—

rozhodnúť, že odvolanie je prípustné,

—

zrušiť napadnutý rozsudok,

—

zrušiť rozhodnutie Komisie zo 6. mája 2018,

—

uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania odvolateľky v tomto konaní, ako aj jej trovy pred Všeobecným súdom.

a)

Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že opatrenia prijaté v rámci tzv. sekundárneho postupu majú rovnaké právne účinky ako iné smernice.

b)

Lisabonská zmluva nezmenšila úlohu sociálnych partnerov ani nezmenila povahu opatrení prijatých prostredníctvom tzv. sekundárneho postupu.

c)

Opatrenia prijaté smernicou prostredníctvom rozhodnutia Rady majú naďalej legislatívnu povahu.

d)

Opatrenia prijaté smernicou prostredníctvom rozhodnutia Rady sú legislatívnymi aktmi.

e)

Subsidiárne, ak (quod non) smernice prijaté rozhodnutím Rady nie sú legislatívnymi aktmi:

a)

Výklad článku 155 ods. 2 ZFEÚ, ako ho Všeobecný súd podal, sa netýka jeho doslovného znenia.

b)

Všeobecný súd mal konštatovať, že ak dohodu sociálnych partnerov dosiahli zástupcovia sociálnych partnerov a dohoda nie je protiprávna, Komisia má povinnosť navrhnúť Rade znenie rozhodnutia, ktoré sa má prijať podľa článku 155 ods. 2 druhého pododseku ZFEÚ.

c)

Všeobecný súd mal konštatovať, že výber metód, akou sa dohody týkajúce sa sociálnych partnerov implementujú, spočíva na sociálnych partneroch, a nie na Komisii.

d)

Všeobecný súd mal konštatovať, že Rada má právomoc rozhodnúť, že nerozhodne podľa článku 155 ods. 2 druhého pododseku ZFEÚ, ale Komisia podobnú právomoc nemá.

e)

Všeobecný súd nesprávne vyložil inštitucionálnu rovnováhu článkov 154 a 155 ZFEÚ, pričom rozširoval právomoci Komisie nad rámec výslovného znenia ustanovení a nesprávne vyložil vplyv článkov 13 a 17 ZEÚ.

f)

Výklad Všeobecného súdu je v rozpore s kontextom hlavy X ZFEÚ o sociálnej politike a článkom 28 Charty základných práv Európskej únie.

g)

Všeobecný súd nesprávne vyložil rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. júna 1998 (T-135/96, UEAPME/Rada) a priznal Komisii väčšiu mieru voľnej úvahy, než aká jej prináleží, keby tomuto rozsudku priznal správny výklad.

h)

Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia pri posudzovaní úlohy Parlamentu v rámci postupu podľa článkov 154 a 155 ZFEÚ.

Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol prvý žalobný dôvod.

a)

nesprávne vyložil články 154 a 155 ZFEÚ a povahu postupu rokovania sociálnych partnerov a

b)

dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keď hľadal podobnosti s európskou iniciatívou občanov.

Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol druhý žalobný dôvod.

a)

Dôvody uvedené Komisiou v liste zo 6. marca 2018 boli právne a fakticky nesprávne.

b)

Komisia neposkytla žiadne vysvetlenie, pokiaľ ide o odchýlenie sa od záruk poskytnutých v skoršej korešpondencii a v oznámeniach, ktoré boli uverejnené.

c)

Dôvody uvedené v liste neboli dôvodmi, ktoré Komisia uviedla vo svojom vyjadrení k žalobe alebo na pojednávaní. Tieto dôvody boli tiež právne a fakticky nesprávne.

Komisia nekonala v súlade s článkom 41 Charty základných práv Európskej únie.