Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Nicola Yerell a Horstpeter Kreppel, splnomocnení zástupcovia, ktorí si zvolili adresu na doručovanie v Luxemburgu, podala dňa 6. októbra 2004 na Súdny dvor Európskych spoločenstiev žalobu proti Rakúskej republike.

Komisia Európskych spoločenstiev navrhuje, aby Súdny dvor:

I.

určil, že Rakúska republika tým, že 1. neprijala doteraz nasledovné právne akty, potrebné na dosiahnutie súladu so smernicou Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (Ú. v. ES L 183, s.1), a to: a) Landeslehrer-Dienstrechtsgesetz (LDG) (zákon o služobnom pomere krajinských učiteľov), b) Beamten-, Kranken- und Unfallversicherungsgesetz (zákon o poistení štátnych zamestnancov, o zdravotnom poistení a o úrazovom poistení), c) Allgemeines Sozialversicherungsgesetz (ASVG) (všeobecný zákon o sociálnom poistení), napriek tomu, že lehota na prijatie opatrení na prebratie smernice uplynula alebo v každom prípade tým, že ak boli tieto akty medzičasom prijaté, neinformovala o nich Komisiu; 2. neprebrala, alebo nedostatočne prebrala nasledovné články smernice do rakúskeho práva, a to: a) článok 2 ods. 1 pre učiteľov na štátnych základných školách v Tirolsku b) článok 7 ods. 3 c) článok 8 ods. 2 d) článok 11 ods. 2 e) článok 12 ods. 4 f) článok 13 ods. 2 písmená a) a b), si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 2, 7, 11, 12, 13 a 18 tejto smernice;

II.	zaviazal Rakúsku republiku nahradiť trovy konania.

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

Lehota na prebratie smernice Rady 89/391/EHS (ďalej len „smernica“) do rakúskeho právneho poriadku uplynula 31.12.1993.

Podľa názoru Komisie je prebratie smernice doteraz neúplné, resp. nedostatočné.

Po prvé, neboli prijaté oznámené legislatívne zámery (totiž Landeslehrer-Dienstrechtsgesetz (LDG) (zákon o služobnom pomere krajinských učiteľov), Beamten-, Kranken- und Unfallversicherungsgesetz (zákon o poistení štátnych zamestnancov, o zdravotnom poistení a o úrazovom poistení), Allgemeines Sozialversicherungsgesetz (ASVG) (všeobecný zákon o sociálnom poistení), ktoré boli zo strany rakúskej vlády oznámené ako opatrenia na dosiahnutie súladu so smernicou, resp. v prípade, že tieto opatrenia medzičasom nadobudli účinnosť, Komisia nebola o tom informovaná.

Po druhé, Komisia konštatuje v súvislosti s jednotlivými ustanoveniami tejto smernice (celkovo šiestimi), že právne akty, ktoré rakúske orgány oznámili, neprebrali smernicu úplne alebo ju prebrali nesprávne.

Komisia kritizuje, že učitelia na štátnych základných školách v Tirolsku napriek rozsiahlej pôsobnosti článku 2 ods. 1 smernice 89/391/EHS ešte stále nie sú podchytení žiadnym vnútroštátnym opatrením na dosiahnutie súladu so smernicou.

Podľa článku 7 smernice je zamestnávateľ povinný určiť jedného alebo viacerých pracovníkov, aby vykonávali činnosti súvisiace s ochranou a prevenciou pred ohrozením za predpokladu, že má dostatok kvalifikovaného personálu. Podľa názoru Komisie dáva článok 7 smernice prednosť internej ochrane pred nebezpečím, lebo externé služby alebo osoby podľa článku 7 ods. 3 sú najímané až vtedy, keď možnosti v podniku a/alebo prevádzke sú nedostatočné (pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. mája 2003, Komisia/Holandsko, C-441/01). Rakúske opatrenia na dosiahnutie súladu so smernicou umožňujú zamestnávateľovi právo voľby, či poverí vlastný alebo externý kvalifikovaný personál činnosťami súvisiace s ochranou pred nebezpečím.

Článok 8 ods. 2 (povinnosť vykonávať potrebné opatrenia na zabezpečenie prvej pomoci, hasenia požiaru a evakuácie) podľa názoru Komisie nestanovuje žiadnu výnimku pre malé podniky. Napriek tomu sú malé podniky podľa rakúskych opatrení na dosiahnutie súladu so smernicou zbavené tejto povinnosti.

Podľa názoru Komisie opatrenia na dosiahnutie súladu s článkom 11 ods.2 smernice neobsahujú určené povinnosti zamestnávateľa poskytovať informácie ako sú stanovené v tomto článku.

Článok 12 ods. 4 smernice stanovuje, že školenia pracovníkov uvedené v tomto článku sa nemôžu uskutočniť na náklady týchto pracovníkov. Rakúske opatrenia na dosiahnutie súladu so smernicou síce upravujú, že tieto školenia sa konajú počas plateného pracovného času. Neupravujú však, kto znáša vecné náklady na takéto školenia.

Na záver Komisia kritizuje, že článok 13 ods. 2 písm. a) a b) smernice nebol úplne prebratý do rakúskeho práva. V rozpore s písmenom a) nebezpečné látky nie sú zaradené pod pojem „pracovné prostriedky“ v zmysle § 15 ASchG, resp. § 15 B-BSG. Okrem toho povinnosť stanovená v písmene b) osobné ochranné prostriedky vrátiť po použití späť na určené miesto, nebola do rakúskeho práva prebratá.