23.4.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 142/28

1.

Má sa právo Európskej únie, v prípade, aký sa opisuje v tomto návrhu a ktorý je predmetom konania vo veci samej, vykladať v tom zmysle, že v dôsledku rozporu ustanovenia vnútroštátneho práva členského štátu s článkom 2 ods. 2 tretím pododsekom nariadenia (EHS) č. 3950/92 (1) neexistuje povinnosť výrobcov zaplatiť dodatočný poplatok v prípade splnenia podmienok stanovených v uvedenom nariadení?

2.

Má sa právo Európskej únie a najmä všeobecná zásada ochrany legitímnej dôvery, v prípade, aký sa opisuje v tomto návrhu a ktorý je predmetom konania vo veci samej, vykladať v tom zmysle, že nie je možné poskytnúť ochranu dôvere subjektov, ktoré rešpektovali povinnosť stanovenú členským štátom, pričom mali prospech z účinkov súvisiacich s dodržiavaním predmetnej povinnosti, pokiaľ bola táto povinnosť v rozpore s právom Európskej únie?

3.

Bránia článok 9 nariadenia (ES) č. 1392/2001 (2) a pojem „prioritná kategória“ vymedzený právom Únie, v prípade, aký sa opisuje v tomto návrhu a ktorý je predmetom konania vo veci samej, ustanoveniu práva členského štátu, akým je článok 2 ods. 3 zákonného dekrétu č. 157/2004, prijatého Talianskou republikou, v ktorom sa stanovujú odlišné spôsoby vrátenia nadmerne účtovaného dodatočného poplatku, s tým, že na účely stanovenia harmonogramu a podmienok vrátenia preplatku sa rozlišuje medzi výrobcami, ktorí mali dôveru v náležité dodržiavanie vnútroštátneho predpisu, ktorý sa ukázal byť v rozpore s právom Únie, a výrobcami, ktorí toto ustanovenie nerešpektovali?