20.11.2010   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 317/14

1.

Má sa štátom, v ktorom sa nachádza prevádzkareň, ktorá zamestnala zamestnanca v zmysle článku 6 ods. 2 písm. b) Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 (1), rozumieť štát, v ktorom sa nachádza prevádzkareň, ktorá zamestnanca zamestnala, alebo štát, v ktorom sa nachádza prevádzkareň, pre ktorú zamestnanec skutočne pracuje, hoci svoju prácu zvyčajne nevykonáva v jednom štáte?

2.

Má sa miesto, na ktorom je zamestnanec, ktorý svoju prácu zvyčajne nevykonáva v jednom štáte, povinný prihlásiť sa a kde dostane pokyny a príkazy súvisiace s výkonom jeho pracovnej činnosti, považovať za miesto skutočného výkonu práce v zmysle prvej otázky?

3.

Musí prevádzkareň zamestnávateľa, v ktorej zamestnanec v zmysle prvej otázky skutočne vykonáva prácu, spĺňať určité formálne podmienky, napríklad mať vlastnú právnu subjektivitu, alebo stačí existencia faktickej prevádzkárne?

4.

Môže byť prevádzkareň inej spoločnosti, ktorá je vo vzťahu so spoločnosťou v postavení zamestnávateľa, považovaná za prevádzkáreň v zmysle tretej otázky, aj keď na túto druhú spoločnosť nebola delegovaná právomoc vydávať pokyny?