|
20.7.2013 |
SK |
Úradný vestník Európskej únie |
C 207/8 |
Odvolanie podané 15. apríla 2013: Confindustria Venezia, pôvodne Unione degli Industriali della Provincia di Venezia (Unindustria) a i. proti uzneseniu Všeobecného súdu (štvrtá komora) z 29. januára 2013 vo veci T-273/00, Unindustria a i/Európska komisia
(Vec C-191/13 P)
2013/C 207/13
Jazyk konania: taliančina
Účastníci konania
Odvolateľky: Confindustria Venezia, pôvodne Unione degli Industriali della Provincia di Venezia (Unindustria) a i. (v zastúpení: A. Vianello, A. Bortoluzzi a A. Veronese, advokáti)
Ďalší účastníci konania: Európska komisia, Siram SpA, Bortoli Ettore Srl, Arsenale Venezia SpA, Talianska republika
Návrhy odvolateliek
|
— |
zrušiť alebo zmeniť uznesenie Všeobecného súdu (štvrtá komora), vydané vo veci T-273/00 a uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania. |
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Na podporu svojho odvolania odvolateľky poukazujú na nesprávne právne posúdenie pri uplatnení zásad stanovených Súdnym dvorom v rozsudku „Comitato di Venezia vuole vivere“, pokiaľ ide o povinnosť uviesť odôvodnenie rozhodnutia Komisie v oblasti štátnej pomoci a rozloženia dôkazného bremena v prípade podmienok stanovených v článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
Všeobecný súd v napadnutom uznesení nerozhodol v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora, ku ktorému dospel v rozsudku z 9. júna 2011, „Comitato di Venezia vuole vivere“, teda že rozhodnutie Komisie „musí obsahovať všetky základné prvky na jeho vykonanie vnútroštátnymi orgánmi“. Hoci napadnuté rozhodnutie neobsahuje všetky základné prvky na jeho vykonanie vnútroštátnymi orgánmi, Všeobecný súd nekonštatoval nijaké nedostatky v metóde použitej Komisiou v spornom rozhodnutí, a preto sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
Na základe zásad stanovených Súdnym dvorom v rozsudku „Comitato Venezia vuole vivere“ je úlohou v rámci vymáhania pomoci členského štátu — a teda nie jednotlivého príjemcu — v každom jednotlivom prípade preukázať, že sú splnené podmienky stanovené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V prejednávanej veci však Komisia v napadnutom rozhodnutí nespresnila „spôsoby“ takéhoto overenia. Vzhľadom na to, že Talianska republika nemala v rámci vymáhania pomoci k dispozícii základné prvky na účely preukázania, či poskytnuté výhody predstavujú štátnu pomoc v prospech príjemcov, rozhodla preto zákonom č. 228 z 24. decembra 2012 (článok 1 ods. 351 a nasl.) o prenesení dôkazného bremena v rozpore s judikatúrou Spoločenstva. Podľa talianskej právnej úpravy nie je úlohou štátu, ale jednotlivých podnikov, ktoré sú príjemcami pomoci poskytnutej vo forme zľavy, aby preukázali, že dané výhody nenarušujú hospodársku súťaž alebo neovplyvňujú obchod medzi členskými štátmi. Pri neexistencii takéhoto dôkazu platí domnienka, že poskytnutá výhoda mohla narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. To je zjavne v rozpore so zásadami stanovenými Súdnym dvorom v rozsudku „Comitato Venezia vuole vivere“.