Odvolanie podané 9. augusta 2021: Casa Regina Apostolorum della Pia Società delle Figlie di San Paolo proti rozsudku Všeobecného súdu (siedma komora) z 2. júna 2021 vo veci T-223/18, Casa Regina Apostolorum della Pia Società delle Figlie di San Paolo/Európska komisia

(Vec C-492/21 P)

(2021/C 471/30)

Jazyk konania: taliančina

Účastníci konania

Odvolateľka: Casa Regina Apostolorum della Pia Società delle Figlie di San Paolo (v zastúpení: F. Rosi, advokát)

Ďalší účastník konania: Európska komisia

Návrhy odvolateľa

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

—

zrušil rozsudok Všeobecného súdu z 2. júna 2021 vo veci T-223/18, ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2017) 7973 final zo 4. decembra 2017 týkajúceho sa štátnej pomoci SA.39913 (2017/NN)) – Taliansko – Údajná kompenzácia verejných nemocníc v regióne Lazio,

—	uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

Odvolateľka namieta porušenie povinnosti odôvodnenia a povinnosti preskúmania, nesprávneho výkladu pojmu solidárna činnosť, pojmu podnik a hospodárska činnosť v zmysle článku 106 ZFEÚ a najmä z hľadiska talianskej právnej úpravy obsiahnutej v legislatívnom dekréte č. 229/1999 a zdôrazňuje, že systém financovania, ktorý taliansky štát preniesol na regióny, nie je súčasťou solidárneho systému, ale hospodárskeho systému v súlade s pravidlami platnými pre režim služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (SVHZ).

Odvolateľka najmä spochybňuje pojem solidárnej činnosti, ktorý Všeobecný súd uviedol v napadnutom rozsudku, ktorý zostal úplne všeobecný a nesúvisel s platnou právnou úpravou v Taliansku týkajúcou sa služieb zdravotnej starostlivosti. Všeobecný súd sa totiž domnieval, že rozsudok Súdneho dvora z 11. júna 2020 vo veci Dovera sa uplatňuje na prejednávanú vec, pričom nie je potrebné vykonať podrobnú analýzu reformy z roku 1999 v Taliansku a predovšetkým ju porovnať s právnou úpravou systému poskytovania zdravotnej starostlivosti na Slovensku.

Okrem toho odvolateľka spochybňuje skutočnosť, že pojem univerzálnej činnosti môže vylúčiť uplatniteľnosť režimu uvedeného v článku 106 ZFEÚ, keďže služba poskytovaná univerzálne, aj keď neúplne, môže byť považovaná za hospodársku službu rovnako ako iné služby, ako je multimodálna doprava, elektrina, voda, telefonické služby atď., a patrí pod samotný pojem SVHZ.

Rovnako Všeobecný súd neuvádza, že štát prevedie určitú sumu finančných prostriedkov na regióny a že následne prináleží regiónu, aby zaplatil za služby rôznym verejným a súkromným zdravotníckym spoločnostiam na základe stupnice podľa výberu pacienta/užívateľa.

Regióny preto uzatvárajú koncesné zmluvy na služby vo verejnom záujme so všetkými verejnými a súkromnými prevádzkovateľmi a platia za služby na základe vopred stanovenej tarify. Každé zdravotnícke zariadenie organizuje svoju činnosť špecifickým a autonómnym spôsobom s cieľom prilákať pacientov do svojho zariadenia.

Okrem toho pacient môže požiadať o súkromnú službu buď verejné zdravotnícke zariadenie, alebo súkromné zariadenie, čím sa vyhne čakacím listinám, ktoré existujú v tzv. zmluvnom systéme. Odvolateľka teda spochybňuje to, čo Všeobecný súd uvádza na začiatku rozsudku, a to, že „1. V Taliansku je systém zdravotnej starostlivosti organizovaný v rámci Servizio sanitario nazionale (Národné služby zdravotnej starostlivosti, ďalej len ‚SSN‘). V tomto rámci je zdravotná starostlivosť financovaná priamo z príspevkov na sociálne zabezpečenie členov a zo štátnych prostriedkov, takže tieto služby sú poskytované bezplatne alebo takmer bezplatne všetkým pacientom, ktorí sú členmi SSN, verejnými orgánmi alebo súkromnými subjektmi na základe zmluvy. Správu SSN vykonávajú najmä regióny“.

Táto argumentácia nezodpovedá skutočnej organizácii zdravotnej starostlivosti v Taliansku ani obsahu platných právnych predpisov. Okrem toho Súdny dvor neobjasňuje tvrdenie, že „zdravotná starostlivosť je financovaná priamo z príspevkov sociálneho zabezpečenia členov a zo štátnych prostriedkov“, čo je abstraktné tvrdenie vytrhnuté z kontextu.

Inými slovami, Všeobecný súd neuviedol, čo sú „príspevky na sociálne zabezpečenie členov“ ani čo tvoria „štátne prostriedky“. Konkrétne Všeobecný súd nevykonáva hĺbkovú analýzu obsahu ustanovení upravujúcich SVHZ v zmysle článku 106 ZFEÚ vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora vo veci Altmark z roku 2003.

Najprv Komisia a následne Všeobecný súd mali vykonať podrobnú analýzu systému, pričom mali zohľadniť aj znenie prílohy 26 Zmluvy, ktorá sa vzťahuje na SVHZ a skutočnosť, že nebol vypracovaný žiadny osobitný pojem identifikujúci tento konkrétny sektor služieb.

Napadnutý rozsudok vydaný Všeobecným súdom napokon nie je ničím iným ako prebratím obsahu rozhodnutia Komisie, ktoré Všeobecný súd považoval za nedostatočne odôvodnené.

V dôsledku toho výhrady podrobne uvedené odvolateľkou zostávajú nezmenené, pričom sa spresňuje, že na rozdiel od tvrdenia Všeobecného súdu odvolateľka napadla rozhodnutie Komisie z dôvodu, že je úplne všeobecné a nezohľadňuje platnú právnu úpravu v Taliansku.

Nie je možné ani jednoducho prebrať obsah rozsudku Súdneho dvora vo veci Dovera.

Okrem toho meritórna námietka odvolateľky, ktorá bola predložená na preskúmanie najprv Komisii a potom Všeobecnému súdu, je zameraná práve na určenie, či taliansky systém zdravotnej starostlivosti patrí do pôsobnosti článku 106 ZFEÚ, a teda do režimu SVHZ.

V tejto súvislosti odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že nerozhodol, a teda ani neodôvodnil svoje rozhodnutie.