17.11.2005   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 286/1

1.1

Európska Komisia začala po zasadnutí Rady v Tampere 15. a 16. októbra 1996 proces harmonizácie a vytvárania právnych nástrojov, aby tak vznikol slobodný, bezpečný a spravodlivý priestor, zabezpečujúci slobodný pohyb osôb v rámci hraníc Európskej únie. Ešte predtým (1) Rada predstavila potrebné opatrenia pre uľahčenie vzájomného predbežného informovania o súdnych a mimosúdnych dokumentoch medzi členskými štátmi; toto opatrenie bolo privítané ako pozitívne, pod podmienkou, že povedie k lepšej informovanosti občanov.

1.2

Po stretnutí v Tampere Komisia požiadala členské štáty, aby pristúpili k uplatňovaniu procedúr uznávania a napĺňania rozhodnutí, ako aj k alternatívnym a mimosúdnym procedúram riešenia konfliktov v občianskej a obchodnej sfére, ktoré by mohli zlepšiť fungovanie súdneho systému v jednotlivých národných priestoroch a posilniť európske informačné systémy, a tiež systémy pre zhromažďovanie údajov, pričom pre tento účel budú využívané nové technológie, ktoré majú občania v Európe k dispozícii.

1.3

V súvislosti s prvou otázkou bolo predstavené nariadenie Rady týkajúce sa súdnej kompetencie, uznávania a napĺňania rozhodnutí v občianskej a obchodnej sfére (2). Toto nariadenie hovorí aj o zjednodušení procedúry prijímania uznesení o vykonateľnosti cudzozemských súdnych rozhodnutí, o prijímaní opatrení smerujúcich k zachovaniu práva, ktoré sú veľmi dôležité pri napĺňaní rozhodnutí, ako aj o listine o zachovávaní práva s celoeurópskym vplyvom.

1.4

Komisia v tomto smere predstavila návrh rozhodnutia týkajúceho sa vytvorenia európskej súdnej siete v občianskej a obchodnej sfére (3), ktorého cieľom je vytvoriť európsky nástroj súdnej spolupráce pre informovanie súkromných osôb, odborníkov, inštitúcií a úradov o práve a právnych procedúrach uplatňovaných v jednotlivých štátoch v občianskej a obchodnej sfére. Tento nástroj by bol veľmi nápomocný pri urovnávaní sporov, najmä cezhraničných.

1.5

Paralelne s tým, ako bola v roku 2002 predstavená Zelená kniha, v ktorej boli skúmané alternatívne riešenia konfliktov v Únii na základe konzultovania s členskými štátmi, ako aj so zainteresovanými stranami, pripravili sme návrh smernice, ktorý má byť preskúmaný. Smernica by mala byť vhodným prostriedkom pre dosiahnutie účinných výsledkov, pričom by boli zachované zvláštne charakteristiky jednotlivých národných právnych systémov pri riešení konfliktov v občianskej a obchodnej sfére.

1.6

V súvislosti s posledným uvedeným aspektom treba ako významného predchodcu vziať do úvahy prax sprostredkovania v oblasti spotreby (4), ktorá je dedičstvom dlhej tradície a ktorá sa ukázala byť ako veľmi praktická, čiastočne aj preto, lebo bola začlenená do právnych noriem na ochranu spotrebiteľov. Tento systém sa dokázal prispôsobiť novým spotrebiteľským návykom, takže je funkčný pre rôzne sektory spotreby, a to nielen spotreby tovarov, ale aj spotreby služieb.

1.7

Sprostredkovanie v občianskej a obchodnej sfére v oblasti súdnych procedúr je veľmi dôležité vo vzťahu k iným formám sprostredkovania. V prvom rade treba pripomenúť, že organizácia súdneho systému patrí do výlučnej kompetencie každého členského štátu, v druhom rade, že sprostredkovanie je ako metóda pre urovnávanie sporov platné vtedy, ak ho dotknuté strany ako také aj prijímajú. Tieto dve podmienky vymedzujú kompetenciu Komisie, pokiaľ ide o stanovenie obsahu návrhu smernice v danej záležitosti. V každom prípade je však cieľom to, aby sme disponovali alternatívnymi metódami riešenia konfliktov („alternative dispute resolution“), ale – ako podotýka Komisia – štáty majú zabezpečiť a udržať „na rovnosti založený a účinný právny poriadok“, uspokojujúci nároky v oblasti ochrany ľudských práv.

2.1

Cieľom návrhu smernice, ktorý má byť preskúmaný, je uľahčiť riešenie konfliktov prostredníctvom sprostredkovania, čo by sa prejavilo na vnútornom trhu v oblasti občianskeho a obchodného práva. Z tohto dôvodu sú v návrhu definované pojmy sprostredkovanie a sprostredkovateľ, súdne formy tejto procedúry, zvlášť podmienky, ktoré musia sprostredkovatelia splniť, keďže ich stanovenie je ponechané na výbere členských štátov.

2.2

Sprostredkovanie možno uplatniť na dobrovoľnej báze na žiadosť sporiacich sa strán alebo v prípade, ak bola započatá súdna procedúra. Upozorniť na sprostredkovanie alebo navrhnúť sprostredkovanie teda môžu sporiace sa strany alebo súdny orgán. V oboch uvedených prípadoch sporiace sa strany využívajú sprostredkovanie ako prostriedok, aby sa vyhli súdnej procedúre, alebo – ak bola súdna procedúra už započatá – aby ju uľahčili tým, že vezmú na zreteľ výsledky sprostredkovania. V oboch týchto prípadoch môžu sporiace sa strany požadovať naplnenie dohôd, ktoré sa na ne vzťahujú na základe rozhodnutia, rozsudku alebo právoplatného aktu.

2.3

V prípadoch uvedených v článku 6.1 nemôže byť obsah sprostredkovania považovaný za dôkaz v rámci právnych procedúr, čo zabezpečí dôvernosť medzi sprostredkovanými stranami a tými, ktorí do procesu sprostredkovania vstúpili. Obsah sprostredkovania však môže byť považovaný za dôkaz v rámci právnych procedúr, ak sa strany a sprostredkovateľ na tom dohodli a – zvlášť – ak môže tento obsah poslúžiť ako prostriedok pre zaistenie ochrany neplnoletých, alebo ak môže zabrániť poškodeniu fyzickej či psychickej integrity osôb.

2.4

Počnúc uzatvorením dohody medzi stranami o začatí sprostredkovania alebo rozhodnutím súdu o jeho začatí, má sprostredkovanie odkladný účinok na lehoty prepadnutia a premlčania týkajúce sa aktov vyplývajúcich zo záležitostí súvisiacich s danou vecou.

3.1

EHSV sa nazdáva, že iniciatíva Komisie je pozitívnym nástrojom a že je súčasťou aktivít, ktoré sa začali po Rade v Tampere a ktorých cieľom je dosiahnuť vyššiu právnu istotu v rámci EÚ. Európsky právny rámec pre sprostredkovanie v občianskej a obchodnej sfére predpokladá, že bude doňho zahrnutý aj nástroj, ktorý je už v niektorých členských štátoch v rámci súdnych procedúr využívaný – hoci väčšinou iba pri riešení konfliktov v súkromnej oblasti – ako systém umožňujúci súdnym orgánom navrhnúť sprostredkovateľa, ktorý je vonkajší vzhľadom na procedúru a ktorý dokáže uľahčiť dosiahnutie dohody medzi sporiacimi sa stranami.

3.2

Cieľom návrhu smernice je rozšíriť využívanie sprostredkovania v súdnej oblasti v rámci EÚ. Malo by to byť nielen finančne výhodné (zníženie výdavkov na súdne procesy), ale aj sociálne výhodné, a to vďaka skráteniu lehôt pri občiansko-právnych procedúrach, keďže tieto lehoty môžu mať neblahé dôsledky na strany sporu, zvlášť v rámci rodinného práva. Každopádne, sprostredkovanie nemožno zamieňať so zmierovacími procedúrami, ku ktorým sa pristupuje vo väčšine národných súdnych procedúr prv, než sa tieto procedúry začnú, v prípadoch, ak sa o dohodu vedúcu k vyhnutiu sa súdnej procedúre usilujú strany sporu a ich advokáti pod záštitou sudcu.

3.3

Treba zdôrazniť úlohu sprostredkovateľa pre dosiahnutie uspokojujúceho výsledku. Dôveryhodnosť a nestrannosť, ktoré musí preukázať pri svojom pôsobení, a zvlášť jeho nezávislosť voči stranám sporu, ako aj zachovávanie mlčanlivosti v procese sprostredkovania, prispievajú k účinnosti a úspešnosti sprostredkovateľskej práce. V predkladanom návrhu (článok 4) sú však podmienky a iné nároky spojené s danou záležitosťou ponechané na výbere členských štátov, keďže návrh sa zameriava na vytvorenie samoregulačných opatrení na úrovni celého Spoločenstva, zvlášť na vytvorenie kódexu správania. Takisto treba poznamenať, že hoci sa návrh smernice netýka výlučne sprostredkovania v oblasti urovnávania cezhraničných sporov, pri tvorbe komunitárneho práva treba mať na mysli potrebné vzdelávanie osôb menovaných za sprostredkovateľov a najmä vytvorenie právneho rámca, ktorý by umožnil slobodný prístup k využívaniu tejto služby vo všetkých krajinách Spoločenstva.

3.4

Pri sprostredkovaní je zásadné, aby bola dodržaná kvalita tejto služby. Preto bolo v predkladanom návrhu potrebné zdôrazniť základné línie, slúžiace prinajmenšom na zharmonizovanie podmienok vykonávania funkcie sprostredkovateľa. Kompetentnosť a nezávislosť sprostredkovateľov, ktoré sú v priamej línii toho, čo sa žiada pri sprostredkovaní v oblasti spotreby, sú súčasťou týchto podmienok. Rovnako by bolo potrebné posilniť európsku spoluprácu, aby sme tak mohli smerovať k zjednoteniu v oblasti vzdelávania a menovania sprostredkovateľov.

3.5

Oblasti, na ktoré sa vzťahuje sprostredkovanie v občianskej a obchodnej sfére, sú definované negatívne, keďže v bode 8 odôvodnenia návrhu smernice sa uvádza, že návrh má „(...) vylúčiť súdne procedúry, ako je arbitráž, zásah sprostredkovateľa, sťažnosti spotrebiteľov, rozhodnutia expertov alebo procedúry, v ktorých inštancie vyjadrujú formálne odporúčanie týkajúce sa riešenia sporu, ktoré môže byť záväzné“. Mohli by sme sa domnievať, že toto vylúčenie vyplýva z existencie sprostredkovateľskej procedúry vlastnej každému z týchto prípadov. Každopádne, treba mať na zreteli možnosť sprostredkovania pri občiansko-právnych žalobách, vyplývajúcich z trestných alebo fiškálnych (5) záležitostí, ktoré – hoci boli na začiatku vylúčené – by mohli napomôcť riešenie týchto občiansko-právnych záležitostí.

3.6

EHSV súhlasí s ustanovením týkajúcim sa ochrany dôverných údajov, jednak občianskych, ako aj obchodných, ktoré boli v rámci občianskeho sprostredkovania na najvyššej úrovni (článok 6.1) súčasťou sprostredkovateľských aktivít s pozitívnym výsledkom, a to nielen pokiaľ ide o osobné údaje, ale aj pokiaľ ide o súkromný charakter vzťahov. V žiadnom prípade nemožno proti vylúčeniu týchto údajov ako dôkazného materiálu namietať, ak by to mohlo poškodiť práva neplnoletých alebo fyzickú či psychickú integritu osôb sporu.

4.1

Pôsobnosť právneho rámca navrhovaného sprostredkovania je obmedzená na občianske a obchodné záležitosti (6), ale napriek rastúcemu množstvu výrokov právnej vedy pokiaľ ide o definovanie toho, čo patrí do občianskeho a obchodného práva, článok 1.2 by mal definovať oblasť uplatňovania sprostredkovania, a nemal by sa obmedziť iba na negatívnu formuláciu z bodu 8 odôvodnenia. Naviac, bolo by treba brať do úvahy súdne veci v občianskej a obchodnej oblasti, ktoré vyplývajú z iných oblastí, ako napríklad tie, ktoré sú späté s fiškálnymi, administratívnymi vecami, či s občiansko-právnymi žalobami vychádzajúcimi z trestno-právnych žalôb (7).

4.1.1

V budúcnosti by bolo možné na základe výsledkov zavedenia sprostredkovania, tak, ako sa o nej hovorí v predkladanom návrhu, prípadne rozšíriť oblasť jej uplatnenia na administratívne a fiškálne procedurálne kompetencie.

4.2

Ďalším aspektom, ktorý môže spôsobiť ťažkosti a skomplikovať transponovanie tohto rámca, sú rozdiely medzi rôznymi jazykovými verziami návrhu (8). Je dôležité si uvedomiť, že organizácia súdneho systému patrí do výlučnej kompetencie každého z členských štátov, takže súdna prax sa môže v jednotlivých štátoch navzájom líšiť. Taktiež treba upresniť, že nielen samotné súdne poroty, ale súdne orgány vôbec môžu navrhovať sprostredkovanie; takisto platí, že nie iba súdne poroty, ale ktorýkoľvek verejný orgán môže byť na základe národnej legislatívy oprávnený garantovať naplnenie dohody dosiahnutej prostredníctvom sprostredkovania.

4.3

EHSV chce zdôrazniť podstatnú úlohu sprostredkovateľa v priebehu celej procedúry: takto môže byť zaistené uplatnenie procedúry a jej účinnosť. Z tohto dôvodu sa EHSV nazdáva, že Komisia by mala navrhnúť základné línie, ktoré by na jednej strane viedli k zharmonizovaniu všetkých členských štátov a na druhej strane by zaručili autoritu a kompetencie sprostredkovateľov. Spomedzi základných podmienok, ktoré by mal spĺňať uchádzač o funkciu sprostredkovateľa a ktoré by mali byť uvedené v článku 4, môžeme uviesť nasledujúce:

Osobitne je potrebné zabezpečiť voľné poskytovanie služieb v rámci všetkých členských štátov, čo by – hlavne v malých štátoch – napomohlo nezávislosti sprostredkovateľa od dotknutých strán sporu.

4.3.1

Prijateľným sa nám v podstate zdá byť aj kódex správania s celoeurópskou platnosťou, ktorý by bol jedným z prostriedkov pevného stanovenia pravidiel pre sprostredkovateľov. Na to, aby bol prijatý, by však Komisia mala preukázať potrebu trvalého zabezpečenia profesionality, nezávislosti a zodpovednosti (fyzickej, ako aj právnej) osôb vykonávajúcich funkciu sprostredkovateľa, ako je to navrhované pre článok 4.

4.4

Riešenie problému nákladov spojených so sprostredkovaním nemožno dosiahnuť ich prostým zahrnutím do nákladov na procedúru, keďže súdne systémy sa v jednotlivých krajinách navzájom líšia. Treba žiadať buď vytvorenie fixných taríf pre každý druh záležitosti, opierajúcich sa o dôležitosť danej veci, alebo zaplatenie povinnej predbežnej čiastky, čím by sa dotknutým stranám umožnilo zistiť, či je pre nich zaujímavé využiť túto procedúru. V každom prípade by pre dotknuté strany nemalo byť sprostredkovanie nikdy finančne náročnejšie ako súdna procedúra.

17.11.2005   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 286/4

1.1

EHSV súhlasí s návrhom nariadenia Komisie, ktorým sa uvádza do platnosti rozhodnutie generálnej rady Svetovej obchodnej organizácie (WTO) z 30. augusta 2003. Rovnako oceňuje aktívnu úlohu, ktorú zohráva Komisia v medzinárodných organizáciách ako aj vo vzťahu k zainteresovaným aktérom pri hľadaní vhodných riešení vážnych zdravotníckych problémov rozvojových krajín (RK), ktoré nemajú výrobné kapacity vo farmaceutickom sektore a nedisponujú primeranými zdravotníckymi zariadeniami.

1.2

EHSV súhlasí s postupom pre udeľovanie povinných licencií týkajúcich sa patentov alebo doplnkových ochranných osvedčení pre farmaceutické výrobky, ako aj so stanovenými kontrolnými mechanizmami.

1.3

EHSV odporúča okrem iného posilniť štruktúrovanú časť nariadenia tak, aby sa zaistili tieto aspekty:

1.4

EHSV vyslovuje želanie, aby sa oblasť pôsobnosti rozšírila na veterinárne lieky vzhľadom na možné zdravotné núdzové situácie v dôsledku chorôb prenášaných zvieratami alebo nákazy potravín živočíšneho pôvodu.

1.5

EHSV vyslovuje želanie, aby Komisia pokračovala vo svojom úsilí na medzinárodnej úrovni, aby lieky pre núdzové situácie a primerané zdravotnícke zariadenia boli sprístupnené aj v RK, ktoré nie sú členmi WTO.

2.1

Mnohé oblasti sveta trpia v dôsledku veľmi kritickej zdravotníckej situácie, charakterizovanej stálym rizikom vypuknutia epidémií, nepostačujúcimi zdravotníckymi a liečebnými zariadeniami a postupmi, ako aj veľmi vysokou mierou chorobnosti a úmrtnosti. Ide o celosvetový problém: treba posilniť zdravotnícke a sociálne služby nielen v menej rozvinutých krajinách, ale aj v relatívne rozvinutých krajinách, ktoré však nevyčleňujú primerané zdroje na riešenie svojich zdravotníckych a sociálnych problémov.

2.2

Zdravotnícka pomoc zo strany rozvinutejších krajín nie je postačujúca na vyriešenie týchto problémov, a preto treba hľadať nové nástroje. Tento prístup sa nesmie obmedziť na dodávku liekov v núdzi, ako sa to bežne stáva pri pomoci rozvojovým krajinám, ale musí byť zameraný na zlepšenie celkovej výkonnosti systému: treba nasmerovať obmedzené dostupné zdroje na skutočné priority, využiť kapacity riadenia a kontroly zdrojov, aby z týchto prínosov profitovalo skutočne obyvateľstvo, ktoré ich potrebuje, nájsť riešenia pre nedostatky vo výrobe liekov alebo poskytovaní služieb, ako aj zabezpečiť účinné prevádzkovanie služieb.

2.3

Komisia bola v tejto oblasti obzvlášť pozorná a aktívna; angažovala sa na viacerých frontoch súvisiacich so zdravotníckymi aspektmi a hľadala účinné podoby spolupráce a pomoci. Stačí uviesť akčný program týkajúci sa troch chorôb, ktoré najviac ovplyvňujú mieru úmrtnosti v menej rozvinutých alebo rozvojových krajinách (HIV/AIDS, tuberkulóza a malária) (1): tento program sa zameriava súčasne na posilnenie miestnych systémov zdravotníctva, rozšírenie možností nákupu základných liekov za dostupné ceny a podporu výskumu v oblasti liekov a vakcín na boj proti týmto chorobám.

2.4

Komisia zohrala okrem toho aktívnu a veľmi pozitívnu úlohu v medzinárodných organizáciách ako aj vo vzťahu k zainteresovaným aktérom pri upozorňovaní na problémy a spoločnom hľadaní prijateľných riešení. Cieľom je zvýšiť dostupnosť základných liekov a zabezpečiť k nim rovnoprávny prístup pre najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva pri súčasnom rešpektovaní práv duševného vlastníctva v rámci dohôd, ktorými sa riadi medzinárodný obchod a obmedzovaní rizika spätného dovozu alebo špekulatívneho predaja do tretích krajín.

2.5

Činnosť Komisie bola rozhodujúcou najmä pri rozvoji diskusie o týchto cieľoch v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v súvislosti s dohodami TRIPS (2). Na ministerskej konferencii v Dohe v r. 2001 členské krajiny WTO prijali deklaráciu o dohode TRIPS a verejnom zdraví, v ktorej sa objasňovala prijateľná miera flexibility pri aplikácii samotnej deklarácie v oblasti zdravotníckych politík jednotlivých štátov. Pri tejto príležitosti sa stanovili základné body na zabezpečenie toho, že menej rozvinuté krajiny s obmedzenými alebo neexistujúcimi výrobnými kapacitami vo farmaceutickom sektore budú mať možnosť využiť povinné licencie – táto problematika sa upravuje prevažne na úrovni jednotlivých štátov.

2.6

V uvedenej deklarácii z Dohy o verejnom zdraví sa potvrdil princíp, že dohody TRIPS mali byť interpretované a implementované takým spôsobom, aby podporovali ochranu verejného zdravia a presadzovali prístup k liekom pre všetkých. Konkrétne sa potvrdzuje právo každej členskej krajiny WTO stanoviť, čo tvorí „stav národnej núdze“ alebo „okolnosť mimoriadnej naliehavosti“ na odôvodnenie udelenia povinných licencií, a vzhľadom na ťažkosti krajín s obmedzenými alebo žiadnymi výrobnými kapacitami vo farmaceutickom sektore bola generálna rada WTO poverená úlohou nájsť rýchle riešenie problému.

2.7

Generálna rada WTO dospela k riešeniu v rozhodnutí z 30. augusta 2003 (3): v nej sa objasňujú princípy a záväzky jednotlivých aktérov s cieľom zabezpečiť, aby sa výrobky dovezené v rámci takto stanoveného systému skutočne využívali na potreby verejného zdravia bez presmerovania obchodu (obchodnej diverzie). Okrem toho sa uznáva možnosť spolupráce medzi členskými krajinami WTO s cieľom presadzovať prenos technológií a budovať výrobné kapacity o farmaceutickom sektore v súlade s čl. 66, ods. 2 dohôd TRIPS.

2.8

Veľmi významné je paralelné oficiálne vyhlásenie predsedu generálnej rady WTO (4), ktoré poukazuje na ťažkosti, ktorým sa čelí počas tejto rozsiahlej národnej i medzinárodnej činnosti pri riešení tohto problému a objasňuje hlboký zmysel a spravodlivý charakter stanovených opatrení, čím obsahovo obohacuje samotné rozhodnutie. V tomto vyhlásení sa navyše konštatuje, že istý počet členských krajín WTO, medzi nimi i členské štáty EÚ, sa vzdávajú možnosti využívať tento osobitný mechanizmus povinných licencií na dovoz špeciálnych liečiv.

2.9

Rozhodnutie generálnej rady WTO stanovuje, že platnosť jeho pôsobnosti končí v okamihu, keď sa prijme úprava dohôd TRIPS, ktorá prevezme ustanovenia predmetného rozhodnutia. Napriek naliehavosti stanovených termínov iniciatíva generálnej rady dosiaľ neviedla k takémuto rozhodujúcemu zásahu. Dôsledkom toho niektoré členské krajiny WTO samostatne prijali opatrenia na zavedenie tohto rozhodnutia do praxe a návrh nariadenia predložený Komisiou sa uberá tým istým smerom.

3.1

Tento návrh sa zaoberá uplatňovaním rozhodnutia generálnej rady Svetovej obchodnej organizácie (WTO) z 30. augusta 2003 o implementácii ustanovenia odseku 6 Deklarácie o Dohode o obchodných aspektoch práva duševného vlastníctva (Dohoda TRIPS) a o zdravotníctve na úrovni Spoločenstva. Toto rozhodnutie umožňuje členom WTO udeľovať povinné licencie na výrobu a predaj patentovaných farmaceutických výrobkov určených na vývoz do tretích krajín, ktoré o to požiadali a ktoré nemajú žiadnu výrobnú kapacitu alebo majú len nedostatočnú výrobnú kapacitu vo farmaceutickom odvetví. Týmto spôsobom sú členovia WTO zbavení povinností vyplývajúcich z článku 31 písm. f) Dohody WTO o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (Agreement on Trade Related Aspects of Intellectual Property Rights - Dohoda TRIPS).

3.2

Toto nariadenie má byť časťou širších európskych a medzinárodných aktivít zameraných na problémy v oblasti zdravotníctva, ktorým čelia najmenej rozvinuté krajiny a iné rozvojové krajiny, najmä na zlepšenie prístupu k liekom za dostupné ceny v členských krajinách WTO v situáciách národného ohrozenia alebo iných okolností mimoriadnej naliehavosti.

3.3

Obsahom rozhodnutia je aj dôsledná ochrana proti obchodnej diverzii a pravidlá na zabezpečenie transparentnosti. Súčasne poskytuje možnosť v budúcnosti nahradiť toto rozhodnutie zmenou a doplnením Dohody TRIPS.

3.4

Komisia pokladá za dôležité, aby Spoločenstvo prispelo k ustanovenému systému prostredníctvom jeho implementácie do svojho právneho poriadku, a to tak kvôli aktívnej úlohe, ktorú Spoločenstvo a členské štáty zohrali pri prijímaní tohto rozhodnutia, ako aj kvôli ich záväzku prijatom na úrovni WTO v plnej miere prispievať k implementácii tohto rozhodnutia a zabezpečiť vytvorenie vhodných podmienok, ktoré umožnia efektívne fungovanie systému ustanoveného týmto rozhodnutím.

3.5

V rámci jednotnej implementácie tohto rozhodnutia celým Spoločenstvom je potrebné zabezpečiť, aby podmienky udeľovania povinných licencií na vývoz boli rovnaké vo všetkých členských štátoch EÚ. Zámerom je zabrániť porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže pre subjekty pôsobiace na jednotnom trhu EÚ a zabezpečiť jednotnosť uplatňovaných pravidiel s cieľom predísť tak spätnému dovozu farmaceutických výrobkov vyrábaných na základe povinných licencií na územie Európskej únie.

3.6

Vzhľadom na veľmi osobitnú povahu ustanovení rozhodnutia a na skutočnosť, že už jestvujú vnútroštátne mechanizmy udeľovania povinných licencií, ako aj vzhľadom na naliehavú potrebu konať v snahe umožniť vyvážať lieky do krajín s problémami v zdravotníctve, Komisia navrhuje implementáciu prostredníctvom nariadenia vychádzajúceho z článkov 95 a 133 Zmluvy.

4.1

EHSV plne súhlasí s potrebou konať tak, aby sa sprístupnili základné lieky v krajinách s obmedzenými hospodárskymi a výrobnými zdrojmi, a tým nepostačujúcimi aktuálnymi prostriedkami na boj proti endemickým ochoreniam alebo kritickým zdravotníckym situáciám. Navrhované nariadenie umožňuje pri zachovaní postupu pre udeľovanie patentov dodávku liekov, ktorým bol udelený patent za presne stanovených podmienok. Predmetný návrh sa nezaoberá otázkou nedostatku liekov nechránených patentom v rozvojových krajinách, keďže sa to vymyká z obsahu rozhodnutia WTO.

4.2

EHSV vyjadruje uspokojenie nad touto iniciatívou Komisie zameranou na podporu úplného a jednotného uplatňovania postupu na udeľovanie povinných licencií týkajúcich sa patentov a doplnkových ochranných osvedčení vzťahujúcich sa na výrobu a predaj farmaceutických výrobkov krajinám, ktoré o to požiadali na vyriešenie svojho vážneho problému v zdravotníctve, a pokladá stanovené mechanizmy v zásade za vhodné. Okrem toho sa nazdáva, že možno tento text v niektorých konkrétnych bodoch vylepšiť, ako sa uvádza v nasledujúcich pripomienkach.

4.3

Definícia „farmaceutického výrobku“ (čl. 2, ods. 1) priamo odkazuje na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2001/83/ES (5) o liekoch pre použitie v humánnej medicíne. V rozhodnutí generálnej rady WTO sa nespomínajú lieky na veterinárne použitie: avšak, aby sa čelilo zdravotným núdzovým situáciám, ktoré by mohli vzniknúť v dôsledku chorôb prenášaných na človeka zvieratami alebo nákazou potravín živočíšneho pôvodu si EHSV želá, aby sa oblasť pôsobnosti rozšírila na veterinárne lieky, prípadne prostredníctvom špecifického rozhodnutia generálnej rady WTO.

4.4

Nariadenie sa vzťahuje na členské krajiny WTO (čl. 4), ako je to logické, keďže ide o nástroj pre uplatňovanie interného rozhodnutia tejto medzinárodnej organizácie. EHSV však vyzýva Komisiu a členské štáty, aby pokračovali v diskusii na medzinárodnej úrovni a hľadali riešenia použiteľné pre všetky štáty sveta v súlade s právami duševného vlastníctva a platnými medzinárodnými dohodami.

4.5

Článok 5 stanovuje, že „žiadosť o udelenie povinnej licencie podľa tohto nariadenia môže podať ktorákoľvek osoba“. EHSV sa nazdáva, že takéto všeobecné označenie žiadateľa vyplýva z vôle poskytnúť čo najväčšie možnosti výroby: pokladá však za rozumné a obozretné upresniť, že tento žiadateľ musí spĺňať všetky požiadavky stanovené v európskej legislatíve o farmaceutických výrobkoch tak, aby sa uplatnili pravidlá výroby platné v EÚ na ochranu zdravia a občanov, aj keď je v tomto konkrétnom prípade výrobok určený výhradne na vývoz.

4.6

EHSV naozaj pokladá za potrebné, aby všetky zainteresované kompetentné orgány dohliadali na dodržiavanie noriem v oblasti kvality výroby, ktoré musia byť rovnaké pre vnútorný trh i pre vývoz do krajín, ktoré nie sú dostatočne vybavené na vykonávanie kontrol kvality. Treba, aby sa pri uplatňovaní nariadenia našli vhodné formy dohľadu nad kontrolnými mechanizmami dovážajúcich krajín a aby sa postupovalo koordinovane, aby sa vyhlo podvodom alebo falšovaniu, čím sa zabezpečí ochrana pacientov na ich území, a predišlo odlišnému určeniu výrobku, ktorý podlieha povinnej licencii alebo jeho ilegálnemu spätnému dovozu.

4.7

Pokiaľ ide o chúlostivú otázku množstva, pre výrobu ktorého je udelené povolenie, EHSV si všíma rozpor medzi čl. 6.2, v ktorom sa požaduje, aby celkové povolené množstvo neprevyšovalo „výrazne množstvo, ktoré tento člen oznámil WTO“ a čl. 8.2, v ktorom sa uvádza, že „množstvo patentovaného výrobku (výrobkov) vyrábaného na základe licencie nesmie prevyšovať množstvo nutné na vyhovenie potrebám.“ EHSV navrhuje odstrániť tento rozpor úpravou znenia čl. 6.2 takým spôsobom, aby sa objasnilo, že výroba nesmie presahovať požadované a potrebné množstvo.

4.8

Keďže tento systém predpokladá obmedzenie plných práv držiteľa, oprávnene sa očakáva, že nariadenie by malo byť uplatňované „pri najlepšom vedomí a svedomí“ (odôvodnenie 6) a že výrobky vyrobené v súlade s jeho ustanoveniami by sa mali dostať k osobám, ktoré ich potrebujú a nemali byť presmerované k iným, než ktorým sú určené (odôvodnenie 7). Bolo by však vhodnejšie, ak by tieto konštatovania, s ktorými EHSV plne súhlasí, boli zahrnuté aj do konkrétnych článkov, v ktorých sa podrobne opisujú mechanizmy pre uplatňovanie, ako napr. v čl. 5 a 6 alebo do tých, ktoré stanovujú spôsoby pozastavenia alebo ukončenia využívania povinnej licencie (čl. 12 a14).

4.9

EHSV súhlasí s plánovanými opatreniami na predídenie nesprávnemu používaniu povinnej licencie. Okrem toho si želá, aby bola pre držiteľa patentu alebo doplnkového ochranného osvedčenia výslovne zavedená možnosť oznamovať alebo protestovať proti prípadným nezohľadneným aspektom, predovšetkým pokiaľ ide o dôkaz o predbežných rokovaniach a o kontrolu súladu výroby s ustanoveniami čl. 8 (najmä body 4, 5 a 8).

4.10

Zdá sa, že článok 8, ods. 1 obsahuje chybu, keďže odkazuje na nasledujúce body 2 až 8, pričom by mal zahŕňať aj bod 9, ktorý sa rovnako vzťahuje na vlastníka povolenia.

4.11

Čl. 8.4 stanovuje pravidlá pre balenie a označenie štítkami, etiketami či značkami, ktoré výrobky vyrábané v súlade s týmto nariadením musia spĺňať, aby sa tým zabezpečilo ich výhradné určenie na vývoz a predaj v dovážajúcej krajine, ktorá o ne požiadala. EHSV navrhuje upresniť, že aj značka, grafické logá a farby obalu musia byť rozlíšené, aby sa sťažil ilegálny spätný dovoz do Európskej únie alebo tretích krajín.

4.12

Nezdá sa, že by čl. 10 týkajúci sa oznamovania Komisii o povinnej licencii udelenej členskými štátmi EÚ zaisťoval primerané zverejnenie takéhoto povolenia u držiteľa práv a hospodárskych subjektov v sektore. EHSV vyslovuje želanie, aby boli takéto informácie vo vhodnej podobe a pri zabezpečení ochrany dôverných údajov dané k dispozícii všetkým zainteresovaným.

4.13

Článok 11, ods. 2 sa nezdá byť formulovaný primerane na to, aby sa predišlo akémukoľvek zneužitiu, najmä v prípade liekov nevyrábaných v EÚ, ale prechádzajúcich územím Únie, a ukazuje sa byť málo dôrazným. EHSV navrhuje, aby Komisia dohliadala na kontroly a uplatňovanie sankcií schválených členskými štátmi, aby sa stali skutočne účinnými, primeranými a odrádzajúce, v súlade s colným poriadkom (6), aby tak sa predišlo podvodom a falšovaniu.

4.14

EHSV na záver vyslovuje želanie, aby Komisia skúmala najvhodnejšie spôsoby, vrátane bilaterálnych dohôd, pre uplatnenie podobných mechanizmov aj vo vzťahu k rozvojovým krajinám, ktoré nie sú členmi WTO.

17.11.2005   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 286/8

1.1

Cieľom predmetného návrhu smernice je úprava smernice 98/71/ES ES o právnej ochrane dizajnov (ďalej „priemyselných vzorov a modelov“). Táto úprava má za cieľ zrušiť vo všetkých krajinách Európskej únie možnosť uplatniť práva na priemyselné vzory komponentov komplexných výrobkov vo vzťahu ku tretím osobám (nezávislým dodávateľom), ktorí vyrábajú, používajú a/alebo predávajú takéto komponenty na opravu s cieľom obnoviť pôvodný vzhľadu komplexného výrobku.

1.2

Medzi odvetviami, ktorých sa tento návrh týka (domáce spotrebiče, motocykle, hodinky, atď.), by mal tento návrh najväčší dopad na automobilové odvetvie.

1.3

Treba pripomenúť skutočnosť, že Komisia pred smernicou 98/71/ES („smernica“) zverejnila „Zelenú knihu o právnej ochrane priemyselných vzorov“, ktorá okrem výsledkov obsiahlej štúdie v tejto oblasti obsahuje aj predbežný návrh návrhu smernice o aproximácii právnych noriem členských štátov ako aj predbežný návrh návrhu nariadenia.

1.4

Táto kniha sa zaoberá aj otázkou, či majú alebo nemajú byť komponenty komplexného výrobku chránené, a to predovšetkým prvky určené na spájanie jedného výrobku s iným. V zelenej knihe sa za výrobky, ktoré je potrebné chrániť, pokladajú tie výrobky, ktoré samé o sebe majú také vlastnosti, ktoré sú potrebné na to, aby výrobok mohol byť chránený, pričom však z týchto vlastností majú byť vylúčené tie nevyhnutné vlastnosti alebo prvky (nazývané „rozhrania“ alebo „prepojenia“), „ktoré musia byť nutne reprodukované vo svojej presnej podobe a rozmeroch, aby výrobok, na ktorom bol realizovaný daný priemyselný vzor, mohol byť zabudovaný do iného výrobku alebo byť spojený s iným výrobkom“.

1.5

Návrh smernice, ktorý Komisia formálne predložila v decembri 1993 (1), potvrdil, že aj komponent komplexného výrobku môže byť chránený, ak spĺňa „ako taký“ požiadavky na to, aby bol chránený, a to „novosť“ a „osobitý charakter“ (článok 3) a na druhej strane zdôraznil, že „rozhrania“ a „prepojenie“ nemôžu byť chránené (čl. 7 ods.2.).

1.6

Uvedený návrh však obsahoval iné dôležité ustanovenie, podľa ktorého nebolo možné uplatniť výhradné práva na chránené priemyselné vzory po uplynutí troch rokov od prvého uvedenia na trh „komplexného“ výrobku, ktorý obsahoval istý priemyselný vzor alebo model, voči tretím osobám, ktoré použili (odkopírovali) taký priemyselný vzor alebo model za podmienky, že taký priemyselný vzor alebo model „závisel od vzhľadu“ komplexného výrobku a cieľom použitia bolo „umožnenie opravy komplexného výrobku s cieľom obnovy pôvodného vzhľadu“ (čl. 14). Tým bola vlastne stanovená dôležitá výnimka z ochrany priemyselných vzorov a modelov pre náhradné diely alebo opravy, označovaná aj ako výnimka pre náhradné diely alebo klauzula o opravách („spare parts exception“ alebo „repair clause“).

1.6.1

V stanovisku IND/504 zo 6. júla 1994 (spravodajca: pán Pardon) k návrhu smernice z roku 1993 argumentoval EHSV o tomto aspekte takto:

1.6.1.1

Ako všetky ostatné druhy právnej ochrany priemyselného vlastníctva aj ochrana priemyselných vzorov a modelov vedie k výlučným (monopolným) právam. Monopolné práva udelené vlastníkovi priemyselného vzoru alebo modelu sa však vzťahujú výlučne len na vonkajší vzhľad („dizajn“) produktu, a nie na produkt samotný.

1.6.1.2

Právo na priemyselný vzor či model zaručuje teda monopol na formu, ale nie monopol na výrobok. „Ochrana dizajnu hodiniek nebráni konkurencii na trhu s hodinkami“ (odôvodnenie č. 9.2 v úvodnej časti návrhu nariadenia predloženého Komisiou).

1.6.1.3

Pri náhradných dieloch (napr. predný nárazník alebo predné svetlá na aute), ktoré spadajú pod klauzulu o opravách, je iná situácia. Vzhľad, „dizajn“ takýchto súčiastok nemôže byť odlišný v porovnaní so vzhľadom originálnych súčiastok, ktoré majú nahradiť.

1.6.1.4

Rozšírenie ochrany priemyselného vzoru či modelu na takéto diely by teda znamenalo vytvorenie monopolného postavenia výrobku na trhoch s náhradnými dielmi. Právna ochrana priemyselného vzoru alebo modelu náhradného predného nárazníka alebo predného svetla na aute úplne vylučuje konkurenciu v tejto oblasti výroby.

1.6.1.5

To odporuje podstate právnej ochrany priemyselného vzoru či modelu, ktorej obsah by mal detailne určovať zákonodarca podľa okolností.

1.6.1.6

Klauzula o opravách umožňuje získanie a uplatňovanie práva na ochranu priemyselných vzorov a modelov v prípadoch, kde sa tieto práva uplatňujú systematicky, a vylučuje uplatňovanie týchto práv len v prípadoch, kde sa systematicky neuplatňujú, ako napr. v opravárenskom sektore. Týmto spôsobom sa zabráni vzniku monopolu, vytláčaniu konkurenčných poskytovateľov z trhu, ako aj tomu, aby spotrebitelia podliehali diktátu cien jediného dodávateľa.

1.6.1.7

Súčasne sa zabráni aj vzniku monopolných prémií, nakoľko základná podmienka pre vznik prirážok za dizajn – existencia trhu a možnosť slobodnej voľby spotrebiteľa – sa nedá uplatniť, ak sa ochrana priemyselných vzorov a modelov rozšíri aj na náhradné súčiastky, ktoré spadajú pod klauzulu o opravách.

1.6.1.8

Európsky hospodársky a sociálny výbor preto podporuje klauzulu o opravách navrhovanú Komisiou.

1.7

Stanovením takejto výnimky alebo doložky o opravách sa vyšlo v ústrety požiadavkám priemyselných odvetví vyrábajúcich napodobeniny komponentov do motorových vozidiel, hlavne výrobcom takzvaných „crash parts“, čiže plechových častí motorových vozidiel, ku poškodeniu ktorých dochádza pri autonehodách najčastejšie. Títo „nezávislí dodávatelia“ sa už usilovali o udelenie výnimky z ochrany priemyselných vzorov a modelov tým, že sa na základe platnej legislatívy obrátili na súd, ale bez úspechu. (viď súdne spory Cicra/Renault (2) a Volvo/Veng (3)).

1.8

Klauzula o opravách v návrhu smernice z roku 1993 sa stala predmetom kritiky zo strany priemyselných kruhov, ktoré majú iné (alebo protichodné) záujmy než nezávislí výrobcovia náhradných dielov, t.j. zo strany výrobcov motorových vozidiel. Komisia sa teda pokúsila o nové riešenie zmeneným návrhom (4). Podľa nového návrhu záujemcovia o kopírovanie priemyselného vzoru určitého komplexného výrobku kvôli oprave by to mohli urobiť okamžite (bez toho, aby museli čakať, kým uplynú tri roky od prvého uvedenia komplexného výrobku na trh) za podmienky, že zaplatia „primeranú a rozumnú odmenu“ (čl. 14).

1.9

Ale riešenie „primeranej a rozumnej odmeny“ nepokladali za prijateľné ani nezávislí výrobcovia (5) ani výrobcovia motorových vozidiel – vlastníci autorských práv na dizajn (6).

1.10

Zásadné rozdiely v názoroch sa prejavili aj v priebehu spolurozhodovacieho procesu Rady a Európskeho parlamentu. Ukázalo sa preto potrebné spustiť procedúru zmierovacieho konania, ktorá sa skončila v septembri 1998 s tým, že prakticky došlo k upusteniu od harmonizácie práva členských štátov v tejto otázke a došlo ku „zmrazeniu“ (v žargóne tzv. „freeze plus“) jestvujúcich národných právnych predpisov s tým, že problém bude riešený neskôr.

2.1

Podľa tejto smernice sa môže „priemyselný vzor a model“, ktorý má byť chránený, týkať tak vzhľadu celého výrobku ako aj jeho časti (čl. 1 písmeno a)).

2.2

Chránené môžu byť aj priemyselné vzory a modely komponentov, ak spĺňajú požiadavky na ochranu stanovené pre každý druh „výrobku“, t.j. že sú „nové“ a majú „osobitý charakter“ (čl. 2 ods. 2). Ale priemyselný vzor alebo model komponentu môže byť chránený len vtedy, ak:

Pod „bežným používaním“ sa v zmysle ods. 3, písm. 3 chápe používanie u finálneho spotrebiteľa s výnimkou údržby, servisu alebo opravných prác (čl. 3 ods. 4).

V praxi to znamená, že v prípade uplatnenia týchto predpisov na automobilový priemysel, právo na ochranu priemyselného vzoru nemožno aplikovať na všetky tie časti a komponenty, ktoré sa nachádzajú „pod kapotou“, a teda nie sú viditeľné počas normálneho používania motorového vozidla (napríklad vzhľad hlavy motora).

2.3

Na priemyselné vzory a modely komponentov sa aplikuje aj predpis, podľa ktorého nemôžu byť chránené tie charakteristické črty vzhľadu výrobku, ktoré sú určované len jeho technickou funkciou (čl. 7 ods. 1). Rovnako nemôžu byť chránené tie charakteristické črty vzhľadu (komponentu), ktoré je nutné vyrobiť presne v ich pôvodnom tvare a rozmeroch, aby ho bolo možné spojiť alebo prepojiť s iným výrobkom (alebo komponentom) (čl. 7 ods. 2). V oblasti automobilového priemyslu to znamená napríklad aj to, že právom na ochranu dizajnu môže byť chránený tvar nárazníka alebo spätného zrkadielka, ale nie konfigurácia (rozloženie) spojovacích elementov na mechanické uchytenie dielu na karosériu.

2.4

Nakoniec treba pripomenúť, že:

2.4.1

smernica stanovuje, že tri roky po uplynutí termínu na jej uplatnenie (prakticky do októbra 2004) musí Komisia predložiť odhad dopadu tejto smernice na priemysel Spoločenstva a osobitne na výrobcov výrobkov pozostávajúcich z viacerých častí a na výrobcov komponentov, na spotrebiteľov, konkurenciu a fungovanie vnútorného trhu. Najneskôr do jedného roka od uvedeného dátumu (prakticky do októbra 2005) Komisia musí Európskemu parlamentu a Rade navrhnúť zmeny smernice potrebné na dobudovanie vnútorného trhu v oblasti komponentov komplexného výrobku ako aj prípadné iné zmeny (čl. 18);

2.4.2

do prijatia uvedených zmien musia členské štáty ponechať v platnosti svoje právne ustanovenia o použití chránených priemyselných vzorov alebo modelov komponentov používaných na opravu komplexného výrobku s cieľom obnovenia pôvodného stavu. Členské štáty môžu zaviesť zmeny uvedených právnych ustanovení iba s cieľom liberalizácie trhu s takýmito komponentmi (čl. 14 – už uvádzané prechodné ustanovenie „freeze plus“). V súčasnosti všetky členské štáty smernicu implementovali. Z 25 členských štátov EÚ deväť zaviedlo v nejakej podobe klauzulu o opravách tzv. „repair clause“ a zaviedli tým i „liberalizáciu“ (Belgicko, Írsko, Taliansko, Lotyšsko, Luxembursko, Holandsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko a Maďarsko). Väčšina (16 členských štátov) však má ochranu zakotvenú aj pre komponenty určené na výmenu alebo opravu.

2.4.3

Čo sa týka liberalizácie sekundárneho trhu, článok 110 ods. 1 nariadenia (ES) 6/2002 z 12. decembra 2001 o priemyselných vzoroch a modeloch Spoločenstva už stanovuje, že neexistuje ochrana priemyselných vzorov a modelov Spoločenstva pre priemyselné vzory a modely, ktoré tvoria časť zloženého výrobku a ktoré majú byť použité na opravu zloženého výrobku s cieľom obnoviť jeho pôvodnú vonkajšiu úpravu.

2.4.4

V tom istom duchu sa nesie nariadenie Komisie (ES) 1400/2002 z 31. júla 2002 o kategóriách vertikálnych dohôd a zosúladení praktík v automobilovom sektore, čo však nespochybňuje potrebu predkladaného návrhu Komisie.

3.1

„Usmerňujúci“ obsah návrhu je veľmi jednoduchý. Je potrebné zmeniť článok 14 (prechodné ustanovenia) smernice 98/71 tak, aby prakticky nemohol byť chránený priemyselný vzor komponentov komplexného výrobku používaných na opravu daného komplexného výrobku s cieľom obnovy pôvodného vzhľadu. V praxi ide o klauzulu „free repair clause from day one“, o ktorú sa už dávno usilujú, ako to je uvedené vyššie, aj niektoré zainteresované kruhy.

3.2

V úvodnom odôvodnení návrhu sú uvedené základné dôvody pre takýto režim úplnej, okamžitej a bezplatnej liberalizácie:

3.3

Zdôrazňuje sa tiež, že v súčasnej dobe sa právne režimy priemyselných vzorov a modelov v jednotlivých členských štátoch od seba odlišujú, čo ohrozuje fungovanie vnútorného trhu a môže skresľovať súťaž.

3.4

Ďalšie a podrobnejšie dôvody sú vysvetlené v zdôvodnení, v ktorom sú v podstate zopakované a zhrnuté závery AIA a len čiastočne aj správy EPEC. Medzi rôznymi možnosťami, o ktorých sa uvažovalo, by v podstate len „liberalizácia“ predstavovala rôzne výhody bez vážnejších prekážok. „Zlepšila by fungovanie vnútorného trhu, zvýšila by konkurenciu na sekundárnom trhu, znížila by ceny, ktoré musia platiť spotrebitelia, a vytvorila by obchodné príležitosti a pracovné miesta pre malé a stredné podniky“ (odsek 2.2, str. 7).

3.5

Iné možnosti by sa neodporúčali a to hlavne z nasledovných dôvodov:

4.1

Už niekoľko krát uvádzaná správa EPEC pripúšťa (odsek 3.7), že neoriginálne náhradné diely nezaručujú rovnakú kvalitatívnu úroveň ako originálne diely. Pretože nezávislí dodávatelia často nemajú špecifické výrobné, kvalitatívne a technologické kompetencie, ktoré majú výrobcovia motorových vozidiel.

4.2

Moderné motorové vozidlá sú komplexným výsledkom montáže nezávislých komponentov s vysokým technologickým obsahom (napríklad oceľ vysokej odolnosti), pre ktoré nie je charakteristický len tvar a rozmer, ale tiež kvalita montáže (použitých techník zvárania a lepenia) a materiálov. Je teda možné, že neoriginálne diely sa môžu odlišovať od pôvodných charakteristík.

4.3

Pre získanie homologácie musí motorové vozidlo podstúpiť celý rad čelných a bočných crash testov, aby sa zistilo, či spĺňa požiadavky príslušných smerníc na ochranu osôb vo vozidle v prípade zrážky. Teraz k tomu pristupuje nová smernica o ochrane chodcov, ktorej cieľom je znížiť následky nárazu vozidla na chodcov v prípade zrážky. Podľa nej musia konštruktéri motorových vozidiel projektovať čelnú stranu motorového vozidla podľa určitých bezpečnostných požiadaviek a vykonať príslušné crash testy.

4.4

Naproti tomu nezávislí dodávatelia náhradných dielov nie sú povinní robiť žiadne preventívne technické kontroly dielov, ktoré prinášajú na trh, pretože nie je stanovený homologačný postup pre jednotlivé komponenty motorového vozidla okrem niektorých dielov – tzv. „samostatných technických celkov“. V prípade dielov karosérie sú to sklá, spätné zrkadielka, projektory a spätné svetlá. Pri iných dieloch (kapota, nárazníky, atď.) neexistuje povinnosť vykonať technické testy pred uvedeným dielov na trh, a teda ani istota, že budú mať rovnaké vlastnosti ako originálne diely vyrobené pre nové vozidlo. Na nezávislých dodávateľov sa vzťahujú len všeobecné bezpečnostné normy a zodpovednosť za škody spôsobené chybami výrobku.

4.5

Zdá sa, že návrh protirečí aj dôležitej smernici o motorových vozidlách na konci životnosti (End of Life Vehicles). Podľa tejto smernice musia konštruktéri motorových vozidiel odstrániť z komponentov vozidiel ťažké kovy a uviesť, aké látky tieto komponenty obsahujú, aby sa uľahčila ich recyklácia. Okrem toho musí konštruktér vozidlo navrhnúť tak, aby sa na konci životnosti pri recyklovaní dalo ľahko rozobrať. Nakoľko nezávislí dodávatelia takéto povinnosti nemajú, pri výmene za komponenty (napríklad nárazníky), ktorých zloženie nie je známe, možno riskovať, že sa ohrozí recyklácia s prípadným dopadom na životné prostredie a následným zvýšením nákladov.

4.6

Komisia má pravdu, keď tvrdí, že zámerom ochrany priemyselného vzoru a modelu je odmeniť tvorcu priemyselného vzoru alebo modelu za jeho duchovné úsilie a nie zaručiť technické funkcie alebo kvalitu (viď návrh smernice, strana 9). Právom teda môžeme povedať, že ochrana priemyselného vzoru a bezpečnosť sa tu nachádzajú na dvoch rôznych rovinách. Nemožno však nebrať na vedomie skutočnosť, že v praxi by liberalizácia navrhovaná Komisiou mohla znamenať zvýšenie počtu komponentov, ktoré by neprešli testmi uvedenými v odseku 6.3, a teda by nezodpovedali predpisom smernice o motorových vozidlách na konci životnosti (end of life vehicles). Okrem údajných výhod, ktoré by podľa Komisie spotrebiteľom ponúkla liberalizácia zväčšením konkurencie, je potrebné zvážiť aj možné väčšie riziká, ktorým by mohli byť spotrebitelia vystavení.

5.1

Výbor znovu potvrdzuje svoj postoj, ktorý vyjadril aj v predchádzajúcich stanoviskách, v prospech uznania rastúceho významu práv duševného vlastníctva v obchodných transakciách, vrátane právnej ochrany priemyselných vzorov a modelov ako fundamentálneho prvku technickej inovácie a z toho vyplývajúcej potreby boja proti falšovaniu.

5.2

Výbor však znovu potvrdzuje, že chápe, že sa monopol, udelený majiteľovi priemyselného vzoru alebo modelu, vzťahuje iba na vonkajšiu formu produktu, a nie na produkt samotný.

5.3

Výbor teda potvrdzuje svoj názor, vyjadrený v predošlých stanoviskách, že ak by náhradné diely spadajúce pod klauzulu o oprave podliehali režimu platnému pre ochranu priemyselných vzorov a modelov, viedlo by to k vytvoreniu monopolu na výrobky na sekundárnom trhu, čo by bolo v rozpore so základnou podstatou právnej ochrany priemyselných vzorov a modelov.

5.4

Okrem toho režim uvedený v smernici 98/71/ES umožnil zachovanie a po nedávnom rozšírení EÚ prispel aj k znásobeniu rôznych, ba až navzájom protichodných národných režimov v nesmierne dôležitej oblasti sektora, ktorý má na európskom trhu obrovskú váhu.

5.5

Návrh Komisie sa preto snaží docieliť vytvorenie vnútorného trhu v tejto oblasti zosúladením národných systémov tým že sa liberalizuje použitie chránených priemyselných vzorov a modelov pri oprave komplexného výrobku produktu s cieľom obnovy jeho pôvodného vzhľadu (sekundárny trh).

5.6

Výbor podporuje návrh Komisie, ktorý chápe ako ďalší krok po sérii legislatívnych iniciatív, ktoré tiež uvítal, a ktoré môžu prispieť k väčšej konkurencii, zníženiu cien a vytvoreniu nových pracovných miest najmä v malých a stredných podnikoch.

5.7

Podľa názoru Výboru by sa však návrh Komisie mohol ešte zlepšiť, keby sa jasnejšie preukázala jeho kompatibilita s dohodou TRIPS, keby bol lepšie podložený, pokiaľ ide o poukázanie na jeho účinky na zamestnanosť, a najmä keby spotrebiteľom zaručoval nielen právo na informácie, ktoré je aj tak zabezpečené, ale aj to, že nebude ukrátené ani ich právo výberu, či už priamo, čo sa týka hľadiska bezpečnosti a spoľahlivosti náhradných dielov nezávislých dodávateľov, alebo nepriamo, ako dôsledok použitia týchto častí pri oprave komplexných produktov (hlavne motorových vozidiel), buď vzhľadom na ich zvyškovú trhovú hodnotu, alebo vzhľadom na nepriame náklady (napr. poistenie).

17.11.2005   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 286/12

1.1

V júli 2002, keď Komisia prijímala novú koncepciu orientovanú na sociálnu zodpovednosť podnikov (SZP), začlenila podniky do svojej stratégie udržateľného rozvoja. SZP v podstate vytvára jednu z mikroekonomických variant makroekonomickej koncepcie udržateľného rozvoja. Komisia definuje sociálnu zodpovednosť podnikov konkrétne ako „dobrovoľné integrovanie sociálnych a environmentálnych záležitostí zo strany podnikov do ich obchodných aktivít a vzťahov so zainteresovanými osobami“. V náväznosti na rôzne analýzy Komisia uverejní nové oznámenie na tému „Stratégia na podporu a rozvoj SZP v Európskej únii“.

1.2

Smernica 2003/51/ES Európskeho parlamentu a Rady z 18. júna 2003 (1) mení 4. Smernicu z roku 1978 o ročných účtovných uzávierkach a 7. smernicu z roku 1983 o konsolidovaných účtovných uzávierkach pridaním nasledujúceho odseku: „V miere potrebnej pre pochopenie rozvoja obchodu, výkonnosti a pozície spoločnosti by mala analýza zahŕňať finančné aspekty a ak je to adekvátne, aj kľúčové ukazovatele výkonnosti inej ako finančnej povahy, ktoré sa vzťahujú na špecifické aktivity spoločnosti, vrátane informácii o otázkach životného prostredia a otázky týkajúce sa zamestnancov.“

1.3

Správne riadenie podnikov, ktoré v tejto oblasti rešpektuje princípy OECD a sociálne zodpovedné investície sú v podnikateľskej sfére dôležité. Sociálne zodpovedný spôsob investovania vytvára portfólio cenných papierov a to nie len v záujme finančného zisku, ale aj uplatnenia kritérií súvisiacich so spoločnosťou a životným prostredím.

1.4

Európsky hospodársky a sociálny výbor považuje program SZP za veľmi dôležitý a bude sa snažiť, aby sa stal hnacím motorom všeobecnej stratégie udržateľného rozvoja. V záverečnom vyjadrení svojho stanoviska (2) Európsky hospodársky a sociálny výbor potvrdzuje, že podľa jeho názoru SZP predstavuje dôležitú tému a veľmi pozorne bude sledovať jej vývoj a bude sa doňho aktívne zapájať. Toto stanovisko predpokladá, že sociálne zodpovedná činnosť by mala byť postavená na efektívnej a dynamickej aplikácii platných noriem (legislatíva a kolektívne zmluvy) a mala by sa snažiť dodržiavať dobrovoľné záväzky presahujúce tieto normy. V danom stanovisku sa počíta s vypracovaním koncepcie SZP prispôsobenej špecifickému kontextu EÚ.

1.5

Všetky členské štáty rozšírenej Únie v súčasnosti diskutujú o sociálnej zodpovednosti podnikov aj napriek tomu, že legislatíva a prax každej krajiny sú odlišné. Je nutné pokračovať v úsilí uviesť nové členské štáty do problematiky, ako to potvrdzuje aj toto stanovisko z vlastnej iniciatívy, ktoré predchádza novému oznámeniu vypracovanému na základe Zelenej knihy a práce Multilaterálneho fóra o SZP.

1.6

V období medzi októbrom 2002 a júnom 2004 sa zišlo Multilaterálne fórum o SZP, na ktorom sa stretlo asi dvadsať organizácií reprezentujúcich zamestnávateľov, siete podnikov, zamestnancov, občiansku spoločnosť zastupujúcu ďalšie zúčastnené strany, ktoré sa po prvýkrát zúčastňujú na občianskom a spoločenskom dialógu (3). Metóda, ktorá je založená okrem iného aj na hľadaní konsenzu za účelom dosiahnutia transparentnosti a konvergencie nástrojov, mala za cieľ určiť všeobecnú diagnózu hnacích síl a prekážok sociálnej zodpovednosti podnikov, a pokiaľ je to možné, spoločných odporúčaní na ceste dopredu. Okrem analýzy prekážok, ktoré brzdia uplatňovanie SZP a faktorov, ktoré stimulujú jej rozvoj, fórum jasne označilo niektoré podnety pre osvetu a vzdelávanie zúčastnených strán a odporučilo, aby bolo hodnotenie založené na medzinárodných dohodách, ktoré podpísali už všetky členské štáty.

1.7

Návrh Zmluvy o Ústave pre Európu v článku I.3 pripomína, že Európska únia sa usiluje o udržateľný rozvoj v Európe založený na „vysoko konkurencieschopnej sociálnej trhovej ekonomike, ktorá si stanovila za cieľ dosiahnuť plnú zamestnanosť a sociálny pokrok“. SZP je jedným z nástrojov, ktoré sa snažia udržať rovnováhu medzi troma piliermi Lisabonskej stratégie: hospodárstvo a rast, zamestnanosť a európsky sociálny model, životné prostredie. Vytvára tak prostriedok pre upevnenie sociálnej súdržnosti a posúva spoločnosť smerom vpred k novým poznatkom. Toto posilní ekonomickú silu Únie a konkurencieschopnosť (4) jej podnikov.

1.8

Zvýšenie objemu medzinárodného obchodu ovplyvňuje podniky všetkých veľkostí hoci ide hlavne o nadnárodné podniky. V rámci tej istej skupiny podnikov prúdia toky výrobkov, služieb a kapitálu z jednej krajiny do druhej. V podstate ide o proces globalizácie ekonomiky a nie len o internacionalizáciu obchodu. Rastúci význam podnikov vytvára pre ne stále viac spoločenskej zodpovednosti, ktorá prekračuje hranice štátov.

1.9

V tomto kontexte už nestačí len rozmýšľať v rozpätí vnútorného európskeho obchodu. Mnohé podniky sa teraz orientujú na svetový trh, kde sa rozvíjajú odlišné praktiky, ktoré sa implicitne alebo explicitne odvolávajú na rôzne koncepcie sociálnej zodpovednosti podnikov. Každá z týchto koncepcií, aj keď sú považované za univerzálne, vyjadruje určitú víziu etiky, spoločnosti, sociálnej sféry, spoločenstva a životného prostredia.

2.2

Na celosvetovej úrovni existuje povedomie, ktoré považuje ľudské práva, dôstojné pracovné podmienky a budúcnosť planéty za etické princípy fungovania ekonomických aktivít. Tieto hodnoty sa skloňujú v európskom aj medzinárodnom kontexte.

2.1.2

Medzinárodné dohovory, normy a princípy pozostávajú z Deklarácie MOP o základných zásadách a právach pri práci, zo smerníc OECD pre nadnárodné podniky a zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN.

2.1.3

K týmto základným textom je potrebné pridať princípy definované Organizáciou spojených národov o ochrane spotrebiteľa a normy o bezpečnosti a kvalite potravinárskych výrobkov Codex alimentarius. V oblasti životného prostredia a správneho riadenia je takisto potrebné brať do úvahy dohody, ktoré sú zakotvené v nových opatreniach pre SPG+ (6).

2.1.4

Medzinárodné spoločenstvo sa zaviazalo dosiahnuť miléniové rozvojové ciele do roku 2015. Akčný plán schválený v Johannesburgu považuje SZP za jeden z nástrojov, ktoré je možné uplatniť pre dosiahnutie spravodlivejšej a angažovanejšej globalizácie. Táto naliehavá výzva apeluje na podnikateľskú komunitu v celej jej rozmanitosti a na všetkých tých, ktorí ju financujú, aby prispela k udržateľnému rozvoju planéty.

2.1.5

Vo svojej správe „Za spravodlivejšiu globalizáciu“  (7), redakčná skupina podčiarkuje, že dobrovoľné iniciatívy, aby nestratili dôveryhodnosť, by mali preukázať snahu o transparentnosť a otvorenosť, čo si vyžaduje existenciu efektívnych systémov na hodnotenie výsledkov, informovanosť verejnosti a zabezpečenie kontroly.

2.1.6

EHSV povzbudzuje členské štáty Únie, aby ratifikovali všetky dohovory MOP, ktoré sa ich týkajú a transformovali ich do svojej legislatívy.

2.2.1

K tomuto súboru medzinárodných referencií pridala Rada Európy Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Európsku sociálnu chartu. Členské štáty Európskej únie prijali vlastný systém „acquis communautaire“. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu a Európsky súdny dvor v Luxemburgu garantujú uplatňovanie tohto európskeho systému. Charta základných práv prijatá v Nice v roku 2000 zmazaním rozdielov medzi občianskymi a politickými právami na jednej strane a hospodárskymi a sociálnymi právami na strane druhej zahájila novú etapu vývoja. Multilaterálne fórum obnovilo základy, ktoré zakotvujú SZP v tomto systéme.

2.2.2

Podnik je prvkom ľudskej spoločnosti a nie len článkom hospodárskeho systému. Jeho primárnou funkciou je vytvárať hmotné statky alebo poskytovať služby a vytvárať tak pracovné príležitosti, prerozdeľovať zisky a platiť dane. Je teda súčasťou ľudskej spoločnosti. Ekonomická výkonnosť podniku sa už dávno posudzuje podľa riadiacich mechanizmov a účtovných nástrojov. Je možné ich zdokonaliť a podliehajú pravidelnej revízii.

2.2.3

Európsky model sociálnej trhovej ekonomiky nedefinuje podnik ako jednoduchú kapitálovú spoločnosť alebo skupinu zmlúv, ale predovšetkým ako celok, ktorý by mal byť priestorom pre sociálny dialóg. Kapitálová spoločnosť existuje len prostredníctvom svojich akcionárov. Podnik, nech sú jeho stanovy akékoľvek (či už má alebo nemá akcionárov), je jedným z elementov ľudskej spoločnosti a nie len ohnivkom reťaze hospodárskeho systému.

2.2.4

Model, ktorý berie do úvahy zainteresované strany (stakeholders) má reálny význam v porovnaní s modelom orientovaným výlučne na výsledky dosiahnuté prostredníctvom akcionárov (shareholders). Podnik najlepšie zvládne svoju zodpovednosť, ak bude brať ohľad na očakávania rôznych zainteresovaných osôb.

2.2.5

Zelená kniha Podpora európskeho rámca pre sociálnu zodpovednosť podnikov obsahuje tvrdenie: „Na základe koncepcie SZP sa podniky dobrovoľne rozhodujú prispieť k vytváraniu spravodlivejšej spoločnosti a čistejšiemu životnému prostrediu“. V stanoviskách EHSV k tejto zelenej knihe a k oznámeniu s názvom „Sociálna dimenzia globalizácie – prínos politiky EÚ k rovnomernému rozdeleniu úžitku globalizácie“ sa nachádza tvrdenie: „Sociálne zodpovedné konanie znamená pre podniky uplatňovanie platných sociálnych noriem a podporu ducha partnerstva“.

2.2.6

Európska únia by mala posilniť svoje povedomie o tom, čo v skutočnosti európsky podnik je. Mohlo by to podporiť dialóg medzi rôznymi subjektami a výmenu rozdielnych skúseností v oblasti hodnotiacich nástrojov SZP, aby pravidlá SZP naďalej podporovali inováciu a uplatňovali sa v podnikoch rôznych kategórií.

2.3.1

Tento normatívny systém je formovaný konkrétnymi nástrojmi, ktoré vytvorili verejné alebo súkromné organizácie (väčšina nástrojov pochádza z krajín so zvykovým právom): referenčnými parametrami a príslušnými aplikačnými metódami. Tieto metódy umožňujú rôzne interpretácie systému podľa socio-kultúrneho kontextu ich tvorcov, či už sú to asociácie podnikov, verejné normalizačné agentúry, audítorské firmy, hodnotiace agentúry, univerzity, občianske združenia alebo orgány verejnej moci. Existuje množstvo takýchto nástrojov, väčšinou sú súkromného charakteru, mnohokrát si konkurujú a niekedy sú navzájom nekompatibilné.

2.3.2

Niektoré referenčné parametre sú šírené verejne, či už majú medzinárodný význam – ako je to v prípade noriem ISO 9000, ISO 14000, SA 8000, AA 1000 GRI, európsky rozmer – EMAS, SME Key, Eurosif, podniková bilancia (10) alebo domáce využitie – zákony, vyhlášky a odporúčania.

2.3.3

Operátori – špecializovaní analytici, ktorí spravujú fondy a agentúry sociálneho a environmentálneho hodnotenia – používajú medzinárodný normatívny systém a tým definujú princípy (hodnoty) normatívneho systému podľa presnejších kritérií. Preberanie kritérií sa potom hodnotí – kvalitatívne alebo kvantitatívne – na základe indikátorov významu, užitočnosti, zrozumiteľnosti a porovnateľnosti.

2.3.4.

Tieto subjekty zodpovedajú za hodnovernosť hodnotenia nefinančných rizík voči investorom a spotrebiteľom, čím sa sociálna zodpovednosť podnikov stáva faktorom konkurenčnej diferenciácie na trhu. Vytvorenie normy CSRR-QS 1.0 potvrdzuje, že existuje všeobecná vôľa v tomto smere napredovať.

2.3.5.

Medzinárodný pakt, ktorý vznikol pod záštitou Generálneho tajomníka OSN, figuruje medzi dobrovoľnými nástrojmi a svojim podpisom ho uznalo takmer dvetisíc podnikov z celého sveta.

2.3.6

Usmernenia, ktoré načrtla iniciatíva GRI (Global Reporting Initiative) často využíva nezanedbateľný počet nadnárodných podnikov. Medzinárodná normalizačná organizácia (ISO) v roku 2005 iniciovala špecifický výskum v oblasti orientácie na sociálnu zodpovednosť (ISO 26000) (11).

2.3.7

V rámci sektorových komisií sociálneho dialógu sa sociálni partneri v roku 2003 zhodli na viacerých aspektoch sociálnej zodpovednosti podnikov. Dohodli sa na nasledujúcich spoločných iniciatívach: (12): pravidlá sociálnej zodpovednosti v hotelierstve, spojená deklarácia o SZP v obchodnom sektore, pravidlá správania sa v cukrovarníctve, v textilnom, odevnom a kožiarskom priemysle a nedávno takisto v bankovníctve.

2.3.8

K tomu všetkému je potrebné pridať pravidlá správania sa a charty podnikov, niekedy prijaté jednostranne vedením alebo vypracované po konzultácii so zúčastnenými stranami, prípadne prejednané so zástupcami zamestnancov. Niektoré sa čiastočne približujú normám stanoveným MOP.

2.3.9

Ostatné nástroje nie sú šírené verejne. Presná metodológia hodnotiacej agentúry – alebo ukazovatele merania uplatnenia každého kritéria – sú v podstate „výrobným nástrojom“ každej agentúry v konkurenčnom prostredí iných agentúr.

2.3.10

Nástroje sú voľne prístupné a môžu ich použiť samotné podniky alebo sociálne zodpovední investori ako aj koneční spotrebitelia. Štítky so symbolmi etického obchodu alebo environmentálnej kvality pomáhajú jednotlivým klientom pri výbere. Osvetové kampane prispievajú k zvyšovaniu kolektívneho povedomia a tak k posilňovaniu zodpovednosti spotrebiteľa. Čo sa týka systémov značenia, vyskytujú sa však problémy s vypracovaním jednotných platných kritérií, ktoré by ponúkali dostatočné záruky a poskytovali skutočne spoľahlivé informácie.

3.1.1

Nástroje na meranie sociálnej zodpovednosti podnikov (SZP) musia vyhovovať požiadavkám koherencie, relevancie a spoľahlivosti. Tieto charakteristiky a ich vzájomné pôsobenie sa musia posudzovať na základe prístupu, ktorý vychádza z univerzálnych hodnôt a relevantných zásad a pritom rešpektuje rôznorodosť.

3.2.1

Nástroje musia byť zosúladené so všetkými medzinárodnými právnymi predpismi.

3.2.2

Musia sa takisto zhodovať s európskymi normami a systémom európskych právnych predpisov („acquis communautaire“).

3.2.3

Od podnikov možno vždy vymáhať dodržiavanie miestnej legislatívy. Hodnota pridaná spoločensky zodpovedným správaním sa podniku sa však líši v závislosti od spoločensko-hospodárskej situácie, v ktorej podnik pôsobí (vyspelé priemyselné krajiny, rozvíjajúce sa krajiny, chudobné krajiny).

3.2.4

V menej rozvinutých krajinách sa možno bude od najväčších podnikov žiadať, aby nahrádzali nedostatky verejnej správy prevzatím zodpovednosti za zdravotnú starostlivosť, ubytovanie a vzdelávanie svojich zamestnancov, dokonca aj ich rodín. V tejto súvislosti môžu nástroje sociálnej zodpovednosti podnikov poslúžiť na získanie jasného obrazu o efektívnosti činností vyvíjaných podnikmi z ich vlastnej iniciatívy a o ich význame pre všetky zainteresované strany.

3.3.1

Jedno jediné kritérium možno merať použitím rôznych ukazovateľov. Napríklad „nediskrimináciu na základe pohlavia“ možno merať určením podielu žien, ktoré sú členkami správnej rady alebo ktoré pracujú v riadiacich funkciách, pomerom platu žien a mužov alebo porovnaním počtu hodín ďalšieho vzdelávania, ktoré bolo poskytnuté ženám a mužom, atď. Čo sa týka kritéria „vytváranie pracovných miest“, v prípade premiestnenia výroby je ukazovateľ neúplný, ak sa zvolí len jeden uhol pohľadu jedného územia; celkový ukazovateľ by mal zohľadniť prepúšťanie v pôvodnej krajine ako aj zamestnávanie v cieľovej krajine.

3.3.2

Značná pozornosť sa musí venovať skutočnému rozsahu pôsobenia meraného predmetu. Priemerný plat vyplácaný zamestnancom podniku nebude predstavovať vhodný ukazovateľ sociálnej politiky, ak podnik vnucuje svojim subdodávateľom podmienky, za ktorých nie sú schopní poskytnúť svojim vlastným pracovníkom slušný plat.

3.3.3

Keďže sociálna zodpovednosť podnikov si vyžaduje viac než len dodržiavanie platných právnych predpisov, môže odlišnosť zákonodarstva jednotlivých štátov napáchať veľké škody. Napríklad podnik, ktorý spôsobuje stredné znečistenie životného prostredia, dostane v krajine s neexistujúcimi právnymi predpismi o emisiách výborné hodnotenie, kým v krajine s prísnymi predpismi o emisiách bude podnik produkujúci porovnateľné znečistenie hodnotený veľmi zle. Preto je nevyhnutné vziať sociálne a environmentálne normy stanovené v „acquis“ EÚ za základ, ktorý predstavuje minimálne požiadavky, pričom by sa malo naďalej pokračovať v ich vylepšovaní.

3.4.1

Ukazovateľ musí umožňovať porovnávanie v čase aj priestore:

3.4.2

Nie je potrebné požadovať prehľady všetkých údajov v systematickej podobe vo všetkých prípadoch. Má zmysel sčitovať napríklad emisie výfukových plynov, lebo ich dopad sa prejavuje celosvetovo, to ale neplatí o spotrebe vody, lebo v tomto prípade sa dopad prejavuje len v súvislosti s miestnymi zdrojmi.

3.4.3

Každý ukazovateľ by malo doprevádzať „potvrdenie o kvalite“, v ktorom by sa malo uviesť hlavne kto získaval údaje a aká metodika sa pritom použila.

3.4.4

Tento proces, ktorý pre podniky predstavuje určité náklady, by mohol viesť k zavedeniu určitých spôsobov uznania (udeľovaniu certifikátov alebo „značky kvality“). To by znamenalo zainteresovanie kompetentnej a nezávislej externej tretej strany. V tejto súvislosti by hrali dôležitú úlohu príslušné profesijné organizácie v súvislosti s účinnými postupmi rovnako ako s dosiahnutými výsledkami.

4.1.1

Vo veľkých podnikoch sa už podávanie výročných správ stáva samozrejmosťou. To je v súlade s požiadavkami na transparentnosť stratégie podnikov, vrátane praktík sociálnej zodpovednosti podnikov. Kvalita informovania verejnosti však zostáva naďalej veľmi rozdielna a preto sa musí zlepšiť.

4.1.2

Malé a stredné podniky a spoločnosti, ktoré nie sú kótované na burze, sa len zriedkavo objavujú v štúdiách, ktoré sa zaoberajú kvalitou informácií, lebo tieto štúdie sa zameriavajú na veľké podniky. Malé a stredné podniky a nekótované spoločnosti, ktoré získali certifikát EMAS alebo ISO 14001, sú však nútené podávať pravidelné environmentálne správy. Náklady na získanie certifikácie odrádzajú mnohé malé a stredné podniky od toho, aby podstúpili túto procedúru, najmä vzhľadom na fakt, že ide o kontrolu v určitom danom momente, ktorá si vyžaduje ďalšie pravidelné hodnotenia.

4.1.3

Kvôli nedostatku fondov a ľudských zdrojov nemožno od malých a stredných podnikov od začiatku žiadať, aby poskytovali informácie v takom rozsahu, v akom sa vyžadujú od veľkých spoločností. Mali by sa však povzbudzovať k tomu, aby ako prvý krok v smere pokrokového konania informovali príslušné zainteresované strany o sociálne zodpovedných praktikách, na ktoré sa podujali, či by už išlo o praktiky skôr poskromné alebo až pozoruhodné.

4.1.4

Existujú tiež siete, ktoré zahŕňajú súkromné, verejné aj poloverejné organizácie, vrátane univerzitného výskumu, ktoré poskytujú informácie o sociálnej zodpovednosti podnikov a podporujú túto koncepciu na národnej a európskej úrovni (predovšetkým „CSR Europe“ a „Dublinská nadácia“ – európska nadácia za zlepšenie životných a pracovných podmienok) alebo na celosvetovej úrovni ako sú WBCSD a databanka MOP. Týmto organizáciám treba pomáhať šíriť výsledky ich práce, pričom by boli užívatelia transparentným spôsobom informovaní o rôznych činiteľoch a ich metódach.

4.1.5

V niektorých členských štátoch EÚ sa zaviedli do školských osnov inovácie, ktorých cieľom je podnecovanie spotrebiteľskej uvedomelosti. Systém medzinárodných právnych predpisov by sa mal stať integrálnou súčasťou vzdelávania mladých Európanov.

4.2.1

Je nevyhnutné skĺbiť potrebu jednotného systému zásad na jednej strane s rešpektovaním rozmanitosti na strane druhej.

4.2.1.1

Jednotný systém zásad: ak je to potrebné, malo by byť možné ukazovatele agregovať, čo by poskytlo celkový pohľad na politiku daného podniku.

4.2.1.2

Rozmanitosť: použité ukazovatele musia zohľadňovať socio-ekonomické, právne a kultúrne faktory, ako aj typ a veľkosť podniku v rôznych geografických oblastiach a v rôznych odvetviach hospodárstva.

4.2.2

Bolo by užitočné, keby ukazovatele umožňovali porovnávanie (benchmarking) na geografickom aj odvetvovom základe, a síce porovnávanie rôznych jednotiek daného podniku alebo skupiny, v danom odvetví činnosti a na danom území.

4.2.3

Je potrebné stanoviť špecifické nástroje; ukazovatele používané v priemyselných odvetviach nemôžu byť celkom identické s tými, ktoré sa použijú v službách. Na základe rovnakej koncepcie sa musia prispôsobiť konkrétne ukazovatele pre služby vo verejnom záujme a pre výrobcov spotrebného tovaru a poskytovateľov služieb, pre aktivity v trhovom a netrhovom sektore, pre nadnárodné koncerny ako aj pre malé a stredné podniky.

4.2.4

V hlavných odvetviach priemyslu a služieb si odvetvová súdržnosť vyžaduje spoluprácu zamestnávateľov a zamestnaneckých organizácií na odvetvovej – európskej alebo inej vhodnej úrovni pri vypracúvaní kritérií a zodpovedajúcich ukazovateľov, ktoré budú prispôsobené danému odvetviu. Pribúdajúci počet rámcových dohôd medzi medzinárodnými odborovými zväzmi a nadnárodnými spoločnosťami otvára v tomto ohľade nové možnosti. Bolo by vítané, keby tieto kritériá a ukazovatele boli vytvorené spoločne s partnermi sociálneho dialógu daného odvetvia, prípadne spolu s ostatnými zúčastnenými stranami.

4.3.1

Nástroje SZP používa stále viac zainteresovaných strán. Narastá význam nefinančných rizík, tie zahŕňajú poškodenie dobrého mena, stratu súdržnosti (vznik zlých pracovných vzťahov v podniku) a riziko sprenevery (korupcia, nezákonné zneužitie vnútorných informácií, podvody, nekalá súťaž, falšovanie). Investori, obzvlášť správcovia zamestnaneckých sporo-fondov, etických investičných fondov a sociálne zodpovední investori berú tieto nefinančné riziká do úvahy, čím sa z nich stávajú trhové kritériá.

4.3.2

Pri exportných úveroch poskytovaných bankami a pri poisťovaní úverov poisťovacími spoločnosťami by sa mala v hodnoteniach („ratingoch“) brať, oveľa viac než sa berie dnes, do úvahy politika hodnoteného štátu v oblasti trvalo udržateľného rozvoja a stratégia SZP, podľa ktorej sa správajú podniky v danom štáte.

4.3.3

V prípadoch, keď sa praktiky SZP prejavia tým, že sa podstatne zmenší riziko, ktorému sú podniky vystavené, mali by to príslušné banky a poisťovne zohľadniť pri určovaní svojich taríf.

4.3.4

Prideľovanie verejných zákaziek sa väčšinou riadi jednoduchým pravidlom najvýhodnejšej ponuky podľa najnižšej ceny. Bolo by užitočné zaviesť do výberového konania viac kvalitatívnych kritérií, akým je napr. postoj k SZP, podobne ako bude postupovať EÚ v súvislosti s kategóriou GSP+ v oblasti obchodných preferencií.

4.3.5

EÚ už vlastne zahŕňa do svojich bilaterálnych dohôd (napr. do dohody o pridružení EÚ – Chile) usmerňovacie princípy stanovené organizáciou OECD a má v úmysle podporiť rešpektovanie základných noriem vo svojich obchodných vzťahoch s rozvíjajúcimi sa krajinami ako sú Brazília, India a Čína. EÚ by mala systematicky zahŕňať tému „konvergencia SZP“ do svojho programu v transatlantickom dialógu a uplatňovať tento prístup aj v dialógu s Kanadou.

4.3.6

Predpokladom pre častejšie používanie nástrojov SZP je posilňovanie mechanizmov zavedených OECD hlavne tým, že sa zlepší výkonnosť národných kontaktných stredísk vo všetkých členských štátoch. EÚ by mala podnietiť aj tie štáty, ktoré nie sú členmi OECD, aby si osvojili hlavné princípy stanovené touto organizáciou. Spoločné pôsobenie úradov všetkých členských štátov OECD je zvlášť dôležité pre účinnosť kontrolného systému.

4.4.1

Hlavné smery GRI (Global Reporting Initiative) sú uznávaným súkromným porovnávacím systémom, ktorý sa však ešte dá vylepšovať. V rokoch 2005/2006 sa budú tieto smery revidovať a európski účastníci sa musia do tejto práce čo najaktívnejšie zapojiť, aby jej metódy a kritériá viac prispôsobili európskemu kontextu.

4.4.2

Medzinárodná organizácia pre normalizáciu (ISO) sa rozhodla v júni 2004 vypracovať hlavné usmernenia týkajúce sa sociálnej zodpovednosti. Na rozdiel od noriem ISO9000, ktoré sa týkajú systémov riadenia kvality a ISO14000 týkajúcich sa životného prostredia, nebudú normy ISO 26000 tvoriť súčasť systému noriem riadenia a nebudú ústiť do vydávania certifikátov. Brazília, štát s rozvíjajúcim sa hospodárstvom a Švédsko, krajina s vyspelou ekonomikou, budú spoločne zabezpečovať predsedníctvo a sekretariát pracovnej skupiny. Práce sa začnú v marci 2005 a sú naplánované na tri roky. Zverejnenie výsledných hlavných smerov sa predpokladá začiatkom roku 2008. EHSV venuje tejto iniciatíve zvláštnu pozornosť.

4.4.3

EHSV navrhuje zriadenie informačného portálu o praktikách veľkých podnikov v oblasti SZP, ktorý má byť založený na informáciách samotných podnikov. Údaje majú mať formu vyhlásení samotných podnikov, podľa terajšieho stavu vecí nemajú byť potvrdzované príslušnými zúčastnenými stranami. Bolo by žiadúce, aby inštitucionálny zástupca vo funkcii pozorovateľa mohol uskutočňovať porovnávanie vyhlásení podnikov na jednej strane a hodnotení zúčastnených strán na strane druhej. Táto úloha kvalitatívnej analýzy by sa mohla zveriť orgánu ako je napr. Dublinská nadácia. EHSV navrhuje, aby sa tento návrh prediskutoval v rámci pracovného programu Európskeho strediska pre sledovanie zmien (European Monitoring Centre on Change – EMCC).

5.1.1

Dobrovoľné záväzky podnikov musia byť verejne známe a ich účinnosť musí byť vždy kontrolovateľná. Napríklad podnik, ktorý potvrdí svoj zámer zamestnať telesne postihnuté osoby je povinný uverejniť informácie o počte takto obsadených pracovných miest a o krokoch podniknutých na prispôsobenie pracovných podmienok potrebám takýchto pracovníkov. Konkrétne a čo možno najkompletnejšie informácie poskytnú možnosť urobiť si lepší obraz o tom, nakoľko si podnik plní svoje záväzky. Keďže sociálna zodpovednosť sa meria podľa skutkov a nie podľa slov, činnosť podnikov by mala byť transparentná.

5.2.1.1

Podávanie správ pozostáva z informovania prostredníctvom verejnosti dostupných dokumentov o spôsobe, akým podnik rieši hospodárske, environmentálne a sociálne aspekty svojej činnosti. Podávaním správ podnik uznáva legitímne právo dotknutých strán klásť mu otázky.

5.2.1.2

Od počiatku existencie kapitálových spoločností riadiace orgány podnikov podávajú správy generálnemu zhromaždeniu. Takisto od dávnej minulosti vyžadujú verejné orgány od podnikov informácie týkajúce sa prinajmenšom daňových a sociálnych odvodov. V mnohých európskych krajinách sa už niekoľko desaťročí čiastočné informácie poskytujú aj zamestnancom. Novinkou je teda skutočnosť, že odteraz tieto informácie budú kompletnejšie a budú sa poskytovať všetkým zložkám občianskej spoločnosti.

5.2.1.3

Podrobné správy teda poskytujú odpovede na všetky explicitné alebo implicitné otázky dotknutých strán. Sú nástrojom pre dialóg a môžu zahŕňať interaktívne systémy zamerané na konzultáciu alebo dohodu. Vychádzajúc z podrobnej analýzy ukazovateľov, výročné správy poskytujú obraz o celkovom výkone podniku, t.j. o jeho schopnosti vytvoriť rovnováhu medzi cieľmi vytýčenými v oblasti hospodárskych výsledkov, sociálnej účinnosti a dosahu na životné prostredie. Tieto dokumenty obsahujú stanovené úlohy, lehoty na ich splnenie a prostriedky použité na realizáciu. Ide preto o opatrenie, ktoré predstavuje celkový pokrok.

5.2.2.1

Ďalším v súčasnosti bežným spôsobom komunikácie podnikov s verejnosťou je informačná činnosť, ktorej cieľom je vyzdvihnúť hodnotu danej obchodnej spoločnosti a vzbudiť pozitívny dojem u verejnosti.

5.2.2.2

V rámci tohto snaženia sa úseky podnikov zodpovedné za styk s verejnosťou zameriavajú na záväzky, ktoré si stanovili a výsledky, ktoré dosiahli vďaka využívaniu najlepších postupov. Často porovnávajú svoju činnosť s inými podnikmi, aby mohli poukázať na svoje silné stránky a na dôvody, na základe ktorých získali certifikát kvality. Takéto informácie však nesmú nahrádzať podávanie správ.

5.3.1

Bežne sa však stretávame so zavádzajúcimi informáciami, či už finančného charakteru (sfalšované účtovné závierky) alebo všeobecného (klamlivá reklama). Tieto praktiky sú trestané zákonom.

5.3.2

Poskytovanie kvalitných informácií si vyžaduje organizáciu, súčasťou ktorej je aj vedenie podniku. Tieto skupiny by mali napríklad nasledujúce funkcie: pôsobenie ako styčný bod pre všetky dotknuté strany, vnútorné riadenie prostredníctvom vytvorenia siete korešpondentov, evidencia a šírenie najlepších postupov v rámci skupiny, vypracúvanie správ ako aj definovanie postupov interného zberu dát zahŕňajúce: konzultácie so stranami zúčastnenými na zbere dát, vedenie dialógu s predstaviteľmi zamestnancov, vykonávanie testov na overenie koherentnosti a vypracúvanie hodnotení.

5.3.3

Zúčastnené strany sa delia podľa sektoru výroby, krajiny a územia. Ideálne by bolo, ak by sociálnu zodpovednosť zdieľali podľa možnosti všetky. Čím viac podnik zapojí zúčastnené strany do vypracovania svojej stratégie SZP, tým väčšiu dôveru vzbudí v očiach médií a občianskej spoločnosti.

5.3.4

Ak si to vyžaduje situácia, na zbere dát a ich overovaní sa podieľajú aj zúčastnené strany a/alebo tretie dôveryhodné strany. V prípadoch, kde tieto inštancie neexistujú, kontrolou dodržiavania pracovného kódexu by mal byť poverený prinajmenšom dozorný výbor. V prípade absencie odborových organizácií by mali byť ako zástupcovia v otázkach pracovnej hygieny a bezpečnosti pri práci uznané zodpovedné orgány a miestne organizácie na ochranu ľudských práv. Ďalším príkladom sú výskumné ústavy a spotrebiteľské združenia, ktoré by mali byť zaangažované v oblasti bezpečnosti potravín. Obchodníci a poskytovatelia služieb by mali pri vypracúvaní svojej stratégie na podporu trvalo udržateľného rozvoja konzultovať združenia spotrebiteľov a užívateľov.

5.4.1

Dobrovoľný záväzok a riadený dialóg so zúčastnenými stranami sú navzájom neodlúčiteľné pojmy. Dobrovoľná angažovanosť predstavuje len prostriedok na dosiahnutie určitého cieľa, ktorým je vytváranie hodnôt a zvyšovanie hospodárskeho, sociálneho a environmentálneho výkonu. Preto by mal byť dobrovoľne sa angažujúci podnik ochotný niečo „robiť“ a tým pádom aj „komunikovať“.

5.4.2

Z uvedeného vyplýva, že sociálne zodpovedné podniky sa dobrovoľne zaväzujú plniť očakávania, zohľadňovať záujmy dotknutých strán a zvyšovať transparentnosť svojho konania v danej oblasti. Udržiavanie dialógu s dotknutými stranami si vyžaduje, aby si podnik udržal kontrolu nad tým, za čo sa angažuje. Vzhľadom na mnohorakosť očakávaní a záujmov môže podnik zorganizovať svoju činnosť hierarchicky podľa objektívnych postupov a podľa vlastnej stratégie.

5.4.3

Jednotlivé zúčastnené strany majú právo vyjadriť svoje očakávania, ale nie všetky majú rovnakú legitimitu. Interné dotknuté strany majú často vyššiu legitimitu ako vzdialenejšie zúčastnené strany. Tiež je pravdou, že nie všetky legitímne požiadavky môžu byť zohľadnené podnikom, ktorý disponuje obmedzenými prostriedkami. Jednotlivé požiadavky môžu byť prehodnotené prostredníctvom vyjednávaní a konzultácií, ale konečný výber závisí od rozhodnutia podniku.

5.4.4

Dialóg má obzvlášť dôležitý význam pre dotknuté strany, ktoré sú súčasťou hodnototvorného reťazca. Objednávatelia by mali podporovať svojich dodávateľov a subdodávateľov pri vylepšovaní ich sociálne zodpovedných postupov. Mali by sa vyhnúť podriaďovaniu svojich partnerov paradoxným inštrukciám, k čomu by došlo, ak by boli partneri nútení plniť prísne sociálne normy a nedisponovali by pritom postačujúcimi nákupnými cenami. Naopak, objednávatelia by mali subdodávateľov podporiť v ich pokrokových opatreniach.

5.4.5

Pri vypracúvaní dobrovoľnej podnikovej stratégie je potrebné viesť sociálny dialóg o SZP. Zapojenie predstaviteľov zamestnancov pozostáva z troch fáz: vypracovanie špecifickej podnikovej stratégie prihliadajúc na princípy trvalo udržateľného rozvoja, využitie prostriedkov potrebných na realizáciu tejto stratégie a nezávislé monitorovanie účinnosti zavedených opatrení na všetkých úrovniach podniku.

5.4.6

Rozhodujúcim krokom na európskej úrovni je dobrovoľné a/alebo vyjednané stanovenie záväzkov týkajúcich sa SZP vo všetkých nadnárodných spoločnostiach, ktoré majú európsky podnikový výbor. Týmto spôsobom sa môžu do tohto dynamického procesu zapájať aj nové členské štáty. Európske podnikové výbory by sa mali podieľať na integrácii SZP do politiky riadenia spoločností. Sú inštanciou, na ktorú sa najčastejšie obracajú interné zúčastnené strany, ktoré si uvedomujú, že koherentná politika SZP musí takisto zohľadňovať externé zúčastnené strany, obzvlášť osoby pracujúce v podniku alebo pre podnik ako celok (dočasní zamestnanci, subdodávateľskí pracovníci prítomní na pracovisku, remeselníci alebo iní nezávislí pracovníci pracujúci pre podnik) a pokiaľ je to možné, všetky zložky hodnototvorného reťazca (subdodávatelia, dodávatelia).

17.11.2005   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 286/20

1.1

Prešlo prvých päť rokov odkedy Európska rada v Tampere začala rozvíjať mandát z daný Amsterdamskou zmluvou a aj napriek tomu stanovené ciele neboli dosiahnuté: t.j. Európska únia stále nedisponuje spoločnou azylovou a migračnou politikou. V tejto veci sa dosiahol určitý pokrok, Komisia vypracovala početné návrhy politík a právnych úprav, ale tieto neboli Radou adekvátne vzaté do úvahy. EHSV spolupracovalo s Komisiou a vypracovalo početné stanoviská za tým účelom, aby Únia disponovala skutočnou spoločnou politikou a harmonizovanou legislatívou v oblasti imigrácie.

1.2

Teraz sa nachádzame v novom kontexte vytvorenom Haagskym programom schváleným v novembri 2004, ktorým sa stanovuje nový kompromis rozvoja migračnej a azylovej politiky v nasledujúcich rokoch. Tento program sa okrem iného začleňuje do budúceho rámca Zmluvy o Ústave, ktorá posilňuje legislatívny základ na to, aby Európania v budúcnosti disponovali spoločnou migračnou politikou (1).

1.3

Zelená kniha predložená Komisiou sa venuje centrálnej otázke migračnej politiky: podmienky na povolenie vstupu ekonomickým migrantom a spôsob riadenia týchto migračných tokov. Právna úprava povolenia na vstup predstavuje tvrdé jadro migračnej politiky a v súčasnosti disponujeme iba národnými právnymi úpravami, ktoré sú okrem iného veľmi rozdielne, a vo väčšine prípadov, reštriktívne.

1.4

Komisia pred tromi rokmi vypracovala „Návrh smernice, ktorá sa zaoberá podmienkami vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín za účelom vykonávania plateného zamestnania a samostatnej zárobkovej činnosti  (2)“. EHSV a Parlament vypracovali kladné stanoviská (3). Napriek tomu tento návrh neprešiel cez prvé čítanie v Rade. Odvtedy niektoré štáty vypracovali nové právne úpravy a záležitosti spojené s imigráciou boli považované za „horúce záležitosti“ v politických agendách.

1.5

Európska rada, ktorá zasadala v júni 2003 v Solúne zdôraznila „potrebu preskúmať zákonné prostriedky migrácie štátnych príslušníkov tretích krajín do Únie, pri zohľadnení kapacít členských štátov na ich prijatie  (4)“ EHSV vo svojom stanovisku (5)„Imigrácia, integrácia a zamestnanosť“ poukázal na naliehavú potrebu Únie disponovať aktívnou politikou v oblasti ekonomickej imigrácie a harmonizovanou legislatívou. Demografický vývoj v Únii (6) a Lisabonská stratégia poukazujú na to, že bude potrebné, aby Európa disponovala aktívnymi politikami v oblasti prijímania ekonomických migrantov tak vysoko kvalifikovaných pracovníkov ako aj tých s nižším vzdelaním. Napriek tomu, že každá krajina má svoje osobitné potreby a črty, otvorenie ciest pre ekonomickú migráciu je spoločnou charakteristikou pre všetky členské štáty.

1.6

Na druhej strane taktiež je potrebné mať na zreteli, že občania nových členských štátov majú dočasne obmedzenú slobodu pobytu a práce, čo predstavuje negatívnu anomáliu. EHSV vyslovuje želanie, aby toto obmedzenie bolo čoskoro prekonané. Počas prechodného obdobia občania nových štátov budú mať preferenčné právo.

1.7

EHSV pozoruje so znepokojením politické ťažkosti spojené s migračnou politikou ako aj negatívnu reakciu verejnej mienky. Vedúci politickí a mienkotrvorní činitelia musia prestať používať rasizmus a xenofóbiu v diskusiách a mali by pôsobiť s náležitou zodpovednosťou a politickou pedagógiou.

1.8

Je potrebné veľké úsilie zo všetkých strán, aby diskusia o tejto zelenej knihe bola vedená tak, že početné predsudky a obavy, ktoré v súčasnosti vzbudzuje pracovná migrácia, boli ponechané bokom. EHSV chce prispieť k diskusii z pozície presnosti a racionálnosti.

—

Do akej miery sa má európska politika pripraviť v oblasti migrácie pracovnej sily? Aký by mal byť zásah Spoločenstva v tejto oblasti?

—

Cieľom európskej migračnej normatívy má byť komplexný právny rámec, ktorý pokryje skoro všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, prichádzajúcich do EÚ, alebo sa má sústrediť na konkrétne skupiny migrantov?

—

Ak sa zvolí sektorový legislatívny prístup, ktoré skupiny migrantov sa budú riešiť prioritne a prečo?

—

Myslíte si, že je potrebné preskúmať iné prístupy – ako je európsky zrýchlený postup? Viete navrhnúť iné možnosti?

2.1.1

EHSV poukazuje na to, že skutočne je potrebné, aby prijímanie ekonomických migrantov bolo regulované v rámci EÚ a za týmto účelom je potrebné dosiahnuť vysoký stupeň legislatívnej harmonizácie tak, ako je to stanovené v Zmluve o Ústave. EHSV už v predchádzajúcich stanoviskách (7) požadovalo, aby EÚ čo najskôr disponovala spoločnou migračnou politikou a harmonizovanou legislatívou v tejto oblasti. Európska únia a členské štáty potrebujú disponovať otvorenou legislatívou, ktorá umožní pracovnú imigráciu prostredníctvom transparentných legálnych ciest tak pre vysokokvalifikovaných pracovníkov ako aj pre pracovníkov v oblastiach vyžadujúcich nižšiu kvalifikáciu.

2.1.2

Zmluva o Ústave stanovuje obmedzenia pre spoločnú legislatívu v oblasti imigrácie: „právo členských štátov určiť počty prijímaných štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí prichádzajú na ich územie z tretích krajín s cieľom nájsť si prácu buď ako zamestnanci alebo ako samostatne zárobkovo činné osoby  (8)“. EHSV sa domnieva, že toto obmedzenie nie je prekážkou na to, aby Únia dosiahla vysoký stupeň harmonizácie legislatívy v oblasti prijímania ekonomických imigrantov. Táto harmonizácia môže byť progresívna, poskytujúc tak jednotlivým štátom adaptačné obdobia.

2.1.3

EHSV súhlasí s návrhom Komisie v tom smere, že je lepšie stanoviť (horizontálny) globálny legislatívny rámec ako sektorové legislatívne návrhy. EHSV podporilo legislatívny návrh predložený Komisiou, ktorý zahŕňal podmienky vstupu a pobytu každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý vykonáva činnosť ako zamestnanec, samostatne zárobkovo činná osoba alebo inú hospodársku činnosť viac ako tri mesiace na území členského štátu. S doplnkovým charakterom je možné vypracovať špecifické právne úpravy osobitných podmienok pre sezónnych pracovníkov, pracovníkov premiestnených v rámci jedného podniku, poskytovateľov služieb, atď.

2.1.4

Ak by si Európska rada zvolila sektorový prístup (vysokokvalifikovaní migranti), malo by to diskriminačný charakter. Toto by bola jednoduchšie rozhodnutie pre radu, ale vzďaľuje sa od ustanovení Zmluvy o Ústave.

2.1.5

Na druhej strane je vhodné pripomenúť, že väčšia časť národných legislatív zatvára dvere ekonomickej migrácii, tak vysoko ako aj nízko kvalifikovaným pracovníkom, a aj napriek tomu stúpa nelegálna migrácia, neformálne hospodárske aktivity a nezdanená práca (9). Tak ako EHSV zdôraznil vo svojom stanovisku (10), v niektorých členských štátoch existuje jasné prepojenie medzi neexistenciou legálnych ciest pre ekonomickú migráciu a vzostupom ilegálnej migrácie.

—

Ako sa môže účinne uplatňovať zásada „prednosti Spoločenstva“?

—

Je súčasná definícia prednosti Spoločenstva stále platná? Ak nie, ako by sa mala zmeniť?

—

Na ktorých ekonomických migrantov (okrem vyslaných pracovníkov kľúčového personálu) by sa nemusela uplatňovať logika prednosti?

—

Okrem prípadov dlhodobého pobytu, ktoré kategórie štátnych príslušníkov tretej krajiny – ak vôbec nejaké – by mali mať prednosť pred novo prichádzajúcimi pracovníkmi z tretích krajín?

—

Malo by sa udeliť právo prednosti – na základe presných podmienok – štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí dočasne odišli z EÚ po tom, čo tam istý čas pracovali?

—

Bude pohyb pracovníkov z tretej krajiny medzi členskými štátmi pre ekonomiku EÚ a vnútroštátne trhy práce výhodný? Ako sa to dá efektívne uviesť do praxe? S akými obmedzeniami či uľahčeniami?

—

Ako môžu Európske verejné služby zamestnanosti (PES) a portál pohybu zamestnancov EURES napomôcť migráciu pracovníkov tretích krajín?

2.2.1

Smernice proti diskriminácii na trhu práce musia byť dodržiavané aj v novej európskej migračnej legislatíve.

2.2.2

Princíp „prednosti Spoločenstva“ musí zahŕňať všetky osoby, ktoré sú súčasťou pracovného trhu Európskej únie, a nielen pracovníkov pochádzajúcich z jednotlivých členských štátov alebo Spoločenstva (11). EHSV je toho názoru, že princíp prednosti Spoločenstva by sa mal vzťahovať na:

2.2.3

Podporovať mobilitu migrantov medzi krajinou pôvodu a prijímacou krajinou je pozitívne pre hospodársky a sociálny rozvoj krajiny pôvodu. Zabráni sa aj tomu, aby sa niektorí migranti dostali do nelegálneho postavenia. Z tohto dôvodu EHSV zastáva názor, že v prípade, že dôjde ku zriadeniu a uplatneniu práva prednosti, toto právo prednosti by sa malo pri novom migračnom zámere vzťahovať aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí dočasne odišli z EÚ po tom, čo tam istý čas pracovali.

2.2.4

Vo všetkých správach, ktoré analyzujú problémy na trhu práce v Európe, sa poukazuje na veľmi nízku mobilitu pracujúcich. Podpora mobility je jedným z cieľov európskej stratégie zamestnanosti. Neexistujú pochybnosti o tom, že migranti môžu v značnej miere prispieť k zlepšeniu pohybu pracovníkov medzi trhmi práce v Európe. Keď sa dosiahne vysoký stupeň harmonizácie právnej úpravy migrácie, pohyb pracovníkov a riadenie migračných tokov budú jednoduchšie.

2.2.5

Sieť EURES koordinuje verejné služby zamestnanosti členských štátov s cieľom pokryť existujúce pracovné miesta prostredníctvom pohybu európskych zamestnancov. Sieť EURES predstavuje veľmi dôležitý nástroj pre adekvátnu koordináciu trhu práce v Spoločenstve a riadenie nových migračných tokov. Na to, aby sieť EURES mohla byť využitá na riadenie migračných tokov, musí adekvátne spájať existujúce ponuky a žiadosti o prácu v členských štátoch tak, že bude zahŕňať aj migrujúcich pracovníkov, ktorí vo všeobecnosti prejavujú väčší záujem o mobilitu.

2.2.6

Sieť EURES môže v budúcnosti zohrať dôležitú úlohu vo forme pomoci pri riadení novej migrácie na konzulárnych úradoch členských štátov v krajine pôvodu. Je možné zaviesť systém, podľa ktorého, ak sa počas maximálneho obdobia 60 dní nepokryje ponuka pracovného miesta na trhu práce v Spoločenstve, toto miesto bude ponúknuté kandidátom v krajine pôvodu prostredníctvom konzulárnych úradov, ktoré zároveň budú musieť disponovať úradníkmi špecializovanými na trh práce a pracovnú migráciu. Taktiež delegácie EÚ môžu poskytovať záujemcov informácie o možnostiach existujúcich v sieti EURES.

—

Môže sa prijímanie štátnych príslušníkov tretích krajín na trh práce v EÚ podmieniť len konkrétnym voľným pracovným miestom? Členské krajiny môžu mať aj možnosť prijímať štátnych príslušníkov tretích krajín bez takejto podmienky?

—

Aký postup sa má uplatniť na ekonomických migrantov, ktorí nevstupujú na trh práce?

2.3.1

EHSV vo svojom stanovisku (14) o návrhu smernice o prijímaní už poukázal na to, že musia existovať dva systémy pre legálne prijímanie migrantov.

2.3.2

Disponovať pracovnou ponukou už vtedy, keď sa migrant ešte nachádza v krajine pôvodu, by usmernilo väčšiu časť novej migrácie z ekonomických dôvodov. Ide o najvhodnejší systém pre odborníkov a pre sezónnych pracovníkov. Toto je systém používaný veľkými podnikmi a asociáciami s kapacitou náboru pracovníkov v krajinách pôvodu.

2.3.3

Avšak jedna časť trhu práce, ktorá je pokrývaná migrujúcou populáciou, zodpovedá malým podnikom, remeselníckej výrobe, prácam v domácnosti a službám pre závislé osoby. V týchto prípadoch nie je možné, aby prišlo k predchádzajúcemu vzájomnému spoznaniu sa v krajine pôvodu medzi zamestnávateľom a migrujúcim pracovníkom. V niektorých krajinách sú tieto zamestnania vykonávané v rámci čiernej ekonomiky a nelegálnej migrácie. V spomínanom stanovisku EHSV (15) navrhoval, aby do legislatívy Spoločenstva o legálnom prijímaní migrantov bolo začlenené povolenie na dočasný pobyt za účelom hľadania práce v dĺžke šesť mesiacov, ktorý by každý členský štát riadil v spolupráci so sociálnymi partnermi.

2.3.4

Preukázanie ekonomickej potreby alebo existencie špecifického voľného miesta je potrebnou referenciou pre riadenie novej migrácie. Tento systém by umožnil ponúknuť migrantovi zamestnanie v krajine pôvodu a týmto postupom by sa riadila veľká časť migrácie.

2.3.5

Tento systém si vyžaduje, aby sieť EURES fungovala uspokojivým spôsobom a aby konzulárne úrady disponovali odborne pripravenými úradníkmi. Obdobie, počas ktorého by publikované voľné miesto malo byť v rámci EÚ ponúkané novým migrantom, by malo byť krátke: medzi 1 a 2 mesiacmi. Ak by tento systém mal dlhšie trvanie, zamestnávateľ by ho mohol považovať za neúčinný.

2.3.6

Je vhodné, aby tieto systémy boli riadené flexibilne, nakoľko európske trhy práce disponujú nízkou mobilitou. Mobilita je vyššia v oblasti vysoko kvalifikovaných zamestnaní s väčším ohodnotením. Napriek tomu vo väčšine zamestnaní je mobilita obmedzená a to aj v rámci toho istého štátu. Pre mnohé hospodárske aktivity a mnohé profesie nám realita ukazuje, že trh práce je veľmi segmentovaný a že existujú mnohé a veľmi rozdielne trhy práce.

2.3.7

Po uplynutí platnosti pracovného povolenia, na základe ktorého bol migrant legálne prijatý a ak jeho pracovná zmluva bude obnovená, nemá sa opakovať test ekonomickej potreby. Ak by bol zapísaný ako uchádzač o zamestnanie vo verejnej službe zamestnanosti v krajine pobytu, taktiež sa na neho nebude uplatňovať test ekonomickej potreby.

2.3.8

Orgány členských štátov v spolupráci so sociálnymi partnermi môžu dospieť k záveru, že pre niektoré sektory alebo určité regióny je potrebné otvoriť trh práce pre migráciu bez uplatňovania testu ekonomickej potreby. Pre tieto flexibilné systémy je možné využiť viacero postupov: dočasné povolenie za účelom hľadania zamestnania, zelené karty alebo kvóty, ak to tak bolo stanovené v dohodách s tretími krajinami.

2.3.9

Prijatí migranti s povolením pre uchádzačov o pracovné miesta budú mať obmedzenú dobu na hľadanie zamestnania. EHSV navrhlo obdobie šiestich mesiacov. V britskom systéme sa udeľuje obdobie jedného roku. Tieto osoby by mali mať k dispozícii zdravotné poistenie a dostatočné finančné prostriedky.

2.3.10

Za účelom vytvorenia rýchleho a flexibilného výberového systému v EÚ pre prijímanie ekonomických migrantov prostredníctvom urýchleného systému, je možné použiť formulár, v ktorom žiadatelia uvedú rôzne údaje ako: dobu odbornej praxe, úroveň vzdelania, jazykové poznatky, rodinných príslušníkov v EÚ a iné. Každý štát bude môcť využívať tento systém podľa svojich potrieb. Prostredníctvom siete EURES budú mať zamestnávatelia k dispozícii životopisy žiadateľov. Prijímacie kritériá musia byť založené na uvedených kritériách, aby neprišlo k nijakej forme diskriminácie.

2.3.11

Prijatie migrantov s dočasným povolením pre uchádzačov o pracovné miesta bude na rozhodnutí členských štátov v spolupráci so sociálnymi partnermi. Verejné služby zamestnanosti budú spolupracovať s uchádzačmi pri hľadaní práce.

—

Mali by byť predpisy na prijímanie samostatne zárobkovo činných štátnych príslušníkov tretej krajiny spoločné pre EÚ? Ak áno, za akých podmienok?

—

Mali by byť predpisy pre samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré chcú vstúpiť do EÚ na menej ako jeden rok, aby splnili osobitnú zmluvu s klientom z EÚ, pružnejšie? Ak áno, ktoré?

2.4.1

EHSV súhlasí s tým, aby EÚ disponovala spoločnou legislatívou s vysokým stupňom harmonizácie na prijímanie samostatne zárobkovo činných štátnych príslušníkov. EHSV vo svojom stanovisku (16) o návrhu smernice o prijímaní už prejavil svoj pozitívny názor a predložil niektoré návrhy na zlepšenie.

2.4.2

Je možné vypracovať osobitnú právnu úpravu alebo tá istá smernica sa môže vzťahovať tak na samostatne zárobkovo činných ako aj na zamestnancov.

—

Malo by sa na úrovni EÚ vydávať kombinované „pracovno-pobytové povolenie“? Aké by boli jeho výhody či nevýhody?

—

Alebo sa má navrhnúť jednotná žiadosť (o pracovné povolenie a povolenie pobytu)?

—

Sú aj iné možnosti?

2.5.1

Vo vzťahu, ktorý sa vytvára medzi povolením na pobyt a pracovným povolením, existujú značné rozdiely medzi právnymi úpravami jednotlivých členských štátov. EHSV sa nazdáva, že je potrebné stanoviť harmonizovanú legislatívu pre EÚ. Zodpovedný orgán na vydávanie povolení bude z každého členského štátu. Povolenie udelené jedným štátom musí byť uznané na dané účely vo zvyšnej časti EÚ.

2.5.2

EHSV si želá, aby táto legislatíva znížila v čo najväčšej miere byrokratické postupy a zjednodušila veci dotknutým osobám: imigranti, zamestnávatelia a kompetentné orgány. Vyjadruje sa želanie, aby existovalo jediné povolenie na pobyt, ktoré bude doplnené splnomocnením na prácu.

2.5.3

Systém „jedného priečinku“ zjednoduší súčasné postupy.

—

Mal by byť pohyb pracovníka tretej krajiny v rámci trhu práce členského štátu pobytu obmedzený? Ak áno, do akej miery (zamestnávateľ, odvetvie, región atď.), za akých okolností a na ako dlho?

—

Kto by mal byť držiteľom povolenia? Zamestnávateľ, zamestnanec alebo obaja?

2.6.1

Držiteľom povolenia by mal byť vždy zamestnanec.

2.6.2

V prípade keď nejakej osobe bolo udelené povolenie na pobyt na základe pracovnej ponuky z nejakého podniku, štát musí preveriť to, že podnik danom momente si plní svoje povinnosti spojené so zápisom pracovníka do oficiálneho zoznamu zamestnaných a zaradením do systému sociálneho zabezpečenia. Prvý krok v pracovnom živote tohto zamestnanca v členskom štáte, ktorý mu udelil povolenie na pobyt, musí byť v podniku, ktorý mu prácu ponúkol. Avšak neskôr musí mať možnosť zmeniť podnik, bez sektorových alebo regionálnych obmedzení.

2.6.3

Je možné vyžadovať, aby zmena podniku bola oznámená orgánom, ktoré povolenie udelili, najmenej počas prvého roku jeho platnosti. Toto by umožnilo vytvoriť kontrolný systém, ktorý by umožnil poukázať na možné podvody zo strany falošných podnikov, ktoré ponúkajú uľahčenie postupov pri migrácii.

2.6.4

Migrujúci zamestnanec musí v súlade s národnou pracovnou legislatívou dopredu oznámiť zamestnávateľovi zmenu podniku.

—

Aké konkrétne práva by mali získať štátni príslušníci tretích krajín, ktorí dočasne pracujú v EÚ?

—

Mali by sa určité práva podmieniť minimálnym pobytom? Ak áno, ktoré práva a na ako dlho?

—

Mali by existovať stimuly – napríklad lepšie podmienky na opätovné spojenie rodín alebo na získanie štatútu dlhodobého pobytu – na prilákanie určitých pracovníkov z tretích krajín? Ak áno, prečo a ktoré?

2.7.1

Počiatočným bodom v tejto diskusii by mala byť zásada nediskriminácie. Migrujúci zamestnanec, nezávisle na dĺžke trvania povolenia na pobyt a pracovného povolenia, by mal mať tie isté hospodárske, pracovné a sociálne práva ako ostatní zamestnanci.

2.7.2

Právo na znovuzjednotie rodiny je základné právo, ktoré však nie je dostatočne chránené ani smernicou EÚ (17), ani národnými legislatívami. EHSV žiada Komisiu, aby prijala novú právnu iniciatívu so zameraním na návrhy Európskeho parlamentu a EHSV (18). Právo na znovuzjednotenie rodiny, ktoré je základným ľudským právom, by sa malo aplikovať aj na všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, bez toho aby určitá skupina migrantov bola uprednostnená voči iným.

2.7.3

Zelená kniha Komisie neberie do úvahy povinnosti, ktoré musia migranti splniť. EHSV je toho názoru, že všetky osoby – občania EÚ alebo občania tretích krajín – sú povinní riadiť sa zákonmi krajiny, v ktorej žijú.

2.7.4

Charta základných ľudských práv v Zmluve o Ústave musí byť rešpektovaná legislatívou Spoločenstva v otázke migrácie, keďže niektoré existujúce národné právne úpravy obsahujú ustanovenia, ktoré sú v rozpore s Chartou.

2.7.5

EHSV súhlasí s Komisiou v tom, aby niektoré práva boli podmienené dĺžkou pobytu v krajine. Práva budú iné pre tých, ktorí majú v krajine dočasný pobyt a pre tých, ktorý majú pobyt dlhodobý. EHSV navrhuje súbor práv, ktoré by mali byť priznané príslušníkom tretích krajín, ktorí legálne dočasne pracujú a žijú v EÚ:

2.7.6

Smernica, ktorá sa vzťahuje na štatút občanov tretích krajín s dlhodobým pobytom obsahuje niekoľko špecifických práv pre tieto osoby, hlavne čo sa týka stability ich práva na pobyt a možnosti pohybu a pobytu v iných členských štátoch Európskej únie. EHSV už vo svojom stanovisku (20) vyjadril názor na nové práva. Práva občianske a politické sú bezpochyby najdôležitejšie. V spomínanom stanovisku EHSV navrhol, aby osoby s dlhodobým pobytom mali právo voliť v komunálnych voľbách a v európskych voľbách, rovnako ako občania EÚ. EHSV tiež prijal stanovisko z vlastnej iniciatívy, v ktorom sa obracia na Dohovor so žiadosťou, aby „občianstvo EÚ bolo udeľované na základe jedného nového kritéria: aby bolo prepojené nielen na národnosť jedného členského štátu, ale tiež na trvalý pobyt v Európskej únií“ a aby sa „občianstvo Európskej únie (...) udeľovalo tiež všetkým osobám, ktoré trvalo alebo dlhodobo pobývajú v členskej krajine“. EHSV navrhuje Komisií, aby prijala nové iniciatívy s týmto cieľom.

2.7.7

EHSV prijal takisto v roku 2004 stanovisko (21) z vlastnej iniciatívy, v ktorom EÚ a členským štátom navrhuje, aby pristúpili k ratifikácií „Medzinárodného dohovoru o ochrane práv pracovníkov-migrantov a ich rodín“, ktorá bola prijatá valným zhromaždením OSN v roku 1990 (22) s cieľom podporiť zo strany Európy univerzalizáciu základných ľudských práv pracovníkov – migrantov. EHSV navrhuje Komisii, aby prijala nové iniciatívy pre ratifikáciu tohto dohovoru.

2.7.8

Európska únia by mala zaručiť, aby sa v legislatíve o migrácii dodržiavali normy MOP.

2.7.9

Rovnosť žien a mužov, ktorá tvorí súčasť acquis communautaire, by mala byť v migračnej legislatíve garantovaná.

2.7.10

EHSV nepovažuje za vhodné zavádzať do základných práv diskriminačné kritéria, ktorých cieľom je prilákať určité skupiny migrantov.

—

Aké sprievodné opatrenia by sa mali prijať, aby sa uľahčilo prijímanie a integrácia ekonomických migrantov tak v EÚ ako aj v krajinách pôvodu?

—

Čo by malo v súlade s rozvojovou politikou EÚ podporiť obeh mozgov a riešiť potenciálne negatívne účinky úniku mozgov?

—

Je potrebné rozvojové krajiny odškodniť (od koho a ako) za ich investície do ľudského kapitálu, ktorý odchádza do EÚ? Akým spôsobom možno negatívne účinky obmedziť?

—

Mali by byť domáce a hostiteľské krajiny povinné zabezpečiť návrat dočasných ekonomických migrantov? Ak áno, za akých okolností?

—

Ako je možné riadiť návraty tak, aby rovnaký prospech dosiahli domáce aj hostiteľské krajiny?

—

Mala by mať štátni príslušníci určitých tretích krajín pri prijímaní prednosť a ako?

—

Mohla by sa takáto prednosť viazať na osobitné rámce, ako je Európska politika susedstva, a stratégie pred rozšírením Únie?

2.8.1

Spolupráca s krajinami pôvodu by mala byť základným aspektom európskej politiky prijímania pracovníkov a riadenia migračných tokov. Je potrebné, aby sa brali do úvahy aj ich záujmy a nielen záujmy európske. Únia nemôže vytvárať ďalšie prekážky rozvoja. Emigrácia ľudí z rozvíjajúcich sa krajín smerom do Európy by mala prispievať k ekonomickému a sociálnemu rozvoju týchto krajín.

2.8.2

Niektoré európske vlády majú veľký záujem o to, aby krajiny pôvodu navzájom spolupracovali v boji s ilegálnou migráciou, pri kontrole hraníc a pri návrate vyhostených osôb. EHSV už vyjadril svoj názor (23), že by sa táto spolupráca mala rozšíriť a pokrývať celkové riadenie migračných tokov.

2.8.3

Únik mozgov je pre krajiny pôvodu, ako sa píše v Zelenej knihe, dôležitým negatívnym faktorom, pretože sa nezužitkujú investície vynaložené do vzdelania daných osôb. Navyše, naša súčasná politika, ktorá má prilákať kvalifikovaných pracovníkov, môže ešte viac prehĺbiť tento problém. Preto je veľmi dôležité, aby sa vypracovala politika náhrady za straty, ktoré vzniknú dotyčným krajinám. EÚ by mala podstatne zvýšiť investície do programov spolupráce a rozvoja, ktoré zahŕňajú podporu vzdelávania, odbornej prípravy a výskumu v krajinách pôvodu. EÚ by mala napríklad konkrétne investovať tak, aby umožnila ekonomický a sociálny rozvoj a zvyšovala v tretích krajinách počet vzdelávacích zariadení, ktoré pripravujú kvalifikovaných pracovníkov ako sú učitelia, zdravotníci a lekári, inžinieri, atď. Veľkí počet tretích krajín obmedzuje počet spomínaných vzdelávacích zariadení z dôvodu obmedzených prostriedkov, čo vedie k tomu, že veľa obyvateľov, ktorí spĺňajú požiadavky na prijatie, musí dlho čakať na to, aby v takomto vzdelávacom zariadení dostali miesto. Rastúci počet vzdelávacích zariadení by mal znížiť dôsledky odlivu mozgov. Tiež je potrebné, aby bola Európa štedrejšia pri obchodných rokovaniach.

2.8.4

Mal by sa tiež uľahčiť dobrovoľný návrat do vlasti tým migrantom, ktorí by svojimi profesionálnymi či podnikateľskými kvalitami mohli prispieť k rozvoju. V tomto zmysle treba vylepšiť už v smernici stanovené možnosti ohľadne práv občanov s dlhodobým pobytom na prechodný návrat do krajiny pôvodu. Pokiaľ sa príslušník tretieho štátu chce vrátiť do svojej krajiny pôvodu s pracovným projektom alebo s investíciou, nemal by stratiť právo na pobyt. „Pohyb mozgov“ medzi krajinami pôvodu a členskými krajinami EÚ bude možný iba vtedy, keď EÚ vypracuje flexibilné právne predpisy.

2.8.5

V európskych programoch spolupráce by mali byť uprednostnené investičné projekty, na ktorých sa zúčastňujú odborníci alebo investori z krajiny pôvodu, hlavne emigranti, ktorí sa vrátili do svojej krajiny pôvodu. Mali by sa podporovať investičné projekty, ktoré predkladajú osoby nachádzajúce sa v členskej krajine EÚ a ktoré sa chcú vrátiť do krajiny pôvodu, aj keď len dočasne.

2.8.6

V programoch pre spoluprácu by mali byť zvýhodňované investičné projekty, ktorých sa zúčastňujú odborníci alebo investori z krajiny pôvodu, vrátane tých, ktorí sa vrátili do krajiny pôvodu. Mali by byť podporované investičné projekty, ktoré predkladajú osoby, ktoré žijú v EÚ a chcú sa vrátiť do krajiny pôvodu, i keď len na určitý čas.

2.8.7

V stanovisku (24) na tému politika Spoločenstva v oblasti návratu a v predchádzajúcom stanovisku (25) k zelenej knihe výbor vyjadril svoj názor na spôsob, akým môže dobrovoľný návrat do vlasti prispieť k ekonomickému a sociálnemu rozvoju krajín pôvodu.

2.8.8

Riadenie migrácie v spolupráci s krajinami pôvodu sa musí zlepšiť. Je dôležité, aby v krajinách s významným počtom migrantov zastupiteľské úrady členských štátov disponovali odborným personálom. Taktiež zastúpenia EÚ v týchto krajinách by mali aktívnejšie spolupracovať.

2.8.9

EÚ môže uzavrieť preferenčné dohody s kandidátskymi krajinami.

2.8.10

V dohodách o spolupráci, ktoré existujú medzi EÚ a inými krajinami a regionálnymi zoskupeniami, sa takisto môžu začleniť preferenčné podmienky pre vstup imigrantov, pričom nesmie vzniknúť žiadna diskriminácia etnického alebo kultúrneho charakteru.

2.8.11

Na záver, EHSV ešte raz navrhuje, aby integrácia bola súčasťou európskej migračnej politiky. Výbor vypracoval niekoľko návrhov, ktoré prezentoval vo svojich stanoviskách (26) a na konferencii (27), ktorá sa konala v roku 2002. Európska únia by mala vypracovať európsky integračný program, ktorý by disponoval adekvátnymi zdrojmi v rámci nových finančných perspektív. EHSV bude spolupracovať s Komisiou pri príprave spomínaného programu. Zelená kniha by mala odkazovať na všetky príslušné medzinárodné a európske zmluvy a dohovory (28).

—

Dohovor o migrujúcich pracovníkoch (revidované), 1949 (č. 97)

—

Odporúčania o migrujúcich pracovníkoch (revidované), 1949 (č. 86)

—

Dohovor o migrujúcich pracovníkoch (doplňujúce ustanovenia), 1975 (č. 143)

—

Odporúčanie o migrujúcich pracovníkoch 1975 (č. 151)

—

Články 24 a 26 ustanovení MOP

—

Rezolúcia o spravodlivom prístupe ku migrujúcim pracovníkom vo svetovej ekonomike jún 2004

—

Európska sociálna charta, 1961 (č. 35) a revidovaná Európska sociálne charta, 1996 (č. 163)

—

Európsky dohovor o právnom postavení migrujúceho pracovníka, 1977 (č. 93)

—

Charta základných práv EÚ, 2000 (časť II Zmluvy o Ústave pre Európu, 2004)

—

Deklarácia o ľudských právach osôb, ktoré nemajú štátnu príslušnosť krajiny, v ktorej žijú

—

Medzinárodný dohovor o ochrane práv všetkých migrujúcich pracovníkov a členov ich rodín

17.11.2005   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 286/28

1.1

Dohoda GATS bola uzavretá počas uruguajského kola rokovaní (1986 – 1994) a vstúpila do platnosti začiatkom roku 1995, keď Svetová obchodná organizácia nahradila Sekretariát GATT. Potreba konkrétnych multilaterálnych pravidiel pre obchod so službami bola všeobecne uznaná v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa rast odvetvia služieb (približne dve tretiny HDP a zamestnanosti v EÚ) a obchodu so službami zrýchlil a hranica medzi tovarmi a službami sa stávala čoraz ťažšie definovateľnou. Narastajúci export tovarov vyžaduje aj zvýšený export služieb, ako napríklad zriaďovanie, vzdelávanie a podpora alebo iné služby. Rovnako aj tendencia k trhovému ponímaniu štátnych alebo miestnych monopolov, napr. elektrina, telefón a telegraf, mestská a železničná doprava, otvorili medzinárodnému obchodu zaujímavé nové trhy so službami (1). Hoci hlavným zámerom je liberalizácia trhu so službami, dohoda GATS nenúti žiaden členský štát aby liberalizoval vo väčšej miere ako sa to danému štátu zdá bezpečné a môže rovnako obmedziť princíp MFN (Most Favoured Nation – Najviac zvýhodnený štát) a vnútorné hodnotenie zahraničných dodávateľov. Jasne definované je aj právo regulovať a zavádzať nové predpisy na trhu so službami. V podstate nie je vylúčené žiadne odvetvie, okrem tých služieb, ktoré asistujú „pri výkone verejnej moci (2)“.

2.1.1

Podľa článku I, ods. 2 v dohode GATS „obchod so službami“ je definovaný ako dodávka služby:

2.1.2

Tieto spôsoby dodávania služieb sa zvyčajne označujú ako Modus (spôsob) 1, 2, 3, 4. Prvý spôsob sa uplatňuje, ak sú služby dodávané na diaľku (poštou, faxom, telefonicky alebo prostredníctvom internetu). Pri druhom spôsobe spotrebiteľ cestuje do zahraničia, aby získal danú službu (cestovný ruch je najvhodnejším príkladom); cestovný ruch je najtypickejším príkladom druhého spôsobu, Modus 3 je o zakladaní obchodného zastúpenia v inej krajine (investovanie) a Modus 4 sa uplatní, keď ľudia vstúpia do krajiny (dočasne), aby poskytovali služby – buď je potrebný osobný kontakt s klientom alebo služby musia byť vykonané na mieste.

2.1.3

Spôsoby 3 a 4 sú často vzájomne prepojené. Spoločnosti často vysielajú vedúcich pracovníkov a špecialistov do svojich pobočiek v rôznych krajinách – vnútorná mobilita je pre efektívne poskytovanie služieb nevyhnutná. Ale spôsob 4 môže aj napomáhať pri poskytovaní služieb prostredníctvom spôsobov 1 a 2. Takto napríklad môžu obchodní cestujúci rokovať a uzatvárať zmluvy.

2.1.4

Vďaka vzájomnému prepojeniu medzi spôsobmi dodávky je takmer nemožné odhadnúť makroekonomické účinky ďalšej liberalizácie (vytváranie obchodu, rast a zamestnanosť, konkurencieschopnosť, kvalitnejšie služby a nižšie ceny pre spotrebiteľov) len jedného spôsobu, napr. spôsobu 4, ako to tvrdí štúdia OECD o spôsobe 4 GATS (3). Výskumnú prácu v oblasti účinkov liberalizácie spôsobu 4 na obchod, rast a zamestnanosť komplikuje aj nedostatok štatistických údajov o dočasnom pobyte podľa v zmysle spôsobu 4. Nie je podstatný rozsah výhod, ktoré môžu byť dosiahnuté na základe spôsobu 4, ale to, ktoré výhody je možné garantovať a ktoré negatívne dôsledky minimalizovať. Mnoho podnikov tvrdí, že obchod je obmedzovaný prekážkami spôsobenými prieťahmi pri vydávaní víz a pracovných povolení.

2.1.5

Spôsob 4 GATS pokrýva veľmi špecifickú formu pohybu osôb. Má tri základné črty: 1) je dočasný; 2) podlieha rozhodovaniu a jeho účel je kontrolovaný dodávateľom služieb; 3) nedefinuje ani neochraňuje práva dotknutých zamestnancov, ktorí by mohli podliehať regulácii cieľového štátu, ktorý je členom WTO. Pracovná migrácia podľa spôsobu 4 GATS je dočasná migrácia, ktorá vzniká na základe podnetu od dodávateľa služieb za účelom poskytovania služieb. Spôsob 4 by sa mohol uplatňovať aj v situáciách, keď dodávateľ služieb môže zaviazať zamestnanca, aby vykonával úlohy presahujúce jeho prirodzené hranice.

2.1.6

Je dôležité poznamenať, že spôsob 4 sa podstatne odlišuje od princípu slobodného pohybu pracovnej sily v EÚ/EHP. V EÚ má jednotlivec právo rozhodnúť sa, kde bude žiť a pracovať. V prípade spôsobu 4 ide o právo dodávateľa služieb vstúpiť do krajiny (EÚ) na určité časové obdobie, aby tu poskytoval služby.

2.1.7

Pohyb pracovnej sily je v prvom rade upravovaný imigračnými zákonmi a zákonmi o trhu práce, nie legislatívou v oblasti medzinárodného obchodu. Existuje riziko, že dočasná mobilita pracovníkov povedie k situácii, že na základe úprav WTO sa pracovná sila stane komoditou. Základný princíp MOP hovorí, že „práca nie je komodita (4)“. Spôsob 4 je o ľuďoch, ľudských bytostiach. Ľudské práva, práva pracujúcich a pracovné podmienky sa ale v dohode GATS nespomínajú, no mohli a mali by byť dodržiavané aj pri požiadavkách, návrhoch a záväzkoch členských štátov, ako aj EÚ.

2.2.1

Prepojenie medzi pravidlami obchodu, migrácie a trhu práce podľa spôsobu 4 v dohode GATS upravuje špeciálna príloha. Bod 2 v danej prílohe hovorí, že GATS by nemala uplatňovať opatrenia, ktoré ovplyvňujú fyzické osoby pri snahe o vstup na pracovný trh členského štátu a ani opatrenia týkajúce sa trvalej migrácie, pobytu alebo zamestnania. V poznámke pod čiarou v danej prílohe sa hovorí, že: „konkrétny fakt, že fyzické osoby niektorých členských štátov potrebujú víza a iní nie, nebude považovaný za anulovanie alebo znevýhodnenie za určitých podmienok“. Na záver príloha konštatuje, že krajiny by mali mať možnosť slobodne regulovať vstup fyzických osôb alebo ich dočasný pobyt na území daného štátu (vrátane vízovej politiky) za predpokladu, že prijaté opatrenia nebudú mať obmedzujúci účinok na obchod. Vízová povinnosť pre určité štátne príslušnosti nie je považovaná za reštriktívne obmedzenie obchodu. Príloha jasne dokazuje citlivosť otázky dočasnej mobility pre členov WTO.

2.3.1

Záväzky, ktoré prijali členské štáty WTO pri spôsobe 4 sa v určitých aspektoch odlišujú od záväzkov prijatých pre ostatné spôsoby, najpodstatnejším rozdielom je, že sú vypracované horizontálne s uplatnením vo všetkých odvetviach uvedených v zozname záväzkov členských štátov. To poukazuje na spôsob regulácie dočasnej migrácie, kedy sa pravidlá uplatňujú na účel vstupu, kvalifikáciu, vzdelanie a iné faktory bez ohľadu na príslušnosť ku konkrétnemu odvetviu.

2.3.2

Aj keď na konci uruguajského kola rokovaní sa mnoho krajín zaviazalo dodržiavať spôsob 4, predpokladá sa, že viac ako 90 % týchto záväzkov sa vzťahuje len na vysoko kvalifikovaných pracovníkov (vedúcich pracovníkov, vysoko kvalifikovaných profesionálov a špecialistov) alebo obchodné návštevy. Dokonca aj pri vysoko kvalifikovaných sa tieto záväzky dajú uplatniť len, ak dodávateľ služieb je schopný založiť obchodné zastúpenie v hosťujúcej krajine (spôsob 3) – takzvané „vnútropodnikové presuny“. Len veľmi málo krajín prijalo záväzky vo vzťahu k dodávateľom služieb, ktorí nemajú obchodné zastúpenie v hosťujúcej krajine – či už sú zamestnancami firmy založenej v zahraničí alebo nezávislí poskytovatelia služieb (nezávislí, individuálni profesionáli alebo podnikatelia, atď.). Ešte menej členov prijalo záväzky voči stredne alebo menej kvalifikovaným pracovníkom. V skutočnosti väčšina krajín prijala 90 % záväzkov len pre vysoko kvalifikovaných pracovníkov.

2.3.3

Záväzky spôsobu 4 ako také sa zriedka dotýkajú úrovne činnosti, ktorá by mohla byť začlenená a – v skutočnosti – je nevyhnutná v niektorých odvetviach spadajúcich pod spôsob 4 (napr. profesionálne služby, vrátane pracovníkov v zdravotníctve) alebo v odvetviach bez obchodného zastúpenia (napr. stavebné služby, počítačový servis vyžadujúci prítomnosť na mieste).

2.3.4

Počas uruguajského kola rokovaní prijali ES a členské štáty určité záväzky, ktoré niektorým cudzím štátnym príslušníkom umožňujú dočasne vstúpiť na územie Európskej únie za účelom poskytovania služieb. Ide o záväzky, ktoré boli prijaté počas rozšíreného kola rokovaní o spôsobe 4 po skončení uruguajského kola.

2.4

ES rozdeľuje dodávateľov služieb v rámci spôsobu 4 na tri široké kategórie – a ostatné členské štáty WTO používajú podobné delenie:

2.5.1

EÚ poslala 106 členom WTO špecifické požiadavky na zvýšenie úrovne záväzkov pri spôsobe 4, ktoré sú prispôsobené tak, aby odrážali stav vývoja dotknutých členov a ich dôležitú úlohu ako obchodných partnerov. Toto odráža vlastné vývozné záujmy EÚ pre daný spôsob dodávky. EÚ sa snaží priviesť väčšinu partnerov vo WTO na podobnú úroveň zodpovednosti. Boli vyslovené nasledujúce požiadavky:

2.6.1

Vzhľadom na rokovania, Európska únia obdržala viac ako 50 žiadostí od ostatných členských štátov, aby vypracovala spôsob 4 na rôznych úrovniach: na jednej strane bola požiadavka väčšej transparentnosti čo sa týka záväzkov, na strane druhej, sa vyskytli požiadavky na zrušenie takmer všetkých obmedzení, ktoré sa uplatňujú pri väčšine služieb.

2.6.2

Veľká väčšina požiadaviek pochádza z rozvíjajúcich sa krajín, a takmer polovica z nich požadovala elimináciu všetkých obmedzení (čo by znamenalo absolútne voľný pohyb osôb), aby sa pokryla úroveň nižšej kvalifikácie, odstránili overovanie ekonomickej nevyhnutnosti a testovanie trhu s pracovnou silou v súvislosti so spôsobom 4. Tri krajiny v podstate žiadajú, aby sme zrušili náš vízový režim a udelili automatické právo na vstup a pobyt. Niektorí požadujú uznanie kvalifikácie tretej krajiny alebo rozšírenie smerníc EÚ o vzájomnom uznávaní na príslušníkov tretích krajín, ktorí získali kvalifikáciu v EÚ.

2.6.3

Na druhom stretnutí ministrov financií v meste Dhaka, Bangladéš, 31. mája – 2. júna 2003, bola vydaná takzvaná „dhácka“ deklarácia, ktorá obsahuje vyhlásenie: ods. 15 iv): „Voľný prístup na trhy rozvíjajúcich sa krajín pre dočasný pohyb fyzických osôb, najmä nekvalifikovaných alebo polokvalifikovaných dodávateľov služieb, na základe spôsobu 4, aj prostredníctvom uznávania profesionálnej kvalifikácie, zjednodušením postupu vydávania víz a bez overovania ekonomickej nevyhnutnosti“.

3.1

V mnohých oblastiach sú ponúkané výrazné zlepšenia: pre zmluvných dodávateľov služieb (ZDS) boli prijaté záväzky v 22 vedľajších odvetviach (väčšinou pre profesionálne a obchodné služby), rovnako ako v ďalších štyroch odvetviach pre nezávislých pracovníkov s pobytom v lehote do 6 mesiacov. Pre rovnakú kmeňovú skupinu sa EÚ zaviazala neoverovať ekonomickú nevyhnutnosť, ale namiesto toho zaviedla obmedzenie počtu dodávateľov služieb a varianty jeho aplikácie ešte musia byť určené. Okrem toho, pri vnútropodnikových presunoch sa predpokladá zavedenie odborných stáží pre mladých s maximálnou dĺžkou trvania 12 mesiacov. Tento návrh EÚ je nepochybne jedným z najambicióznejších a najproaktívnejších v rámci ponúknutých alternatív.

4.1.

Len niekoľko (38) členov WTO pripravilo v rámci časovej lehoty stanovenej deklaráciou z Doha predbežné návrhy pre ďalšiu liberalizáciu obchodu so službami, aj napriek faktu, že pokrýva 91,6 % svetového obchodu. Úroveň návrhov pre priemyselné aj rozvíjajúce sa krajiny je stále relatívne nízka a obmedzená, dokonca aj v oblasti kvality. Napriek tomu, bolo by potrebné uvedomiť si, že určité krajiny, napr. India, Filipíny, Thajsko a Indonézia preformulovali svoje požiadavky na základe nového návrhu EÚ.

5.1

Problémy, ktoré sa spájajú s uplatňovaním spôsobu 4 nemožno obmedziť len na obchod. Týkajú sa aj politiky migrácie a zamestnanosti. Problematika migrácie v sebe zahŕňa dočasnú migráciu, ktorá v sebe obsahuje migráciu za účelom zamestnania. Spôsob 4 GATS vytvára ďalšiu podskupinu.

5.2

Ale pôsobnosť spôsobu 4 nie je jasne definovaná. Je potrebné objasniť spojitosť medzi dočasnou migráciou za účelom zamestnania a dočasnou migráciou za účelom založenia obchodného zastúpenia. No najprv musí byť definovaný pojem „dočasný“, keďže by mohol znamenať akýkoľvek časový úsek od pár mesiacov až po viac ako päť rokov. Neboli definované ani typy zamestnaní, na ktorých sa to vzťahuje a EÚ (Zmluva) a WTO neuplatňujú termín „dočasná migrácia“ rovnakým spôsobom.

5.3

Je jasné, že spôsob 4 by sa mal vzťahovať len na obmedzenú vrstvu vysokokvalifikovaných pracovníkov a nezávislých zmluvne viazaných profesionálov. Ale, ak by malo byť v budúcnosti uplatňovanie spôsobu 4 rozšírené na iné kategórie zamestnania, bude potrebná konkrétnejšia definícia termínu „dočasný“, rovnako ako aj presnejšia definícia pojmu „dodávateľ služieb“. V každom prípade, berúc na vedomie fakt, že obchodné dohody nie sú vhodne prispôsobené na pracovné zákony, v spôsobe 4 by mala byť pre objasnenie použitá terminológia z Deklarácie MOP z roku 1998 o základných princípoch a právach pri práci a následnej dokumentácie (5), ktorá je sama o sebe právnym referenčným dokumentom. Charta základných práv prijatá v Nice je pre členské štáty veľmi dôležitá, najmä pretože bola začlenená do Zmluvy o ústave.

5.4

Pre mnohých nezávislých zmluvne viazaných profesionálov, rovnako ako pri otázkach týkajúcich sa penzijného systému a boja proti nezamestnanosti, bude táto téma veľmi dôležitá. Emigrácia musí byť jednoznačne regulovaná na národnej úrovni a nie Svetovou obchodnou organizáciou. Podobne aj určité aspekty pracovných podmienok zamestnancov, ako ľudské práva a sociálne poistenie, by mali byť upravené na medzinárodnej úrovni organizáciami ako MOP.

6.1

Európsky hospodársky a sociálny výbor uznáva potrebu ďalšej liberalizácie svetového obchodu v oblasti služieb pre hospodársky rast v rozvíjajúcich sa a priemyselne rozvinutých krajinách. Ale ešte stále nebola vypracovaná analýza dopadu na skutočné sociálne podmienky a pracovné trhy v krajine dodávateľa služieb a hostiteľskej krajine.

6.2

EHSV uznáva právo členov WTO regulovať a zavádzať nové pravidlá pre dodávanie služieb.

6.2.1

EHSV podporuje predbežné návrhy ďalšej liberalizácie, ktoré predstavila EÚ na základe spôsobu 4 GATS, ale podmieňuje ich dodržiavaním základných štandardov pri práci, národného pracovného práva a existujúcich kolektívnych zmlúv v hosťujúcich krajinách. Výbor schvaľuje a víta fakt, že Komisia zaradila práva jednotlivých pracovníkov do svojho zoznamu záväzkov.

6.2.1.1

Návrh začleniť kategóriu vnútropodnikových stážistoch môže byť veľmi zaujímavý tak pre nadnárodné spoločnosti EÚ, ako aj pre mladých manažérov a spoločnosti z tretích krajín a je preto vítaný. Je samozrejmé, že „vzdelávacia“ povaha týchto vzťahov musí byť jasne definovaná, aby sa predišlo riziku, že by sa klasifikovala ako nízko platená práca v sektore služieb, čo by nebolo v súlade s vnútornými predpismi o vzdelávaní – či už vo forme legislatívy alebo kolektívnych zmlúv – alebo medzinárodných pracovných štandardov.

6.2.2

EÚ taktiež navrhuje nové záväzky, ktoré sa týkajú nezávislých profesionálov a zmluvných dodávateľov služieb, aj keď len v niekoľkých pododvetviach a pre vysoko kvalifikovaných expertov (6).

6.2.3

EHSV podčiarkuje význam prijímania opatrení, ktorými členské štáty presadzujú ochranu dočasných pracovníkov a zaručujú rovné zaobchádzanie a zavedenie vhodných dozorných mechanizmov, napr. spolu s princípmi Dohovoru MOP o ochrane mzdy č. 95.

6.2.4

Najmä posledné rozširovanie(a) alebo nasledujúce rozširovanie(a) EÚ o krajiny, kde sa zriedkavo uzatvárajú kolektívne zmluvy, si bude vyžadovať zavedenie rovnako účinných kontrolných mechanizmov.

6.2.5

EHSV sa domnieva, že vzhľadom na úmysel ďalej liberalizovať obchod v oblasti služieb, EÚ by mala predovšetkým podniknúť kroky a:

6.3

EHSV v podstate podporuje návrh Európskeho fóra služieb vytvoriť Povolenie GATS, ktoré by zjednodušilo pohyb dodávateľov služieb z a do EÚ a zvýšilo transparentnosť kontroly uplatňovania spôsobu 4.

6.4

Mnohým rozvíjajúcim sa krajinám reálne hrozí „únik mozgov“. Mnoho týchto krajín čelí nedostatku napr. zdravotných sestier, ktoré odchádzajú do rozvinutých krajín, kde je nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. EHSV navrhuje, aby Komisia a členské štáty vytvorili pravidlá alebo postupy (ako je to napríklad v zdravotníctve vo VB, konkrétne pre zdravotné sestry, kde bol vytvorený etický kódex pre postup pri zamestnávaní) čím by sa predišlo situácii, kedy rozvíjajúce sa krajiny stratia kompetentnú a špecializovanú pracovnú silu a tak klesá ich schopnosť postarať sa o potreby svojich vlastných obyvateľov.

6.5

EHSV nalieha na EÚ a členské štáty, aby v súčasnosti neakceptovali žiadne rozšírenie spôsobu 4 o polokvalifikovaných alebo nekvalifikovaných pracovníkov. To by následne viedlo k situácii, kedy by základný princíp Medzinárodnej organizácie práce (MOP), „práca nie je komodita“, by mohol byť ohrozený. Polokvalifikovaní a nekvalifikovaní pracovníci zo zahraničia sú na trhu práce skoro vždy v nevýhodnej pozícii. Zahraniční riadiaci pracovníci a experti alebo vysokokvalifikovaní nezávislí profesionáli majú zvyčajne silnú pozíciu a sú dobre chránení.

6.6

EHSV nemôže akceptovať fakt, že dočasný pohyb pracovníkov, de facto dočasná migrácia, by bola primárne regulovaná WTO a dohodou GATS bez garancie ľudských práv alebo dodržiavania základných štandardov pri práci, ako rovné zaobchádzanie. Fungujúca spolupráca medzi WTO a aspoň MOP, Medzinárodnou organizáciou pre migráciu (IMO) a OSN pri ochrane práv dočasných migrantov musí byť nevyhnutným predpokladom pre ďalšie rozširovanie záberu spôsobu 4 vo WTO. V tomto ohľade je úlohou MOP podporiť a prípadne koordinovať dialóg medzi tripartitou.

6.7

EHSV je toho názoru, že európske vlády by mali prehodnotiť ratifikáciu Medzinárodného dohovoru OSN o ochrane práv všetkých migrujúcich pracovníkov a členov ich rodín, ktorá vstúpila do platnosti v júli 2003. Daný dohovor definuje práva dočasných migrantov; napríklad „pracovníkov v špecifických zamestnaniach“. Aj keď ešte nebol ratifikovaný, tento dohovor ako súbor medzinárodne uznávaných noriem, by mal slúžiť ako vzor. Dohovor č. 146 bol ratifikovaný šiestimi štátmi EÚ a pristupujúcimi štátmi (pred a po rozšírení) a ďalšími štyrmi európskymi štátmi. Jeho ustanovenia by sa mali uplatňovať spolu s ustanoveniami Odporúčania č. 151. Musia sa aplikovať aj príslušné články Európskej sociálnej charty (Rada Európy). Opatrenia, ktoré prijala EÚ na základe spôsobu 4 GATS musia byť kompatibilné s danými normami, hlavne s tými ku ktorým sa členské štáty EÚ zaviazali.

6.8

EHSV víta uznesenie Európskeho parlamentu (12. marec 2003), najmä body 5, 10 a 11, a nalieha, aby ju Komisia a členské štáty brali na vedomie pri rokovaniach o GATS.

Bod 5: Pripomína, že GATS je dobrovoľnou dohodou a že jej princípy sa nevzťahujú na privatizáciu alebo dereguláciu, ani nepredpisujú konkrétny stupeň liberalizácie ako takej; ale na druhej strane, trvá na tom, že na rozvíjajúce sa a menej rozvinuté krajiny by nemal byť vyvíjaný nátlak liberalizovať oblasť služieb, konkrétne verejných služieb.

Bod 10: Víta návrh poskytnúť najmä rozvíjajúcim sa krajinám viac príležitostí dodávať služby na trhy EÚ prostredníctvom dočasného cezhraničného pohybu kvalifikovaného personálu ale trvá na tom, aby rokovania zabezpečili ochranu cezhraničných pracovníkov proti všetkým formám diskriminácie; pripomína, že vo všetkých týchto prípadoch, domáce a celoeurópske pracovné podmienky, minimálne platové požiadavky a akékoľvek kolektívne dohody o odmenách musia byť naďalej uplatňované, bez ohľadu na to, či daný zamestnanec je alebo nie je registrovaný v členskom štáte EÚ.

Bod 11: Zdôrazňuje, že „obchodné zastúpenie“ (investovanie) musí byť aj naďalej spravované domácimi daňovými, sociálnymi a inými regulačnými opatreniami; trvá na tom, aby bola prítomnosť zahraničných investícií podmienená rešpektovaním trojstranného prehlásenia MOP o princípoch pre nadnárodné podniky a sociálnu politiku a (v lete 2000) revidované smernice OECD pre nadnárodné podniky.

17.11.2005   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 286/34

1.1

Dohľad a kontrola zásielok rádioaktívneho dopadu medzi členskými štátmi sa riadi smernicou 92/3 Rady z 3. februára 1992.

1.2

Táto smernica sa bude uplatňovať tak na zásielky rádioaktívneho odpadu medzi členskými krajinami ako aj na dovoz a vývoz zo Spoločenstva. Zabezpečuje to, že členské štáty určenia alebo tranzitu sú oboznámené o zásielke rádioaktívneho odpadu, ktorý je pre ňu určený alebo sa bude počas tranzitu nachádzať na jej území. Jednotlivé štáty majú možnosť tieto odpady prijať alebo odmietnuť.

1.3

Čo sa týka vývozu, orgány tretích krajín určenia sú oboznámené s týmto tranzitom.

1.4

Po viac ako desiatich rokoch všeobecne uspokojivého uplatňovania, Komisia považovala za potrebné pristúpiť k určitým odôvodneným zmenám z praktických a právnych dôvodov.

1.5

Proces revízie sa koná v rámci piatej fázy iniciatívy za zjednodušenie legislatívy vnútorného trhu (SLIM Simple Legislation for Internal Market).

1.5.1

Táto revízia mala za cieľ preskúmať vhodnosť:

1.5.2

Európska komisia predložila štrnásť dôvodov na zmenu smernice 92/3:

2.1

Európska komisia uviedla štyri dôvody na zmenu v ustanoveniach smernice 92/3:

2.2

Nakoniec zámerom Komisie je zlepšiť štruktúru textu z pohľadu právnej techniky.

3.1

Ako Komisia uviedla, text predstavuje určité praktické problémy pri jeho uplatňovaní. Po konzultáciách v rámci postupu SLIM, sektor jadrovej energie vypracoval odporúčania na objasnenie a zjednodušenie súčasných postupov s cieľom zlepšiť účinnosť systému, získať čas a kapacitu predpovede.

3.2

Zámer Komisie aktualizovať túto smernicu za účelom jej zjednodušenia a zosúladenia s poslednými smernicami Euratom a medzinárodnými dohovormi, napríklad so spoločným dohovorom o bezpečnosti pri nakladaní s rádioaktívnym odpadom, je odôvodnený.

3.3

Snaha o zjednodušenie súčasných postupov ako napríklad zovšeobecnenie automatického postupu schvaľovania (článok 6), zavedenie potvrdenia o prijatí žiadosti o schválenie (článok 8), prispôsobenie jazykového režimu jednotného dokumentu (článok 13) si zasluhujú byť zdôraznené a schválené. Možno sa dalo ísť ešte ďalej v duchu postupu SLIM. V skutočnosti viacero v praxi známych problémov naďalej pretrváva. Okrem toho pri niektorých navrhnutých zmenách sa začínajú vytvárať otázniky okolo ich zavedení do praxe. Iné zmeny predstavujú riziko vytvorenia prekážok pre hladký priebeh zásielok rádioaktívneho odpadu a vyhoreného paliva. Nakoniec predstavitelia tohto priemyselného odvetvia vyjadrili svoje znepokojenie nad rozšírením pôsobnosti smernice 92/3/Euratom na vyhorené palivo určené na opätovné použitie s následným rizikom sťaženia zásielok a zvýšenia administratívneho zaťaženia bez toho, aby sa zvýšil stupeň ochrany populácie a zamestnancov, ktorá je už zabezpečená inými právnymi nástrojmi, napríklad spoločným dohovorom o bezpečnosti pri nakladaní s vyhoreným palivom a bezpečnosti rádioaktívnych odpadov ako aj platnými predpismi o preprave rádioaktívnych látok.

4.1.1

Jednou z najväčších inovácií nového návrhu je rozšírenie pôsobnosti smernice na všetky typy vyhoreného paliva, bez ohľadu na to, či majú byť opätovne spracované alebo natrvalo uskladnené.

V súčasnosti vyhorené palivo určené na opätovné spracovanie, ktoré na rozdiel od rádioaktívneho odpadu je považované za tovar pripravený na ďalšie použite, nespadá do pôsobnosti smernice 92/3.

4.1.2

Komisia už pri viacerých príležitostiach (odpovede Európskemu Parlamentu na písomné otázky E – 1734/97 a P – 1702/02) jasne vysvetlila rozdiel medzi vyhoreným palivom určeným na trvalé uskladnenie, ktoré je považované za rádioaktívny odpad a vyhoreným palivom určeným na opätovné použitie. Čo okrem iného odráža právo každého členského štátu formulovať a dopĺňať vlastnú stratégiu riadenia vyhoreného paliva rovnako ako iné stratégie, ktoré v tejto oblasti existujú.

4.1.3

Komisia sa odvoláva na argumenty o ochrane pred radiáciou a na logiku veci (materiály sú tie isté, mení sa len miesto určenia) ako argumenty pre rozšírenie pôsobnosti na vyhorené palivá určené na opätovné použitie. Ak má rádioaktívny materiál podliehať rovnakému systému bez ohľadu na miesto určenia, potom je nevyhnutné zaistiť, aby nová smernica nebola chybne aplikovaná s cieľom zabrániť presunu vyhoreného paliva. Z tohto dôvodu proces automatického schvaľovania zaručuje vyváženosť daného dokumentu a mal by byť ponechaný. K tomuto vyváženiu prispieva striktnejšia definícia zdôvodnenia odmietnutia povolenia na tranzit cez tranzitné štáty.

4.2.1

Nový návrh definuje krajinu tranzitu ako „akúkoľvek krajinu, inú ako krajinu pôvodu alebo krajinu určenia, cez územie ktorej je zásielka plánovaná alebo sa uskutoční“. Ako by mal byť definovaný pojem „územie“? Zahŕňa v sebe pevninu, teritoriálne vody, výlučnú hospodársku zónu a vzdušný priestor?

4.2.2

Tieto pojmy musia byť jasne definované, pretože dôsledky daných ustanovení by sa mohli značne odlišovať v závislosti od toho, či napríklad výlučná hospodárska zóna sa považuje za integrálnu súčasť územia krajiny. Je potrebné uvedomiť si, že na základe medzinárodného práva sa právomoci štátu menia podľa časti dotknutého územia tohto štátu.

4.2.3

Zákony medzinárodného práva verejného garantujú štátom plnú zvrchovanosť vo vlastných teritoriálnych vodách, ale nie vo výlučnej hospodárskej zóne a na výbežkoch pevniny, kde sú ich práva obmedzené. EHSV je toho názoru, že územie krajiny tranzitu by malo byť interpretované ako pozemný a vzdušný priestor štátu, jeho teritoriálne vody, okrem výlučnej hospodárskej zóny.

4.2.4

Tento názor je ďalej podložený faktom, že výlučné hospodárske zóny neexistujú v oblasti Stredomoria, nakoľko jeho rozloha to neumožňuje. Európska únia eviduje mnoho stredomorských krajín, ktoré by v prípade začlenenia výlučných hospodárskych zón nemohli požívať rovnaké práva ako ostatné členské štáty. EHSV taktiež odporúča, aby táto prísnejšia definícia územia tranzitnej krajiny bola uplatňovaná vo svetle práv a slobôd námornej dopravy stanovených medzinárodným právom, osobitne zásada neohrozujúceho tranzitu vo výsostných vodách podľa špecifických ustanovení článku 27, odseku 3, písmena i) spoločného dohovoru.

4.3.1

Bolo by vhodné preskúmať práva, ktoré táto smernica priznáva krajinám tranzitu.

4.3.2

Návrh predpokladá vydávanie predchádzajúceho povolenia krajín tranzitu, či už sú členskými štátmi EÚ alebo nie.

4.3.3

V prípade ak členské štáty musia požiadať o predbežné povolenie na tranzit po území tretieho štátu, mali by sa ubezpečiť, že daný štát dodržiava zmluvné bezpečnostné predpisy.

4.4.1

Článok 27, odsek 3, písmeno i) Spoločného dohovoru MAAE hovorí o tom, že ustanovenia Dohovoru „neobmedzujú ani neovplyvňujú uplatňovanie práv námorníctva a letectva všetkých štátov, práv a slobôd námornej, riečnej a vzdušnej prepravy, ako ich upravuje medzinárodné právo“.

4.4.2

V skutočnosti pracovná skupina SLIM navrhla, že by bolo vhodné začleniť podobné ustanovenia do smernice.

4.4.3

V každom prípade by bolo potrebné presnejšie stanoviť dôvody, ktoré môžu viesť členské krajiny tranzitu k zamietnutiu udelenia tranzitného povolenia. Smernica 92/3 vytvorila systém výnimiek z princípov spoločného atómového trhu a tento systém výnimiek sa musí prísne uplatňovať. Krajiny tranzitu teda na základe tejto smernice môžu zamietnuť vydať povolenie k tranzitu len za predpokladu, že dôjde k nezhode z medzinárodnými predpismi a predpismi Spoločenstva týkajúce sa prepravy. Hoci súčasný návrh Komisie obsahuje len vágne vyjadrenie „príslušná uplatniteľná legislatíva“.

4.4.4

Bolo by vhodné jasne definovať rozdiel medzi členskými krajinami tranzitu a členskými krajinami určenia. Hlavným záujmom členských krajín tranzitu by bolo zabezpečiť, aby navrhovaný prevoz zodpovedal medzinárodným a európskymi regulačnými podmienkam prepravy rádioaktívneho materiálu. Dôležité oblasti záujmu by boli oveľa širšie v prípade členských krajín určenia a netýkali by sa len prevozu, ale aj riadenia rádioaktívneho materiálu.

4.4.5

Teda článok 6, odsek 3 by mohol znieť nasledovne:

„Zamietnutie udelenia povolenia alebo stanovenia podmienok pre povolenie musia byť riadne zdôvodnené:

4.4.6

Takzvaný postup automatického schválenia, ktorý bráni krajinám zbytočne predlžovať proces, je veľmi užitočný a nemal by byť spochybňovaný (článok 6, odsek 2 návrhu).

4.5.1

Návrh obsahuje skutočné zjednodušenie existujúcich postupov. No aj napriek tomu, pretrvávajú určité ťažkosti a pochybnosti ohľadom aplikácie určitých zmien do praxe.

4.6.1

Štruktúra smernice bola zmenená, aby bolo možné jasnejšie identifikovať odlišné štádiá v celom procese. Na dovoz a vývoz sa uplatňujú špecifické ustanovenia, ale je potrebné objasniť ich prepojenie so všeobecnými pravidlami, ktoré určujú štádiá procesu.

4.6.2

Podľa článku 10, odseku 1 v kombinácii so všeobecnými ustanoveniami návrhu, by členské krajiny určenia mohli teoreticky žiadať o povolenie sami seba, čo vyznieva absurdne.

4.6.3

Definícia článku 10, odsek 2 „osoba, ktorá má zodpovednosť za riadenie zásielky“ nie je jasná a môže sa vzťahovať na rôznych operátorov. Ak by sme hovorili o právnej zodpovednosti, mala by byť definovaná zmluvne a/alebo by mala mať regulačnú alebo legislatívnu podobu?

4.6.4

Zlúčenie článku 10, odsek 2 s článkom 12, ktoré špecifikujú podmienky pre zákaz vývozu, takisto spôsobuje ťažkosti. Očakáva sa od členskej krajiny tranzitu, medzi iným, aby s určitosťou zhodnotila schopnosť krajiny určenia, ktorá nie je členom Spoločenstva, riadiť rádioaktívny odpad (článok 12, odsek 1, písmeno c))? Aký by bol dôsledok, ak by krajina tranzitu rozhodla, že daná krajina určenia vhodné zdroje nemá?

4.6.5

Pre presné stanovenie zásad vývozu rádioaktívneho odpadu a vyhoreného paliva za hranice EÚ navrhuje sa doplniť článok 12, odsek 1, písmeno c) o opatrenie v tom zmysle, že úrady členských štátov nepovolia zásielky do takých tretích krajín, v ktorých technické, právne a administratívne zdroje ani možnosti spoluúčasti občanov na rozhodovaní nezaručujú bezpečné nakladanie s rádioaktívnym odpadom aspoň na úrovni, aká je predpísaná v krajinách EÚ.

4.6.6

Článok 11 o osobitných pravidlách pre vývoz zo Spoločenstva vôbec nešpecifikuje formu, v ktorej by mali tretie krajiny podať alebo prijať žiadosť o schválenie. Navyše, uplatnenie všeobecných pravidiel návrhu nie je možné zlúčiť s extrateritorialitou krajín určenia, ktoré nie sú členmi Spoločenstva a nespadajú pod jeho jurisdikciu.

4.6.7

Zamietnutie schválenia krajinou určenia. Ako už bolo povedané v súvislosti s krajinami tranzitu, bolo by vhodné jasnejšie špecifikovať dôvody, ktoré by mohli oprávniť zamietnutie schválenia (článok 6, odsek 3 sa vzťahuje na obe kategórie štátov).

4.7.1

„Rádioaktívny odpad“: článok 3, odsek 1 podáva novú definíciu rádioaktívneho odpadu. Aj keď by mala byť založená na definícii spoločného dohovoru, obsahuje niektoré rozdiely. Týka sa to najmä označenia krajiny, ktorá by mala kategorizovať rádioaktívny odpad. Bolo by vhodné použiť definíciu spoločného dohovoru.

4.7.2

„Technická špecifikácia“: článok 9 sa odvoláva na „technickú špecifikáciu na základe ktorej je zásielka schválená“, bez toho aby podal definíciu pojmu. Keďže tento pojem sa často používa v legislatíve o prevoze rádioaktívneho odpadu a spáleného paliva, mal by byť jasne definovaný, aby sa predišlo riziku zámeny.

4.7.3

„Povolenie“ – „potvrdenie“ – „prijatie“ – „súhlas“: Niektoré články v návrhu (články 4 až 7 a články 10, 11 a 13) nevhodne používajú tieto pojmy. Zjednotenie terminológie by zjednodušilo porozumenie a interpretáciu dokumentu. EHSV navrhuje zachovať obidva pojmy: povolenie a schválenie. Povolenie: tento pojem by sa vzťahoval na súhlas daný krajinou pôvodu. Schválenie: tento pojem by sa vzťahoval na súhlas daný krajinou určenia a/alebo pôvodu. Toto rozlíšenie by umožnilo zvýrazniť dve hlavné etapy kontrolného postupu, ktorý smernica zavádza.

5.1.1

EHSV súhlasí s tým, že smernica by mala byť prehodnotená, aby sa zabezpečila dôslednosť posledných smerníc Euratomu a medzinárodných dohovorov, ako aj zjednodušili a objasnili existujúce postupy. Víta zavedenie procesu automatického schvaľovania, ktorý umožní odstrániť omeškania.

5.2

Napriek tomu by však chcel upozorniť na potrebu prehodnotenia pravidiel tranzitu, aby ich uplatňovanie nespôsobilo neoprávnený zásah počas transportu vyhoreného paliva určeného na opätovné použitie v rámci Európskej únie, ktorý by bol v rozpore so zásadami spoločného atómového trhu.

5.3

Záverom by bolo potrebné objasniť pravidlá dovozu a vývozu a presnejšie definovať dôvody, ktoré oprávňujú krajiny tranzitu alebo určenia odmietnuť vydanie povolenia.

17.11.2005   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 286/38

—

zapojiť väčší počet ľudí do práce a udržať ich v zamestnaní a zmodernizovať systémy sociálneho zabezpečenia,

—

zlepšiť prispôsobivosť pracovných síl a podnikov a zvýšiť flexibilitu trhov práce,

—

zvýšiť investície do ľudského kapitálu zlepšením vzdelávania a kvalifikácie.

2.2

Výbor však vyjadruje poľutovanie nad tým, že faktory uvedené nižšie neboli dostatočne zohľadnené, resp. že boli len uvedené, pričom im nebol priradený prioritný význam:

2.2.1

Politické opatrenia na podporu začlenenia mladých ľudí do trhu práce s cieľom zabezpečiť im prvé zamestnanie, ktoré by ponúkalo aj adekvátne perspektívy do budúcnosti. Pretrvávajúca (a v niektorých krajinách stále rastúca) nezamestnanosť mladých ľudí, ktoré postihuje aj absolventov vysokých škôl, stavia Európu pred veľkú výzvu, pretože budúcnosť spoločnosti, ktorá nedokáže zabezpečiť mladým ľuďom perspektívu, je neistá a otázna.

2.2.2

Opatrenia v súvislosti s prechodom na hospodárstvo založené na vedomostiach, predovšetkým opatrenia na zlepšenie kvality pracovných miest a zvýšenie produktivity práce. Výbor je presvedčený o tom, že zmeny, ktoré prebiehajú v súčasnosti, nie sú vnímané v ich celej komplexnosti a že dôvodom relatívnej neúčinnosti opatrení politík zamestnanosti je skutočnosť, že v nich nie sú dostatočne integrované zmeny, ktoré sa dejú pred našimi očami. Tento prechod na hospodárstvo založené na vedomostiach si vyžaduje prísnejšie a lepšie orientované záväzky voči odbornému a stálemu vzdelávaniu a neustále prispôsobovanie sa novým technológiám. V tomto smere je potrebné sa zamyslieť nad klasickým rozdeľovaním medzi sektormi a kategóriami v kvalifikovaných a nekvalifikovaných zamestnaniach, ktoré pochádzajú z priemyselnej doby a už neplatia v dobe založenej na poznatkoch.

2.2.3

Výbor ľutuje, že usmernenia vzťahujúce sa na inováciu a výskum sú zahrnuté výhradne v VUHP a že nemajú žiadny odraz v oblasti zamestnanosti, pričom ak by EÚ investovala viac do týchto sektorov, prispela by k vytvoreniu pracovných miest a to hlavne pre mladých ľudí. Táto lagúna zdôrazňuje nedostatok súdržnosti medzi VUHP a usmerneniami pre zamestnanosť.

2.2.4

Napriek tomu, že problematika rovnosti pohlaví v oblasti zamestnania je jednou z kľúčových otázok Lisabonskej stratégie, v ktorej je potrebné napredovať v zlúčení pracovného a rodinného života, je prekvapujúce, že neobsahuje špecifickú orientačnú stratégiu v oblasti rovnosti mužov a žien. Zároveň je výbor prekvapený z toho, že usmernenia lepšie nezdôraznili výzvu starnutia aktívnej populácie a potrebu lepšie bojovať proti diskriminácii na trhu práce z dôvodu veku, postihnutia alebo etnického pôvodu.

2.2.5

Imigračná politika a otázky poklesu populácie v Európe by mali byť riešené ako spolu súvisiace problémy. Komisia poukázala vo svojej správe o riadení migračných tokov (1), že počet zárobkovo činných osôb v Únii klesne do roku 2030 v dôsledku poklesu pôrodnosti o vyše 20 miliónov. Hoci migrácia sama o sebe nie je riešením demografickej situácie v krajinách EÚ, bude potrebné, aby Európa disponovala aktívnou politikou v oblasti prijímania ekonomických imigrantov (2) tak, aby tok ich príchod pomohol trhu práce v súlade s jeho potrebami a prispel k prosperite EÚ. Blízka spolupráca na národnej úrovni a na úrovni Spoločenstva je nevyhnutná. Táto demografická výzva však musí viesť k diskus ii na európskej úrovni o politike zameranej na rodiny a oblasť pôrodnosti.

2.2.6

Opatrenia na podporu miestnych iniciatív a rozvoja podnikov všetkých foriem. Demografia podnikov v Európskej únii vykazuje len veľmi nízku dynamiku (s výnimkou niektorých nových členských štátov) a je prejavom klímy, ktorá nie je veľmi naklonená podnikateľskej iniciatíve. Okrem toho možno konštatovať veľmi vysokú mieru zatvárania malých podnikov, ktoré nezvládajú prechod do fázy dozrievania a ďalšieho rozvoja. Opatrenia, ktoré by boli zamerané proti týmto trendom, sú známe (odbúranie administratívno-technických prekážok, ktoré treba prekonať pri zakladaní podniku, reforma zdanenia pri presúvaní podnikov, postup proti monopolom a boj proti deformáciám hospodárskej súťaže, zamedzenie príliš dlhých lehôt splatnosti a nadmerného oneskorovania platieb, európske nástroje na uľahčenie prístupu na jednotný trh, atď.), no v praxi sa realizujú len zriedka. Výbor zdôrazňuje dôležitosť tejto problematiky a vyjadruje želanie, aby aktuálne programy politiky EÚ pre podnikanie boli v súlade s usmerneniami politiky rastu a zamestnanosti.

2.3.1

EHSV konštatuje, že nové usmernenia sa zakladajú na kvantitatívnom vyhodnotení výsledkov, ktoré boli doposiaľ dosiahnuté v rámci Lisabonskej stratégie. Tieto výsledky vykazujú mierne zlepšenie (miera zamestnanosti sa zvýšila zo 61,9 % v roku 1999 na 62,9 % v roku 2003). Nemožno si však na ich základe robiť ilúzie o celkovej bilancii politiky zamestnanosti v EÚ, ktorá sa ďaleko líši od cieľov stanovených na obdobie do roku 2010. EHSV by preto uprednostnil podrobnejšie vyhodnotenie výsledkov, pri ktorom by neboli zohľadnené len ďalšie parametre (zamestnanosť mladých ľudí, miera zamestnanosti žien a starších pracovníkov...), ale aj rozdiely vo výsledkoch jednotlivých členských štátov a prípadne v najvýznamnejších prípadoch aj výsledky jednotlivých regiónov alebo odvetví. V budúcnosti EHSV v spolupráci s národnými HSV a podobnými orgánmi, by mohli vykonať porovnávacie hodnotenie dosiahnutých výsledkov na základe pozorovaní v občianskej spoločnosti. Táto úloha je v súlade s odporúčaniami Európskej rady z marca 2005, v ktorých EHSV, národné HSV a im podobné orgány sú vyzvané na to, aby sa plne zúčastnili na uplatňovaní Lisabonskej stratégie.

2.4.1

EHSV konštatuje, že integrované usmernenia členských štátov sú vo všeobecnosti dostatočne flexibilné a umožňujú nachádzanie lokálnych riešení, ktoré najlepšie zodpovedajú reformným potrebám. Odhliadnuc od príslušnej národnej politiky sú aj politickí aktéri, sociálni partneri, hospodárske organizácie a iní aktéri občianskej spoločnosti stále častejšie konfrontovaní na regionálnej alebo miestnej úrovni s problematikou zamestnanosti a vyvíjajú konkrétne iniciatívy. V poslednej správe Európskej únie o súdržnosti bola mimochodom zdôraznená rôznorodosť miestnych a regionálnych stratégií v oblasti zamestnanosti.

2.4.2

Výbor dôrazne vyjadruje poľutovanie, že nové všeobecné usmernenia sa explicitne nevyjadrujú k špecifickým cieľom v oblasti zamestnanosti a trhu práce – vzďaľujú sa tak od predchádzajúceho prístupu, ktorý navrhoval jasný rámec a jasné záväzky pre všetky členské štáty proti voluntaristickým politikám zamestnanosti. Tieto nové hlavné smery už nie sú pilierom, o ktorý by sa členské štáty mohli oprieť. Opatrenia členských štátov zamerané na politiku zamestnanosti sa však už, na druhej strane, ani nemôžu merať konkrétnymi a v mnohých oblastiach kvantifikovanými európskymi cieľmi do takej miery ako predtým.

2.4.3

Výbor naopak vyjadruje potešenie nad návrhom Komisie, aby si každý členský štát po konzultácii s národným parlamentom a sociálnymi partnermi stanovil vlastné špecifické kvantitatívne ciele. Hlavné usmernenia by mali byť vykonávané práve na národnej úrovni. Príslušné ciele by mali realisticky zohľadniť perspektívy vývoja v každej krajine, aby spoločne posilnili dynamiku celku. Krajiny, ktorým sa už podarilo dosiahnuť niektorých cieľov z Lisabonu v otázke stupňa zamestnanosti, by sa preto mali usilovať o ďalšie zlepšenie.

3.1

„ Usmernenie . Realizovať politiky zamestnanosti zamerané na dosiahnutie úplnej zamestnanosti, zlepšenie kvality a produktivity práce a zlepšenie sociálnej a teritoriálnej súdržnosti. Politiky by mali prispieť k tomu, aby sa v Európskej únii (EÚ) dosiahla priemerná celková miera zamestnanosti 70 %, miera zamestnanosti žien najmenej 60 % a miera zamestnanosti starších pracovníkov (55 až 64 rokov) najmenej 50 %, a aby sa znížila nezamestnanosť a neaktívnosť. Členské štáty by mali stanoviť vnútroštátne ciele pre mieru zamestnanosti na roky 2008 a 2010 (integrované usmernenie č. 16).“

3.1.1

EHSV poukázal vo svojom stanovisku s názvom „Politika zamestnanosti: Úloha EHSV po rozšírení a z pohľadu Lisabonského procesu“ (3) na nasledovné:

V tomto kontexte je jasné, že ciele politiky zamestnanosti môžu byť dosiahnuté iba vtedy, ak sa podarí naštartovať trvalý konjunkturálny rast. Musia byť vytvorené zodpovedajúce rámcové podmienky, ktoré posilňujú externý i interný dopyt, aby sa zvýšil potenciál pre hospodársky rast a dosiahla plná zamestnanosť. EHSV poukázal v tejto súvislosti v poslednom čase viackrát na skutočnosť, že je pre tento účel potrebný „zdravý makroekonomický kontext“ na európskej úrovni. K tomu patrí predovšetkým makropolitika, ktorá prenecháva členským štátom v čase hospodárskej stagnácie priestor pre konjunkturálno-politické opatrenia v hospodárskej a finančnej politike a v čase hospodárskeho rastu vytvorí zodpovedajúci priestor.

3.1.2

V európskej diskusii o zamestnanosti je dnes v stredobode pozornosti nutnosť zvýšenia kvót zamestnanosti. Strategickým cieľom Lisabonu je podpora zamestnanosti ako najlepšej prevencie proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. To implikuje stratégiu „zlepšovania kvality práce“, nielen na kvantitatívnej úrovni. V tomto zmysle musí byť európska cesta k plnej zamestnanosti spojená s primeranými mzdami, zvýšením kvalifikácie (osobitne prostredníctvom stáleho vzdelávania), sociálnou istotou a vysokým pracovnoprávnym štandardom. EHSV vyzýva, aby v rámci realizácie spoločnosti založenej na vedomostiach bola venovaná zvýšená pozornosť kvalite práce nezávisle od výrobného sektora.

3.1.3

Inovačná schopnosť podnikov akéhokoľvek druhu je rozhodujúca pre európsku hospodársku dynamiku. Bez nových a vylepšených produktov a služieb, bez dodatočného nárastu produktivity sa dostane Európa v oblasti hospodárstva a politiky zamestnanosti do nevýhody. Pokrok v produktivite znamená aj zmeny pracovného sveta, ktoré však neprinášajú vždy pozitívne saldo, resp. neprinášajú ho ihneď. Podniky však môžu práve zlepšením kvality všetkých kategórií pracovných miest zlepšiť svoje vlastné kapacity v oblasti inovácie a produktivity.

3.1.4

Okrem toho treba venovať pozornosť boju proti diskriminácii a presadzovaniu rovnosti príležitostí. Členské štáty by mali byť v tejto súvislosti povzbudzované, aby postupovali vo svojich národných akčných plánoch podľa zodpovedajúcich opatrení na boj proti diskriminácii., osobitne v mzdovej oblasti miezd a v stupni zamestnanosti žien.

3.2

„Usmernenie. Podporovať celoživotný prístup k práci: obnovenou snahou budovať profesné dráhy mladých ľudí a znižovať nezamestnanosť mladých; ráznymi krokmi na odstránenie rozdielov medzi mužmi a ženami v zamestnanosti, nezamestnanosti a plate; lepším zladením požiadaviek pracovného a súkromného života vrátane zabezpečenia prístupných a cenovo dostupných zariadení starostlivosti o deti a zariadení starostlivosti o ostatné závislé osoby; modernými systémami dôchodkového zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti, zabezpečením ich primeranosti, finančnej udržateľnosti a schopnosti reagovať na meniace sa potreby s cieľom podporovať zapojenie sa do pracovného procesu a dlhší produktívny vek vrátane primeraných stimulov k práci a odrádzania od predčasného dôchodku; podporou pracovných podmienok, ktoré napomáhajú aktívnemu starnutiu. (integrované usmernenie č. 17). Pozri tiež integrované usmernenie ‚Chrániť ekonomickú udržateľnosť’ (č. 2).“

3.2.1

EHSV vyjadril svoj súhlas s predloženými návrhmi.

3.2.2

Výbor v plnej miere podporuje „Európsky pakt pre mládež“, ktorý bol schválený Európskou radou na jej zasadaní v dňoch 22. a 23. marca 2005 a ktorého cieľom je prijať v rámci cieľov Lisabonskej stratégie rôzne opatrenia pre európsku mládež. Vo svojom stanovisku z vlastnej iniciatívy k „Bielej knihe politiky pre mládež“ (4) výbor odporúča, „aby sa členské štáty s podporou Spoločenstva zaviazali dosiahnuť kvantitatívny cieľ v oblasti zníženia nezamestnanosti mladých ľudí“.

3.2.2.1

Výbor preto žiada, aby bolo prijaté osobitné usmernenie pre zamestnanosť mladých ľudí, ktoré by malo obsahovať nasledovné: mechanizmy na podporu pri hľadaní prvého zamestnania, prijatie do prvého pracovného pomeru s perspektívou do budúcnosti, zlepšenie odborného vzdelávania, európske programy, ktoré dôslednejšie podporia mobilitu mladých pracovníkov, odstránenie prekážok mobility (predovšetkým pre učňov, praktikantov a mladých ľudí, ktorí si hľadajú svoje prvé zamestnanie.) a podporu pre vytváranie nových aktivít a zakladanie podnikov.

3.2.3

EHSV naliehavo opätovne vyzýva členské štáty, aby sa zasadzovali o zosúladenie rodinného a pracovného života. Ide pritom o celospoločenskú úlohu. Predovšetkým pri vytváraní opatrovateľských zariadení pre deti vzniká možnosť zosúladiť rodinné a pracovné povinnosti, naďalej zostať v zamestnaní, resp. po určitej prestávke sa opäť rýchlo vrátiť na trh práce.

3.2.4

Aby bolo skutočne možné podporiť „aktívne starnutie“, je podľa názoru EHSV potrebné vytvoriť rámcové hospodárske a politické podmienky na to, aby pracujúci boli motivovaní predĺžiť si svoju kariéru a zároveň je potrebné podporiť ich spoločenské aktivity a zapojenie do občianskeho života.

3.2.5

Čo sa týka systémov sociálneho zabezpečenia, v súčasnosti ide o vytvorenie vyváženého prepojenia modernizácie a zlepšenia za účelom ich prispôsobenia súčasným podmienkam (ako napr. demografickému vývoju), avšak pri zachovaní ich ochranných sociálnych funkcií (5) V tomto zmysle záruka dlhodobej finančnej životnosti by mala zohľadňovať kritériá sociálnej príslušnosti, univerzálneho prístupu a vysokej kvality poskytovaných služieb.

3.2.6

Výbor považuje vysoký počet priamych dotácií spojených so zamestnanosťou za nebezpečný trend, pretože tieto dotácie zapríčiňujú deformáciu hospodárskej súťaže, nerovnosti a v prípade dotácií na nekvalifikované pracovné miesta, tieto znižujú mzdy, a tým pádom aj kvalitu zamestnania. Výbor by preto uprednostnil všeobecné aktívne opatrenia a vytvorenie štruktúr, ktorých dôsledkom bude začlenenie do spoločnosti, zlúčenie prosfesionálneho a rodinného života a rovnosť príležitostí. V tejto súvislosti je tiež potrebné vziať do úvahy špecifické potreby jednotlivých členských krajín, predovšetkým vo vzťahu k problémom regionálnej nezamestnanosti.

3.3

„Usmernenie. Zabezpečiť začleňujúce trhy práce pre uchádzačov o prácu a ľudí so znevýhodnením: aktívnymi a preventívnymi opatreniami trhu práce zahŕňajúcimi včasnú identifikáciu potrieb, pomoc pri hľadaní pracovných miest, poradenstvo a odbornú prípravu ako súčasť personalizovaných akčných plánov, poskytovanie služieb sociálnej starostlivosti potrebných na podporu začlenenia ľudí so znevýhodnením do trhu práce a na podporu sociálnej a teritoriálnej súdržnosti a odstránenia chudoby; a trvalým skúmaním daňových systémov a systémov dávok vrátane riadenia a podmienečnosti dávok a znižovania vysokých daňových sadzieb na hranici účinnosti s cieľom zabezpečiť, aby sa práca vyplácala, a zabezpečiť primerané úrovne sociálnej ochrany (integrované usmernenie č. 18).“

3.3.1

Ako bolo už uvedené v stanovisku o „Usmerneniach pre opatrenia v oblasti politiky zamestnanosti“ z roku 2003 (6), zdôrazňuje EHSV, že „pojem ‚znevýhodnené osoby'’sa vzťahuje na početné skupiny osôb v rôznej situácii v oblasti zamestnanosti. Predovšetkým v prípade ľudí s osobitnými potrebami je nutný špecifický prístup vzhľadom na podmienky a pojmové odlíšenie týchto osôb a ich zamestnania. Mnohé z týchto osôb a možno aj ďalšie skupiny osôb sa ani vôbec neuchádzajú o pracovné miesto na trhu práce. To by im však nemalo znemožňovať ďalšie vzdelávanie v rámci akčných plánov v oblasti zamestnanosti a zbierať odborné, resp. pracovné skúsenosti.“

3.3.2

Čo sa týka osôb s osobitnými potrebami, zdôraznil EHSV vo svojich predošlých stanoviskách, že je potrebné zaviesť väčšie stimuly pre zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú postihnutých ľudí, a tiež pre vytvorenie zodpovedajúcich predpokladov pre oboznámenie týchto ľudí s modernými technológiami. Výbor zdôrazňuje dôležitú úlohu sociálneho hospodárstva a tretieho sektora v oblasti inovácií a zamestnanosti na zlepšenie začlenenia postihnutých do trhu práce tak, ako to vyzdvihla Európska rada v marci 2005.

3.3.3

V zmysle svojich doteraz prezentovaných názorov EHSV zdôrazňuje, aký dôležitý je v rámci individuálnych akčných plánov návrh na usmernenie a ďalšie vzdelávanie.

3.3.4

EHSV ďalej poukazuje na nasledovné: „Vytvorenie prístupu na trh práce za rovnakých podmienok je pre sociálnu integráciu imigrantov a utečencov rozhodujúce: dosahuje sa ním nielen hospodárska nezávislosť týchto osôb, ale aj ich právo na dôstojný život a účasť na spoločenskom živote. Potrebné je však odstránenie štrukturálnych a inštitucionálnych prekážok, ktoré znemožňujú slobodný prístup na trh práce.“ (7)

3.3.5

Výbor poukazuje aj na skutočnosť, že sociálna výpomoc, ktorá je taktiež samostatným právom, a prijatie pracovného miesta musia byť vnímané a riešené ako dva samostatné problémy. V niektorých krajinách sa ľudia často bránia vstúpiť do pracovného pomeru, pretože by to znamenalo stratu sociálnych dávok tvoriacich podstatnú časť ich príjmu. Ak títo ľudia vstúpia do pracovného pomeru, prichádza de facto k zhoršeniu ich materiálnej situácie (pretože dôvody pre poberanie sociálnych dávok naďalej pretrvávajú: rodinný stav, postihnutie, atď.). Preto sa armáda ľudí, ktorí sú dnes označovaní ako „chudobní pracujúci“, stále rozrastá. V tomto smere výbor zastáva aj názor, že boj proti chudobe a otázky zamestnanosti treba oddeliť a každú oblasť treba riešiť osobitne a že by členské štáty mali v tejto súvislosti prijať cielenejšie politické opatrenia, ktoré by pôsobili v zmysle Lisabonskej stratégie.

3.4

„Usmernenie. Zlepšiť súlad s potrebami trhu práce: modernizáciou a posilnením inštitúcií trhu práce, najmä služieb zamestnanosti; vyššou transparentnosťou príležitostí zamestnania a odbornej prípravy na vnútroštátnej a európskej úrovni na uľahčenie mobility v Európe; lepším predvídaním kvalifikačných potrieb, nedostatkov a problémov trhu práce; primeraným riadením ekonomickej migrácie. (Integrované usmernenie č. 19).“

3.4.1

EHSV opätovne poukazuje na význam mobility v súvislosti so zamestnanosťou. Pod pojmom mobilita sa rozumie zabezpečenie vyhovujúcej úrovne infraštruktúry, dostupnú dopravu a bývanie ako aj dostatočnú úroveň všetkých služieb vo všeobecnom záujme. Spolu s geografickou mobilitou by mala rásť aj sociálna mobilita, aby sa zabezpečilo prepojenie medzi profesiami v rovnakom sektore, vrátane sektorov, ktoré nie sú priamo napojené na hospodárstvo založené na vedomostiach.

3.4.2

EHSV poukázal na úlohu, ktorú môžu zohrať imigranti pri pokrytí potrieb trhu práce a podporiť rast v Európskej únii. Výbor znovu pripomína potrebu nediskriminačných politík vzťahujúcich sa na migrujúcich pracovníkov ako aj prijatie opatrení na prijatie a integráciu spomínaných imigrantov a ich rodín.

3.5

„Usmernenie. Podporovať pružnosť v spojení s istotou zamestnania a znižovať segmentáciu trhu: úpravami právnych predpisov v oblasti zamestnanosti, podľa potreby zmenami miery pružnosti poskytovanej zmluvami na dobú neurčitú a na dobu určitú; lepším predvídaním a pozitívnym riadením zmien, vrátane ekonomickej reštrukturalizácie, predovšetkým zmien spojených s otvorením trhu, aby sa minimalizovali ich sociálne náklady a uľahčila sa adaptabilnosť; podporou pri zmenách pracovného postavenia vrátane odbornej prípravy, samostatnej zárobkovej činnosti, založenia podnikateľského subjektu a geografickej mobility; podporovaním a rozširovaním inovačných a pružných foriem organizácie práce vrátane lepšieho zabezpečenia zdravia a bezpečnosti a rôznorodosti zmluvných dojednaní a dojednaní o pracovnom čase s cieľom zlepšiť kvalitu a produktivitu práce; zavádzaním nových technológií na pracoviskách, energickými opatreniami na premenu nenahlásenej práce na riadne zamestnanie. (Integrované usmernenie č. 20) Pozri tiež integrované usmernenie ‚Podporovať vyššiu koherentnosť medzi makroekonomickými a štrukturálnymi politikami’ (č. 4).“

3.5.1

Podľa názoru EHSV „je dôležité nájsť správnu rovnováhu medzi flexibilitou a istotou na trhoch práce, aby mali podniky možnosť ponúkať úspešne viac zamestnania a aby zároveň pracovníci dostali potrebnú istotu. EHSV víta vyvážený prístup k tejto problematike, ktoré predložila pracovná skupina v kapitole ‚Podpora flexibility a istoty na trhu práce’. Hoci spoločenské a štrukturálne predpoklady v členských štátoch majú rôznu podobu, možno v tejto súvislosti napriek tomu identifikovať spoločné aspekty, na ktoré by mal byť podľa názoru EHSV kladený osobitný dôraz.“

3.5.1.1

EHSV by chcel upozorniť Komisiu a Radu na riziká zvyšovania pracovnej neistoty mladších a starších pracovníkov, čo by oslabilo ich pozíciu pri kolektívnom vyjednávaní o platoch, pracovných podmienkach (najmä práve na dôchodkové zabezpečenie) a tým znížilo úroveň sociálneho zabezpečenia a Európskeho sociálneho modelu, ktorý podporujú európske inštitúcie inter alia pri medzinárodnom vyjednávaní a v konzultačných orgánoch.

3.5.1.2

Bolo by vhodné oddeliť „zmeny spojené s otváraním trhov“ od postupného poklesu pracovných miest, platov a životných podmienok státisícov európskych pracujúcich a občanov. Výbor tiež zdôrazňuje, že makroekonomické opatrenia, ktoré si vyžiadalo usmernenie číslo 4 a sú načrtnuté v riadku 20, majú veľký humánny a hospodársky význam, ktorý by mala dôkladnejšie Komisia zohľadniť pri hodnotení dopadu ešte predtým, ako tieto opatrenia vstúpia do platnosti. Ako výbor naznačil predtým, sám urobí komparatívne zhodnotenie skúseností s implementáciou v každom členskom štáte.

3.5.2

Výbor zdôrazňuje, že flexibilitu nemožno zamieňať s ilegálnou prácou, hoci sú obe spomínané v tom istom usmernení. Zabezpečenie flexibility zmlúv alebo platov nebude mať vážny dopad na problematiku ilegálnej práce, ktorú je potrebné riešiť osobitne.

3.5.2.1

Výbor kladie dôraz osobitne na boj proti ilegálnemu zamestnávaniu. V stanovisku z vlastnej iniciatívy (CESE 325/2004) predložil výbor množstvo návrhov, ako úspešne postupovať proti tomuto problému:

3.5.2.2

Je potrebné vytvoriť viac stimulov pre nahlásené pracovné pomery.

3.5.2.3

Nenahlásená práca a nízke mzdy sú problémami, ktoré sa týkajú predovšetkým žien a ostatných znevýhodnených skupín. Preto je potrebné dôkladne preskúmať ich situáciu, aby bolo možné prijať cielené opatrenia.

3.5.2.4

Je potrebné preskúmať legislatívu upravujúcu podnikanie s cieľom odbúrať byrokratické zaťaženie, predovšetkým pri zakladaní podnikov.

3.5.2.5

Ilegálnu prácu nemožno považovať za ospravedlniteľný delikt. Sankcie musia mať preto takú účinnosť, aby sa predovšetkým ilegálna práca vykonávaná systematicky, resp. organizovane nevyplatila.

3.5.2.6

Pri vyhodnotení prechodných opatrení vzhľadom na „slobodný pohyb pracovníkov“ alebo lepšie povedané vzhľadom na obmedzenie slobodného pohybu pre štátnych príslušníkov nových členských krajín EÚ je potrebné analyzovať zbytočné ťažkosti, s ktorými sú konfrontovaní zamestnávatelia i zamestnanci, pričom je nutné zohľadniť vývoj pri dokladovaní odbornosti, demografické a kultúrne trendy ako aj trendy v oblasti potreby mobility. Je skutočne potrebné preskúmať, či tieto opatrenia obmedzujú mobilitu v rámci Európskej únie a či prišlo k nárastu ilegálneho zamestnávania pracovníkov z uvedených krajín.

3.5.3

Výbor si s prekvapením všimol, že Komisia vo svojich pripomienkach k tomuto usmerneniu nespomenula jediné slovo o význame začlenenia dotknutých, najmä pracujúcich a ich zástupcov, do reštrukturalizácie hospodárstva. Tento fakt je o to prekvapujúcejší, že sa o danej téme detailne diskutovalo v nedávno publikovanom oznámení Komisie o reštrukturalizácii a zamestnanosti, čo výbor výslovne uvítal a k danej problematike sa vyjadrí v osobitnom stanovisku.

3.6

„Usmernenie. Zabezpečiť vývoj miezd a ostatných nákladov práce, ktorý priaznivo vplýva na zamestnanosť: presadzovaním správneho rámca systémov dojednávania miezd, pri plnom rešpektovaní úlohy sociálnych partnerov, ktorý odráža rozdiely v produktivite a trendy trhov práce na sektorovej a regionálnej úrovni; a monitorovaním a podľa potreby revidovaním štruktúry a úrovne nemzdových nákladov práce a ich vplyvu na zamestnania, najmä slabo platené a ktoré vstupujú na trh práce po prvýkrát. (Integrované usmernenie č. 21). Pozri tiež integrované usmernenie ‚Zabezpečiť, aby vývoj miezd prispieval k makroekonomickej stabilite a rastu’ (č. 5).“

3.6.1

EHSV konštatoval v stanovisku na tému „Hlavné smery hospodárskej politiky v rokoch 2003 – 2005“ (8) predloženému v roku 2003 nasledovné:

„Výbor zásadne víta požiadavku formulovanú v ‚Hlavných smeroch’ o zosúladení vývoja nominálnej mzdy na jednej strane a rastu produktivity a inflácie na strane druhej v strednodobej perspektíve. Ak by však viacnásobne sa vyskytujúca požiadavka na dohodnutie mierneho, skromného, primeraného alebo zdržanlivého nárastu miezd mala znamenať, že nárast miezd bude slabší ako nárast produktivity, potom sa výbor s touto požiadavkou nestotožňuje, pretože by tak bola narušená rovnováha medzi faktormi na strane ponuky a faktormi na strane dopytu.

Pri argumentácii výlučne zo strany ponuky znižuje nižší nárast miezd relatívne náklady faktoru práca a môže tým pôsobiť smerom k rastu zamestnanosti. Táto argumentácia však prehliada fakt, že mzdy nepredstavujú len nákladový faktor na strane ponuky, ale predstavujú aj najväčší určujúci faktor vnútorného dopytu na strane dopytu. Výrazná zdržanlivosť pri rokovaní o mzdách teda oslabuje celkový dopyt a tým aj rast a zamestnanosť.“...

3.6.2

Výbor sa prikláňa k zásade kontraktačnej slobody medzi zmluvnými stranami.

3.6.3

Výbor zastáva taktiež názor, že okrem otázok odmeny za prácu, je potrebné sa zaoberať aj vývojom kúpnej sily domácností. Kúpna sila počas posledných 20 rokov stagnovala alebo dokonca poklesla v niektorých členských štátoch. Rastúcou mierou zdanenia (často na miestnej úrovni), výrazných nárastom cien nehnuteľností a zvýšením cien energií bolo zvýšenie miezd čiastočne „vykompenzované“ a tým bol prakticky eliminovaný zamýšľaný účinok. To má dôsledky na spotrebu a rast. Výbor žiada, aby sa v Únii inicioval proces úvah o okruhu uvedených otázok, do ktorého sa aj on zapojí.

3.7

„Usmernenie. Zvyšovať a zlepšovať investície do ľudského kapitálu: vytvorením účinných stratégií celoživotného vzdelávania na základe európskych záväzkov, vrátane vhodných stimulov a mechanizmov deľby nákladov pre podniky, orgány verejnej moci a fyzické osoby; predovšetkým značným znížením počtu žiakov, ktorí opúšťajú školu predčasne; lepším prístupom k prvotnému odbornému, strednému a vyššiemu vzdelaniu vrátane učňovského vzdelávania a prípravy podnikateľov; a vyšším zapojením do celoživotnej nepretržitej a odbornej prípravy na pracovisku, najmä nízko kvalifikovaných a starších pracovníkov; (Integrované usmernenie č. 22). Pozri tiež integrované usmernenie ‚Zvýšiť a zlepšiť investície do výskumu a vývoja’ (č. 12).“

3.7.1

EHSV schvaľuje a podporuje návrhy Komisie, ktoré zodpovedajú odporúčaniam vyjadreným v mnohých jeho stanoviskách. Avšak vyjadruje želanie, aby tieto odporúčania boli zavedené do podoby stanovenia explicitných kvantitatívnych cieľov. Výbor v tejto súvislosti pripomína spoločnú zodpovednosť všetkých aktérov (jednotlivých, verejných a všetkých podnikateľských subjektov) pri zabezpečení životaschopnosti a nevyhnutného financovania investícií do vzdelávania.

3.8

„Usmernenie. Prispôsobovať systémy vzdelávania a odbornej prípravy s ohľadom na nové kvalifikačné požiadavky: lepšou identifikáciou pracovných potrieb a základných odborných znalostí a lepším predvídaním budúcich kvalifikačných požiadaviek; rozšírením ponuky nástrojov vzdelávania a odbornej prípravy; rozvíjaním rámcov na podporu transparentnosti kvalifikácie, jej účinného uznávania a validácie neoficiálneho a neformálneho vzdelávania; zabezpečením príťažlivosti, otvorenosti a vysokokvalitných noriem pre systémy vzdelávania a odbornej prípravy. (Integrované usmernenie č. 23.)“

3.8.1

EHSV súhlasí aj s týmito návrhmi a pripomína, že už dlhší čas požaduje, aby bolo vyvinuté väčšie úsilie na vytvorenie „európskeho vzdelávacieho priestoru“. (9) EHSV opäť zdôrazňuje potrebu rozvoja celoživotného vzdelávania a zvýšenia úlohy sociálnych partnerov a iných organizácií občianskej spoločnosti v tejto oblasti. Výbor zdôrazňuje, že je tiež veľmi dôležité podniknúť kroky – a síce celkovo v Európe i na medzinárodnej úrovni – smerom k transparentnosti a harmonizácii kvalifikácií.