako sú látky z farmaceutického priemyslu a poľnohospodárstva –, ich šírenie v životnom prostredí by sa malo znížiť pri zdroji a treba stanoviť limity, ktoré sa v povrchových vodách a podzemných vodách nesmú prekročiť vzhľadom na ich vplyv na ekosystémy, a najmä na potravinové reťazce, ktoré zahŕňajú ľudí. Na tento účel by sa mali konečne prijať prostriedky na stanovenie prahových hodnôt koktailového účinku medzi týmito látkami, rôznymi už sledovanými látkami a vedľajšími produktmi ich rozkladu, a to aj v dlhodobejšom horizonte.

a)

Pokiaľ ide o právne predpisy o vode, ustanovenia o náhrade nákladov vynaložených rôznymi kategóriami užívateľov, internalizácia externých nákladov a systém spoplatňovania v súlade s nákladmi – ako sa stanovuje v smernici, ktorou sa stanovuje rámec pre činnosť Spoločenstva v oblasti vody (21) – nie sú ani dostatočne záväzné, ani dostatočne podrobné na to, aby boli dostatočne účinné.

b)

Pri zmene klímy môže byť dopĺňanie podzemnej vody ešte problematickejšie. Dôvodom je, že v niektorých oblastiach mestský dizajn alebo poľnohospodárske postupy vedú k nežiaducemu prerušeniu vodného cyklu spôsobenému nepriepustnou pôdou alebo pôdou s nedostatočnou biologickou aktivitou, ktoré podporujú skôr povrchové odtoky, eróziu a zosuv bahna než infiltráciu, čistenie a prírodné skladovanie. Aby sa tieto javy zastavili, musí Únia prijať nariadenie na podporu živej pôdy. Toto by prinieslo aj výhodu riešenia problémov kvality a množstva vody dostupnej pre ekosystémy a ľudskú spotrebu, ako aj pre poľnohospodárske a priemyselné činnosti.

c)

Omnoho väčšia pozornosť by sa mala venovať lesom a živým plotom a v menšej miere tiež trvalým trávnatým plochám a ornej pôde neoranej v dlhodobom horizonte vzhľadom na ich úlohu pri spustení zrážok evapotranspiráciou, ako aj pri filtrovaní, čistení a ukladaní vody v pôde a podzemných vodách. Tie by mali byť, ak je to možné, prítomné a rozšírené aj v celej Európe – tým väčšmi, že sú tiež významnou pomocou pre iné živé tvory vrátane organizmov užitočných pre plodiny a pri vyrovnávaní sa s teplotnými vrcholmi a inými extrémnymi poveternostnými javmi, ktoré sa čoraz častejšie vyskytujú.

a)

Definícia vody v preambule – „Voda nie je komerčný výrobok ako iné výrobky“ – by sa mal nahradiť výrazom „Voda nie je komerčný výrobok“.

b)

Vzhľadom na definíciu vody v Európe si uplatňovanie zásad prevencie a predbežnej opatrnosti vyžaduje zrušenie všetkých výnimiek, napríklad tých, ktoré sú uvedené v článku 4 ods. 5 a článku 7 ods. 4

c)

Vzhľadom na definíciu vody/postavenie sa musí vyžadovať posúdenie vplyvov na životné prostredie pre všetky projekty, ktoré pravdepodobne ovplyvnia vodné prostredie „Zjednodušený postup hodnotenia“ (článok 16) by sa mal vypustiť.

d)

Zásada „znečisťovateľ platí“, a najmä jej vykonávacie pravidlá, by sa mala prehodnotiť pomocou:

e)

Taktiež by bolo potrebné nahradiť všetky výrazy typu „zabezpečí, že“ skutočným záväzkom (napríklad v článku 11 ods. 5 alebo v článku 14 ods. 1).

f)

Podobne sa zdá byť potrebné znížiť prahové hodnoty znečisťujúcich látok, a to aj v kombinácii s inými smernicami (o dusičnane, chemikáliách atď.), a aktualizovať prioritné látky (napríklad zahrnutím perfluórovaných zlúčenín, nanotechnológií atď.).

g)

Účasť verejnosti (článok 14) sa musí zlepšiť, najmä pokiaľ ide o plánovanie. Mala by sa rozšíriť na programy základných a doplnkových opatrení, ako aj na všetky predbežné administratívne kontroly.

h)

Pokiaľ ide o súdne spory (článok 23), malo by sa doplniť, že členské štáty musia v súlade s Aarhuským dohovorom zaviesť pravidlá a postupy týkajúce sa prístupu verejnosti k súdnym sporom týkajúcim sa vody.

a)

Nedávne preskúmanie politiky v oblasti odpadu (22) je príležitosťou poskytnúť silnú podporu opatreniam na zníženie našich potrieb pri zdroji (vrátane nášho dopytu po surovinách a druhotných surovinách), ako aj vytváranie budúceho odpadu, najmä odpadu nebezpečného pre ekosystémy a ľudské zdravie. Znamená to, že sa musíme zamýšľať nad našimi potrebami a tým, čo vyrábame, ako aj spôsobom navrhovania v záujme dlhšej trvanlivosti a následnej transformácie s najmenšou možnou stratou materiálu, ktorá bude mať všeobecný vplyv na životné prostredie, energetickú sebestačnosť a hospodársku udržateľnosť.

b)

Aby sme mohli hovoriť o „trvalo udržateľných materiáloch“ namiesto „odpadu“ a obehovom hospodárstve, musíme už od fázy navrhovania výrobkov odstrániť toxické a nebezpečné zložky, ktoré komplikujú budúcu fázu recyklácie.

c)

Pokiaľ ide o obaly, mala by prevládať triezvosť a ďalší pokrok by mal byť čo najväčší, postupný a povinný, aby sa predišlo akémukoľvek narušeniu hospodárskej súťaže voči existujúcim a rozvíjajúcim sa systémom spätného odberu a opätovného použitia.

d)

Schopnosť našej spoločnosti opätovne používať a opravovať naše výrobky je sama o sebe jedným zo spôsobov ako zabrániť vzniku odpadu. Aby sa to dosiahlo, mali by existovať skôr ambiciózne právne predpisy s povinnými cieľmi, ktoré sa musia dosiahnuť, a nielen dobrovoľné opatrenia.

e)

S cieľom oddeliť hospodársky rozvoj od spotreby prírodných zdrojov a vplyvov na životné prostredie si musí EÚ stanoviť ambicióznejšie ciele s cieľom zvýšiť efektívnosť využívania zdrojov v našich výrobných systémoch.

a)

S cieľom získať a udržať dôveru obyvateľov – výrobcov, ako aj spotrebiteľov – musí obehové hospodárstvo pravidelne zohľadňovať najnovšie vedecké poznatky, a tak sa zabezpečiť proti akýmkoľvek budúcim škandálom vrátane škandálov v oblasti verejného zdravia vyplývajúcich z koncentrácie alebo rozptylu znečisťujúcich látok v recyklovaných materiáloch (napríklad bróm alebo endokrinné disruptory) alebo v životnom prostredí (nanopolyméry alebo mikroplasty).

b)

Toto úsilie bude o to dôveryhodnejšie a efektívnejšie, ak sa v záujme zlepšenia miery recyklácie všetkých druhov materiálov vo výrobnom štádiu zavedie vysledovateľnosť ich komponentov a zabezpečí sa maximálna možná transparentnosť až do okamihu, keď sa dostanú k spotrebiteľovi.

c)

Rovnaká úroveň ochrany zdravia ľudí a životného prostredia by sa preto mala vzťahovať na recyklované alebo pôvodné materiály v rámci Európskej únie. Využívaním recyklovateľných materiálov by sa nemalo umožniť pokračovanie v používaní nebezpečných chemických látok vo vyšších koncentráciách. V dôsledku toho, keďže sú stanovené obmedzenia a limity pre chemické látky podľa nariadenia REACH (23), by mala Európska chemická agentúra stanoviť rovnaké limity pre recyklované materiály. Materiály, ktoré nespĺňajú tieto limity, musia byť spracované tak, aby bola látka odstránená alebo určená za neoprávnenú na opätovné použitie alebo recykláciu.

d)

Okrem ekologického dizajnu, ktorému by mali podliehať inteligentné telefóny a iné elektrické a elektronické výrobky, by mala EÚ v rámci svojich hraníc určiť a realizovať politiku odpadového hospodárstva hodnú svojho mena a nie odosielať odpad do zahraničia.

e)

Z posudzovania životného cyklu (LCA) je zrejmé, že všetky možnosti recyklácie sú lepšie ako spaľovanie (najmä vzhľadom na vynaloženú energiu, napríklad pri plastoch) s výnimkou dreva v niektorých špeciálnych prípadoch a tiež pri niektorých nebezpečných výrobkov/materiálov. Spaľovanie, rovnako ako skládkovanie, musí postupne zmiznúť a na tento účel treba stanoviť ambiciózne ciele.