1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Mowi ASA je povinná nahradiť trovy konania.

1.

Článok 1 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti tejto smernice spadá podmienka zo zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá stanovuje, že úroková sadzba úveru sa zakladá na jednom z oficiálnych referenčných indexov uplatniteľných úverovými inštitúciami na hypotekárne úvery a upravených vo vnútroštátnej právnej úprave, pokiaľ táto právna úprava nestanovuje jednak povinné uplatnenie daného indexu bez ohľadu na voľbu týchto zmluvných strán, ani jednak jeho podporné uplatnenie, ak neexistujú v tomto ohľade odlišné dojednania medzi nimi.

2.

Smernica 93/13, a najmä jej článok 4 ods. 2 a jej článok 8, sa má vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu je povinný preskúmať jasnú a zrozumiteľnú povahu zmluvnej podmienky týkajúcej sa hlavného predmetu zmluvy, a to nezávisle od toho, či článok 4 ods. 2 tejto smernice bol prebratý do právneho poriadku tohto členského štátu.

3.

Smernica 93/13, a najmä jej článok 4 ods. 2 a jej článok 5, sa má vykladať v tom zmysle, že na účely dodržania požiadavky transparentnosti zmluvnej podmienky stanovujúcej pohyblivú úrokovú sadzbu v zmluve o hypotekárnom úvere musí táto podmienka byť nielen zrozumiteľná z formálneho a gramatického hľadiska, ale musí tiež umožňovať, aby priemerný spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, bol schopný pochopiť konkrétne fungovanie spôsobu výpočtu tejto sadzby a posúdiť tak na základe presných a zrozumiteľných kritérií potenciálne významné ekonomické dôsledky tejto zmluvnej podmienky na jeho finančné záväzky. Na účely posúdenia, ktoré musí v tejto súvislosti vykonať vnútroštátny súd, sú osobitne relevantnými skutočnosťami jednak okolnosť, že hlavné údaje výpočtu tejto sadzby sú ľahko dostupné každej osobe, ktorá má v úmysle uzavrieť zmluvu o hypotekárnom úvere, vzhľadom na uverejnenie spôsobu, akým sa uvedená sadzba vypočíta, a jednak to, že boli poskytnuté informácie o vývoji indexu v minulosti, na základe ktorého sa táto sadzba vypočíta.

4.

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby vnútroštátny súd v prípade neplatnosti nekalej zmluvnej podmienky stanovujúcej referenčný index na výpočet pohyblivých úrokov úveru nahradil tento index zákonným indexom, ktorý sa uplatní, ak neexistuje odlišná dohoda medzi zmluvnými stranami, pokiaľ by dotknutá zmluva o hypotekárnom úvere nemohla pretrvať po zrušení uvedenej nekalej podmienky a pokiaľ by vyhlásenie zmluvy ako celku za neplatnú vystavilo spotrebiteľa obzvlášť nepriaznivým dôsledkom.

1.

Rozsudky Všeobecného súdu Európskej únie zo 6. decembra 2017, Tulliallan Burlington/EUIPO – Burlington Fashion (Burlington) (T-120/16, EU:T:2017:873); zo 6. decembra 2017, Tulliallan Burlington/EUIPO – Burlington Fashion (BURLINGTON THE ORIGINAL) (T-121/16, neuverejnený, EU:T:2017:872); zo 6. decembra 2017, Tulliallan Burlington/EUIPO – Burlington Fashion (Burlington) (T-122/16, neuverejnený, EU:T:2017:871), a zo 6. decembra 2017, Tulliallan Burlington/EUIPO – Burlington Fashion (BURLINGTON) (T-123/16, neuverejnený, EU:T:2017:870), sa zrušujú.

2.

Rozhodnutia štvrtého odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 11. januára 2016 (veci R 94/2014-4, R 2501/2013-4, R 2409/2013-4 a R 1635/2013-4), týkajúce sa štyroch námietkových konaní medzi spoločnosťami Tulliallan Burlington Ltd a Burlington Fashion GmbH, sa zrušujú.

3.

Burlington Fashion GmbH a Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní rovnakým dielom nahradiť trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti Tulliallan Burlington Ltd tak v konaniach na prvom stupni vo veciach T-120/16 až T-123/16, ako aj v odvolacích konaniach.

1.

Pojem „právnická osoba“ uvedený najmä v článku 1 písm. a) a v článku 9 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať z hľadiska práva štátu pôvodu rozhodnutia o uložení peňažnej sankcie.

2.

Rámcové rozhodnutie 2005/214, zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299, sa má vykladať v tom zmysle, že súdu členského štátu neukladá ponechať neuplatnené ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je nezlučiteľné s článkom 9 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, keďže toto ustanovenie nemá priamy účinok. Vnútroštátny súd je však povinný v čo najväčšej možnej miere vykonať konformný výklad vnútroštátneho práva s cieľom zabezpečiť výsledok zlučiteľný s účelom, ktorý sleduje toto rámcové rozhodnutie.

1.

Článok 132 ods. 1 písm. b) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že príslušné orgány členského štátu môžu na účely určenia, či poskytovanie zdravotnej starostlivosti súkromného nemocničného zariadenia, ktoré má povahu všeobecného verejného záujmu, je zabezpečené za sociálnych podmienok porovnateľných s podmienkami, ktoré platia pre subjekty, ktoré sa spravujú verejným právom, zohľadniť skutočnosť, že tieto služby sa poskytujú v rámci zmlúv uzavretých s orgánmi verejnej moci tohto členského štátu za ceny stanovené týmito zmluvami, pričom náklady znášajú sčasti inštitúcie sociálneho zabezpečenia tohto členského štátu.

2.

Článok 391 smernice 2006/112 v spojení s jej článkom 377 a so zásadami legitímnej dôvery, právnej istoty a daňovej neutrality sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni oslobodeniu od dane z pridanej hodnoty služieb starostlivosti poskytnutých súkromným nemocničným zariadením, na ktoré sa vzťahuje článok 132 ods. 1 písm. b) tejto smernice, z dôvodu zmeny podmienok výkonu jeho činností, ku ktorej došlo po tom, čo si toto zariadenie zvolilo režim zdaňovania stanovený vnútroštátnou právnou úpravou dotknutého členského štátu, podľa ktorej každá zdaniteľná osoba, ktorá urobila takú voľbu, je povinná zotrvať v tomto režime počas určitej doby, pokiaľ táto doba neuplynie.

1.

Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 24. januára 2018, Constantin Film Produktion/EUIPO (Fack Ju Göhte) (T-69/17, neuverejnený, EU:T:2018:27), sa zrušuje.

2.

Rozhodnutie piateho odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo z 1. decembra 2016 (vec R 2205/2015-5), týkajúce sa prihlášky slovného označenia „Fack Ju Göhte“ ako ochrannej známky Európskej únie, sa zrušuje.

3.

Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Constantin Film Produktion GmbH v súvislosti s prvostupňovým konaním vo veci T-69/17 a odvolacím konaním.

1.

Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. marca 2018, Equivalenza Manufactory/EUIPO – ITM Entreprises (BLACK LABEL BY EQUIVALENZA) (T-6/17, neuverejnený, EU:T:2018:119), sa zrušuje.

2.

Žaloba o neplatnosť, ktorú podala Equivalenza Manufactory SL na Všeobecný súd Európskej únie vo veci T-6/17, sa zamieta.

3.

Equivalenza Manufactory SL znáša svoje vlastné trovy konania v súvislosti s prvostupňovým konaním vo veci T-6/17, ako aj odvolacím konaním, a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) v súvislosti s týmito konaniami.

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Buonotourist Srl je povinná nahradiť trovy konania.

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

CSTP Azienda della Mobilità SpA je povinná nahradiť trovy konania.

1.

Nariadenie (EÚ) č. 952/2013 Európskeho parlamentu a Rady z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej sa v prípade krádeže tovaru prepusteného do režimu colné uskladňovanie uloží držiteľovi povolenia na colné uskladňovanie primeraná peňažná sankcia z dôvodu porušenia colnej právnej úpravy.

2.

Článok 42 ods. 1 nariadenia č. 952/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej v prípade odňatia tovaru prepusteného do režimu colné uskladňovanie spod colného dohľadu držiteľ povolenia na colné uskladňovanie má popri peňažnej sankcii zaplatiť sumu zodpovedajúcu hodnote tohto tovaru.

1.

Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 25. septembra 2018, Foundation for the Protection of the Traditional Cheese of Cyprus named Halloumi/EUIPO – M. J. Dairies (BBQLOUMI) (T-328/17, neuverejnený, EU:T:2018:594), sa zrušuje.

2.

Vec sa vracia na rozhodnutie Všeobecnému súdu Európskej únie.

3.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

1.

Článok 22 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/13/ES z 10. apríla 1997 o spoločnom rámci pre všeobecné povolenia a individuálne licencie v odvetví telekomunikačných služieb sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá predlžuje na rok 1998 povinnosť uloženú telekomunikačnému podniku, ktorý je držiteľom povolenia existujúceho v deň nadobudnutia účinnosti tejto smernice, zaplatiť poplatok vypočítaný z obratu, a nielen na základe administratívnych nákladov na vydanie, správu, kontrolu a uplatňovanie režimu všeobecných povolení a individuálnych licencií.

2.

Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu neukladá povinnosť neuplatniť vnútroštátne procesnoprávne normy, podľa ktorých súdne rozhodnutie nadobúda právnu silu rozhodnutej veci, aj keby to umožnilo napraviť porušenie ustanovenia práva Únie, čo nevylučuje možnosť dotknutých osôb začať konanie na vyvodenie zodpovednosti štátu s cieľom dosiahnuť týmto spôsobom súdnu ochranu svojich práv priznaných právom Únie.

1.

Článok 132 ods. 1 písm. c) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že na služby poskytované telefonicky, ktoré spočívajú v poskytovaní poradenstva v oblasti zdravia a chorôb, sa môže vzťahovať oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení pod podmienkou, že sledujú terapeutický účel, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

2.

Článok 132 ods. 1 písm. c) smernice 2006/112 sa má vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje, aby zdravotné sestry a odborný zdravotnícky personál, ktorí poskytujú zdravotnú starostlivosť, museli z dôvodu, že poskytujú tieto služby telefonicky, podliehať dodatočným požiadavkám na odbornú kvalifikáciu nato, aby sa na uvedené služby mohlo vzťahovať oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení, pod podmienkou, že úroveň kvality týchto služieb možno považovať za rovnakú ako úroveň kvality služieb poskytovaných inými poskytovateľmi využívajúcimi ten istý komunikačný prostriedok, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Credito Fondiario SpA znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií.

3.

Talianska republika a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

1.

Dávka, ako je príspevok na rehabilitáciu, o ktorý ide vo veci samej, predstavuje nemocenskú dávku v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012.

2.

Nariadenie č. 883/2004, zmenené nariadením č. 465/2012, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takej situácii, v ktorej osobe, ktorá už nie je poistená v systéme sociálneho zabezpečenia členského štátu svojho pôvodu po tom, čo tam ukončila svoju zárobkovú činnosť a premiestnila svoje bydlisko do iného členského štátu, kde pracovala a dosiahla väčšinu svojich dôb poistenia, príslušný orgán členského štátu jej pôvodu odmietol priznať takú dávku, ako je príspevok na rehabilitáciu, o ktorý ide vo veci samej, keďže na túto osobu sa nevzťahujú právne predpisy uvedeného štátu pôvodu, ale právne predpisy štátu, kde sa nachádza jej bydlisko.

1.

Helénska republika si tým, že k dátumu uplynutia lehoty stanovenej Európskou komisiou vo výzve z 5. decembra 2017 neprijala opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku z 23. apríla 2015, Komisia/Grécko (C-149/14, neuverejnený, EU:C:2015:264), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 260 ods. 1 ZFEÚ

2.

Helénska republika je povinná zaplatiť Európskej komisii na účet, ktorý uvedie, paušálnu pokutu vo výške 3 500 000 eur.

3.

Helénska republika je povinná nahradiť trovy konania.

—

Zrušiť rozsudok z 12. septembra 2019 (T-225/18),

—

vydať nové rozhodnutie o žalobe a vyhovieť návrhom odvolateľky podľa jej žaloby v prvostupňovom konaní,

—

uložiť CdT povinnosť nahradiť trovy konania na oboch stupňoch.

1.

Má sa článok 56 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní neprípustných reklamných praktík koncesionára, ktoré Súdny dvor formuloval vo svojej ustálenej judikatúre týkajúcej sa štátneho monopolu v oblasti hazardných hier, záleží na tom, či pri celkovom preskúmaní skutočne došlo v relevantnom období k rastu trhu s hazardnými hrami alebo stačí už to, že reklama cieli na to, aby podnietila k aktívnej účasti na hre, trebárs tým, že hru bagatelizuje, že hre prostredníctvom použitia príjmov na aktivity spadajúce do oblasti verejného záujmu dáva pozitívny imidž alebo tým, že zvyšuje jej príťažlivosť vábivými reklamnými posolstvami lákajúcimi na značné výhry?

2.

Má sa ďalej článok 56 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že reklamné praktiky monopolistu v prípade ich výskytu zakaždým vylučujú koherenciu monopolnej regulácie alebo v prípade príslušných propagačných aktivít súkromných poskytovateľov môže aj zo strany monopolistu dôjsť k podnecovaniu k aktívnej účasti na hre, trebárs tým, že sa hra bagatelizuje, že sa hre prostredníctvom použitia príjmov na aktivity spadajúce do oblasti verejného záujmu dáva pozitívny imidž alebo tým, že sa zvyšuje jej príťažlivosť vábivými reklamnými posolstvami lákajúcimi na značné výhry?

3.

Má vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej príslušnosti povinný z vlastnej iniciatívy aplikovať článok 56 ZFEÚ, povinnosť zabezpečovať plnú účinnosť týchto noriem tým, že neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva, a to aj v prípade, že jeho súlad s právom Únie bol potvrdený v konaní v rámci ústavného súdnictva?

a)

Má sa článok 6 a článok 38 ods. 4 smernice o konaniach, ako aj jej odôvodnenie 34, ktoré ukladá povinnosť posúdiť žiadosti o medzinárodnú ochranu, v spojení s článkom 18 Charty základných práv (ďalej len „Charta“) vykladať v tom zmysle, že príslušný azylový orgán členského štátu musí žiadateľovi zaručiť možnosť začať azylové konanie v prípade, ak z vecného hľadiska nepreskúmal žiadosť o azyl, pričom sa odvolával na dôvod neprípustnosti uvedený v prvej prejudiciálnej otázke, a následne nariadil návrat žiadateľa do tretej krajiny, ktorá ho však odmietla prijať?

b)

V prípade kladnej odpovede na prejudiciálnu otázku 2. a), aký je presný obsah tejto povinnosti? Zahŕňa povinnosť zaručiť možnosť podať novú žiadosť o azyl, s vylúčením negatívnych dôsledkov následných žiadostí uvedených v článku 33 ods. 2 písm. d) a v článku 40 smernice o konaniach, alebo zahŕňa začatie alebo uskutočnenie azylového konania ex offo?

c)

V prípade kladnej odpovede na prejudiciálnu otázku 2. a), a pri zohľadnení článku 38 ods. 4 smernice o konaniach, môže členský štát bez toho, aby zmenil skutkovú situáciu, opätovne posúdiť neprípustnosť žiadosti v rámci tohto nového konania (ktoré by umožnilo uplatniť akýkoľvek typ konania uvedený v kapitole III, napríklad opätovné uplatnenie dôvodu neprípustnosti), alebo musí posúdiť žiadosť o azyl z vecného hľadiska vo vzťahu ku krajine pôvodu?

d)

Vyplýva z článku 33 ods. 1, článku 33 ods. 2 písm. b) a c), ako aj z článkov 35 a 38 smernice o konaniach, v spojení s článkom 18 Charty skutočnosť, že spätné prijatie treťou krajinou je kumulatívnou podmienkou na uplatnenie dôvodu neprípustnosti, teda na prijatie rozhodnutia založeného na tomto dôvode, alebo stačí overiť existenciu tejto podmienky v čase výkonu tohto rozhodnutia?

a)

Má sa článok 43 smernice o konaniach vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje zaistenie žiadateľa v tranzitnom priestore po dobu dlhšiu ako štyri týždne?

b)

Má sa článok 2 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) (2) (ďalej len „smernica o prijímaní“), uplatniteľný podľa článku 26 smernice o konaniach, v spojení s článkom 6 a článkom 52 ods. 3 Charty vykladať v tom zmysle, že ubytovanie v tranzitnom priestore za okolností, o aké ide vo veci samej (priestor, ktorý nemožno legálne opustiť na základe vlastnej vôle v žiadnom smere), počas obdobia dlhšieho ako štyri týždne uvedeného v článku 43 smernice o konaniach, predstavuje zaistenie?

c)

Je v súlade s článkom 8 smernice o prijímaní, uplatniteľným podľa článku 26 smernice o konaniach, ak sa zaistenie žiadateľa počas obdobia dlhšieho ako štyri týždne uvedeného v článku 43 smernice o konaniach, uskutočňuje len preto, že žiadateľ nemôže uspokojiť svoje potreby (ubytovanie a strava) z dôvodu nedostatku materiálnych prostriedkov?

d)

Je v súlade s článkami 8 a 9 smernice o prijímaní, uplatniteľnými podľa článku 26 smernice o konaniach, ak ubytovanie, ktoré predstavuje de facto zaistenie počas obdobia dlhšieho ako štyri týždne uvedeného v článku 43 smernice o konaniach, nebolo nariadené prostredníctvom rozhodnutia o zaistení, nezaručuje sa opravný prostriedok na účely napadnutia zákonnosti zaistenia a jeho zachovania, de facto zaistenie sa uskutočňuje bez posúdenia jeho potreby alebo primeranosti, alebo možných alternatív k nemu, a jeho presná dĺžka trvania je neurčitá, vrátane okamihu jeho ukončenia?

e)

Možno článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že ak súd členského štátu rozhoduje o zjavne nezákonnom zaistení, môže ako preventívne opatrenie uložiť správnemu orgánu až do ukončenia sporného správneho konania, povinnosť určiť v prospech štátneho príslušníka tretej krajiny miesto pobytu, ktoré sa nachádza mimo tranzitného priestoru, a ktoré nie je miestom zaistenia?

a)

Majú sa odôvodnenia 17 a 24, ako aj článok 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (3) (ďalej len „smernica o návrate“), v spojení s článkom 6 a článkom 52 ods. 3 Charty vykladať v tom zmysle, že ubytovanie v tranzitnom priestore za okolností, o aké ide vo veci samej (priestor, ktorý nemožno legálne opustiť na základe vlastnej vôle v žiadnom smere), predstavuje pozbavenie slobody v zmysle týchto ustanovení?

b)

Je v súlade s odôvodnením 16 a článkom 15 ods. 1 smernice o návrate, v spojení s článkom 6 a článkom 52 ods. 3 Charty, ak sa zaistenie žiadateľa tretej krajiny uskutočňuje len preto, že mu bol uložený návrat a nemá materiálne prostriedky na uspokojenie svojich potrieb (ubytovanie a strava)?

c)

Je v súlade s odôvodnením 16 a článkom 15 ods. 2 smernice o návrate, v spojení s článkom 6, článkom 47 a článkom 52 ods. 3 Charty, ak ubytovanie, ktoré predstavuje de facto zaistenie, nebolo nariadené prostredníctvom rozhodnutia o zaistení, nezaručuje sa opravný prostriedok na účely napadnutia zákonnosti zaistenia a jeho zachovania, a de facto zaistenie sa uskutočňuje bez posúdenia jeho potreby alebo primeranosti, alebo možných alternatív k nemu?

d)

Možno článok 15 ods. 1, článok 15 ods. 4 až 6, ako aj odôvodnenie 16 smernice o návrate, v spojení s článkami 1, 4, 6 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa zaistenie uskutočnilo bez toho, aby sa určilo jeho presné trvanie alebo okamih jeho ukončenia?

e)

Možno právo Únie vykladať v tom zmysle, že ak súd členského štátu rozhoduje o zjavne nezákonnom zaistení, môže ako preventívne opatrenie uložiť správnemu orgánu až do ukončenia sporného správneho konania, povinnosť určiť v prospech štátneho príslušníka tretej krajiny miesto pobytu, ktoré sa nachádza mimo tranzitného priestoru, a ktoré nie je miestom zaistenia?

a)

Má sa článok 6 a článok 38 ods. 4 smernice o konaniach, ako aj jej odôvodnenie 34, ktoré ukladá povinnosť posúdiť žiadosti o medzinárodnú ochranu, v spojení s článkom 18 Charty základných práv (ďalej len „Charta“) vykladať v tom zmysle, že príslušný azylový orgán členského štátu musí žiadateľovi zaručiť možnosť začať azylové konanie v prípade, ak z vecného hľadiska nepreskúmal žiadosť o azyl, pričom sa odvolával na dôvod neprípustnosti uvedený v prvej prejudiciálnej otázke, a následne nariadil návrat žiadateľa do tretej krajiny, ktorá ho však odmietla prijať?

b)

V prípade kladnej odpovede na prejudiciálnu otázku 2. a), aký je presný obsah tejto povinnosti? Zahŕňa povinnosť zaručiť možnosť podať novú žiadosť o azyl, s vylúčením negatívnych dôsledkov následných žiadostí uvedených v článku 33 ods. 2 písm. d) a v článku 40 smernice o konaniach, alebo zahŕňa začatie alebo uskutočnenie azylového konania ex offo?

c)

V prípade kladnej odpovede na prejudiciálnu otázku 2. a), a pri zohľadnení článku 38 ods. 4 smernice o konaniach, môže členský štát bez toho, aby zmenil skutkovú situáciu, opätovne posúdiť neprípustnosť žiadosti v rámci tohto nového konania (ktoré by umožnilo uplatniť akýkoľvek typ konania uvedený v kapitole III, napríklad opätovné uplatnenie dôvodu neprípustnosti), alebo musí posúdiť žiadosť o azyl z vecného hľadiska vo vzťahu ku krajine pôvodu?

d)

Vyplýva z článku 33 ods. 1, článku 33 ods. 2 písm. b) a c), ako aj z článkov 35 a 38 smernice o konaniach, v spojení s článkom 18 Charty skutočnosť, že spätné prijatie treťou krajinou je kumulatívnou podmienkou na uplatnenie dôvodu neprípustnosti, teda na prijatie rozhodnutia založeného na tomto dôvode, alebo stačí overiť existenciu tejto podmienky v čase výkonu tohto rozhodnutia?

a)

Má sa článok 43 smernice o konaniach vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje zaistenie žiadateľa v tranzitnom priestore po dobu dlhšiu ako štyri týždne?

b)

Má sa článok 2 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) (2) (ďalej len „smernica o prijímaní“), uplatniteľný podľa článku 26 smernice o konaniach, v spojení s článkom 6 a článkom 52 ods. 3 Charty vykladať v tom zmysle, že ubytovanie v tranzitnom priestore za okolností, o aké ide vo veci samej (priestor, ktorý nemožno legálne opustiť na základe vlastnej vôle v žiadnom smere), počas obdobia dlhšieho ako štyri týždne uvedeného v článku 43 smernice o konaniach, predstavuje zaistenie?

c)

Je v súlade s článkom 8 smernice o prijímaní, uplatniteľným podľa článku 26 smernice o konaniach, ak sa zaistenie žiadateľa počas obdobia dlhšieho ako štyri týždne uvedeného v článku 43 smernice o konaniach, uskutočňuje len preto, že žiadateľ nemôže uspokojiť svoje potreby (ubytovanie a strava) z dôvodu nedostatku materiálnych prostriedkov?

d)

Je v súlade s článkami 8 a 9 smernice o prijímaní, uplatniteľnými podľa článku 26 smernice o konaniach, ak ubytovanie, ktoré predstavuje de facto zaistenie počas obdobia dlhšieho ako štyri týždne uvedeného v článku 43 smernice o konaniach, nebolo nariadené prostredníctvom rozhodnutia o zaistení, nezaručuje sa opravný prostriedok na účely napadnutia zákonnosti zaistenia a jeho zachovania, de facto zaistenie sa uskutočňuje bez posúdenia jeho potreby alebo primeranosti, alebo možných alternatív k nemu, a jeho presná dĺžka trvania je neurčitá, vrátane okamihu jeho ukončenia?

e)

Možno článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že ak súd členského štátu rozhoduje o zjavne nezákonnom zaistení, môže ako preventívne opatrenie uložiť správnemu orgánu až do ukončenia sporného správneho konania, povinnosť určiť v prospech štátneho príslušníka tretej krajiny miesto pobytu, ktoré sa nachádza mimo tranzitného priestoru, a ktoré nie je miestom zaistenia?

a)

Majú sa odôvodnenia 17 a 24, ako aj článok 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (3) (ďalej len „smernica o návrate“), v spojení s článkom 6 a článkom 52 ods. 3 Charty vykladať v tom zmysle, že ubytovanie v tranzitnom priestore za okolností, o aké ide vo veci samej (priestor, ktorý nemožno legálne opustiť na základe vlastnej vôle v žiadnom smere), predstavuje pozbavenie slobody v zmysle týchto ustanovení?

b)

Je v súlade s odôvodnením 16 a článkom 15 ods. 1 smernice o návrate, v spojení s článkom 6 a článkom 52 ods. 3 Charty, ak sa zaistenie žiadateľa tretej krajiny uskutočňuje len preto, že mu bol uložený návrat a nemá materiálne prostriedky na uspokojenie svojich potrieb (ubytovanie a strava)?

c)

Je v súlade s odôvodnením 16 a článkom 15 ods. 2 smernice o návrate, v spojení s článkom 6, článkom 47 a článkom 52 ods. 3 Charty, ak ubytovanie, ktoré predstavuje de facto zaistenie, nebolo nariadené prostredníctvom rozhodnutia o zaistení, nezaručuje sa opravný prostriedok na účely napadnutia zákonnosti zaistenia a jeho zachovania, a de facto zaistenie sa uskutočňuje bez posúdenia jeho potreby alebo primeranosti, alebo možných alternatív k nemu?

d)

Možno článok 15 ods. 1, článok 15 ods. 4 až 6, ako aj odôvodnenie 16 smernice o návrate, v spojení s článkami 1, 4, 6 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa zaistenie uskutočnilo bez toho, aby sa určilo jeho presné trvanie alebo okamih jeho ukončenia?

e)

Možno právo Únie vykladať v tom zmysle, že ak súd členského štátu rozhoduje o zjavne nezákonnom zaistení, môže ako preventívne opatrenie uložiť správnemu orgánu až do ukončenia sporného správneho konania, povinnosť určiť v prospech štátneho príslušníka tretej krajiny miesto pobytu, ktoré sa nachádza mimo tranzitného priestoru, a ktoré nie je miestom zaistenia?

1.

Má sa systém náhrady v prípade zrušenia letu podľa článku 5 v spojení s článkom 7 nariadenia (ES) č. 261/2004 (1) vykladať v tom zmysle, že náhradu na základe analogického uplatnenia článku 7 uvedeného nariadenia dostanú aj cestujúci, ktorí boli do cieľového miesta prepravení náhradným letom viac než hodinu pred plánovaným odletom, a boli tak do tohto miesta prepravení alternatívnym letom skôr, než by to bolo v prípade plánovaného (zrušeného) letu?

2.

1.

Zahŕňajú slovné spojenia „nové skutočnosti alebo zistenia“, ktoré „sa objavili alebo boli žiadateľom predložené“ obsiahnuté v článku 40 ods. 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (1), aj také okolnosti, ktoré boli známe už pred právoplatným ukončením predchádzajúceho konania o azyle?

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

2.

Je v takom prípade, v ktorom vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré sa v predchádzajúcom konaní nemohli uplatniť bez zavinenia cudzej osoby, postačujúce to, že sa žiadateľovi o azyl umožní žiadať znovuotvorenie právoplatne ukončeného predchádzajúceho konania?

3.

Môže úrad, ak žiadateľ o azyl nesie vinu na tom, že tvrdenia k opätovne uplatňovaným dôvodom neuviedol už v predchádzajúcom konaní o azyle, zamietnuť vecné posúdenie následnej žiadosti z dôvodu vnútroštátnej úpravy, ktorá stanovuje zásadu všeobecného uplatnenia v správnom konaní, hoci členský štát pre nedostatok osobitných noriem neprebral riadne ustanovenia článku 40 ods. 2 a 3 smernice o konaní a v dôsledku toho nevyužil možnosť priznanú v článku 40 ods. 4 smernice upraviť výnimku z vecného preskúmania následnej žiadosti?

1.

Je zlučiteľný so zásadou nezáväznosti zakotvenou v článku 6 odseku 1 smernice (1) súdny výklad (spočívajúci v tom, že vrátenie súm uhradených bezdôvodne na základe zmluvnej podmienky týkajúcej sa nákladov uvádzanej v spotrebiteľskej zmluve o hypotekárnom úvere nie je účinkom určenia neplatnosti, ale predmetom samostatnej žaloby podliehajúcej premlčaniu), ktorý umožňuje, aby spotrebiteľ zostal definitívne viazaný zmluvnou podmienkou týkajúcou sa nákladov, ak nebude môcť dosiahnuť vrátenie uhradených súm, pokiaľ je právo podať žalobu premlčané?

2.

Je s uvedenou zásadou zlučiteľný inštitút premlčania práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia uhradeného na základe uplatnenia zmluvnej podmienky, ktorá bola vyhlásená za nekalú, keď by mohol znamenať zbavenie práva na vrátenie súm napriek určeniu neplatnosti predmetnej zmluvnej podmienky?

3.

Má sa v prípade kladnej odpovede pojem „primeraná lehota na premlčanie“, na ktorý odkázal Súdny dvor, vykladať výlučne pomocou vnútroštátnych kritérií, alebo naopak primeranosť musí spĺňať určité nároky na účel zabezpečenia minimálneho stupňa ochrany spotrebiteľov – úverových dlžníkov v celej Európskej únii a neohrozenia podstatného obsahu práva nebyť viazaný zmluvnou podmienkou, ktorá bola vyhlásená za nekalú?

4.

V prípade, že bude rozhodnuté tak, že primeranosť premlčacej lehoty musí spĺňať určité minimálne nároky, môže primeranosť závisieť od okamihu, keď môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy podaná žaloba? Je primerané, aby počítanie premlčacej lehoty začalo plynúť v deň uzavretia zmluvy, alebo naopak zásada nezáväznosti nekalých zmluvných podmienok si vyžaduje predchádzajúce alebo súčasné určenie neplatnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa nákladov, aby mal úverový dlžník primeranú lehotu na to, aby žiadal o vrátenie bezdôvodne zaplatených súm?

1.

Má sa článok 30 Charty základných práv EÚ vykladať v tom zmysle, že v prípade nezákonného hromadného prepúšťania priznáva právo na kvalifikovanú ochranu zodpovedajúcu parametrom efektivity, účinnosti, primeranosti a odradzujúceho účinku, keďže týmito požiadavkami sa vyznačujú sankcie, ktoré „právo Únie“ stanovuje na zabezpečenie dodržiavania základných hodnôt, ktorým sa musia vnútroštátne predpisy – alebo aplikačná prax – zabezpečujúce prijatie konkrétneho sankčného opatrenia proti akémukoľvek neoprávnenému prepúšťaniu prispôsobiť? Predstavujú preto uvedené parametre relevantnú vonkajšiu hranicu uplatniteľnú v súdnom konaní, pokiaľ ide o úkony, ktoré môže vnútroštátny súd vykonať na účely zosúladenia vnútroštátnej právnej úpravy alebo právnej praxe, ktorou sa vykonáva smernica 98/59/ES (1), s právom EÚ?

2.

Má sa článok 30 Charty základných práv EÚ vykladať na účely vymedzenia úrovne ochrany, ktorú právo Únie ukladá v prípade nezákonného hromadného prepúšťania, tak, že je potrebné „s náležitým zreteľom“ zohľadniť, t. j. považovať za relevantný, hmotnoprávny význam článku 24 revidovanej Európskej sociálnej charty, na ktorú odkazujú vysvetlivky k Charte základných práv, tak ako vyplýva z rozhodnutí Európskeho výboru pre sociálne práva, a bráni preto právo Únie vnútroštátnej právnej úprave a aplikačnej praxi, ktoré tým, že vylučujú obnovenie pracovného pomeru, obmedzujú poskytovanú ochranu iba na opatrenie pozostávajúce zo zaplatenia náhrady škody, ktoré sa vyznačuje maximálnym stropom stanoveným s ohľadom na prioritné kritérium odpracovaných rokov, a to namiesto náhrady ujmy, ktorú zamestnanec utrpel v dôsledku straty svojho zdroja obživy?

3.

Má z tohto dôvodu vnútroštátny súd pri posudzovaní stupňa zlučiteľnosti vnútroštátneho právneho predpisu, ktorým sa vykonáva alebo stanovuje opatrenie týkajúce sa ochrany v prípade nezákonného hromadného prepúšťania (z dôvodu porušenia kritérií výberu) zohľadniť obsah vypracovaný Európskou sociálnou chartou vyplývajúci z rozhodnutí jej orgánov a, v každom prípade, považovať za nevyhnutnú ochranu spočívajúcu v úplnom odškodnení hospodárskych dôsledkov vyplývajúcich zo straty práce alebo aspoň v opatrení podobného charakteru?

4.

Bránia články 20, 21, 34 a 47 Charty základných práv EÚ tomu, aby členský štát zaviedol vnútroštátnu právnu úpravu alebo aplikačnú prax na vykonanie smernice 98/59/ES, ktorá stanovuje iba vo vzťahu k zamestnancom dotknutým hromadným prepúšťaním, ktorí boli prijatí po 7. marci 2015, sankčný režim vylučujúci obnovenie pracovného pomeru a, v každom prípade, odškodnenie dôsledkov vyplývajúcich zo straty príjmu a straty sociálneho zabezpečenia, a to na rozdiel od záruk týkajúcich sa zamestnancov dotknutých rovnakým hromadným prepúšťaním, ale prijatým pred uvedeným dátumom, pričom zamestnancom prijatým po 7. marci 2015 priznáva výlučne náhradu vyznačujúcu sa tým, že jej výška sa prednostne určuje podľa odpracovaných rokov, čím v závislosti od dátumu prijatia do zamestnania dochádza k uplatňovaniu odlišných sankcií, čo vedie k rôznym úrovniam ochrany, ktorých základom je uvedené kritérium a nie skutočné dôsledky, ktorým zamestnanci čelia v dôsledku nezavinenej straty zdroja obživy?

1.

Má sa článok 10 ods. 2 písm. l) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (1) vykladať v tom zmysle, že v zmluve o úvere:

2.

Má sa článok 10 ods. 2 písm. r) smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že v zmluve o úvere musí byť uvedená konkrétna, pre spotrebiteľa zrozumiteľná, metóda výpočtu kompenzácie za predčasné splatenie v prípade predčasného splatenia úveru, aby tak spotrebiteľ mohol aspoň približne vypočítať výšku kompenzácie v prípade predčasného ukončenia zmluvy?

3.

Má sa článok 10 ods. 2 písm. s) smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že v zmluve o úvere

1.

Bráni doložka 5 s názvom „Opatrenia proti nezákonnému konaniu“ rámcovej dohody uvedenej v smernici č. 1999/70/ES (smernica Rady o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, ďalej len „smernica“) (1), vykladaná v spojení s odôvodneniami 6 a 7, ako aj s doložkou 4 („Zásada nediskriminácie“) uvedenej dohody, a tiež s ohľadom na zásady ekvivalencie, efektivity a potrebného účinku práva [Európskej únie], vnútroštátnej právnej úprave, konkrétne článku 24 ods. 3 písm. a) a článku 22 ods. 9 zákona č. 240/2010, ktorá vysokým školám umožňuje, aby bez kvantitatívnych obmedzení uzatvárali s výskumnými pracovníkmi pracovné zmluvy na dobu určitú v trvaní troch rokov, ktoré je možné predĺžiť o dva roky, pričom uzatváranie a predlžovanie takýchto zmlúv nie sú povinné podmieniť nijakým objektívnym dôvodom súvisiacim s dočasnými alebo mimoriadnymi potrebami dotknutej vysokej školy, a v ktorej sa ako jediné obmedzenie opakovaného uzatvárania zmlúv na dobu určitú s rovnakou osobou stanovuje iba to, aby trvanie príslušných pracovnoprávnych vzťahov neprekročilo dvanásť rokov, pričom nemusí ísť o nepretržité trvanie?

2.

Bráni predmetná doložka 5 rámcovej dohody, vykladaná v spojení s odôvodneniami 6 a 7 smernice, ako aj s uvedenou doložkou 4 tejto dohody, a tiež s ohľadom na zásady ekvivalencie, efektivity a potrebného účinku práva [Európskej únie] vnútroštátnej právnej úprave (konkrétne článkom 24 a 29 ods. 1 zákona č. 240/2010) v rozsahu, v akom sa vysokým školám umožňuje prijímať výlučne výskumných pracovníkov na dobu určitú bez toho, aby príslušné rozhodnutie záviselo na existencii dočasných alebo mimoriadnych potrieb a bez toho, aby stanovila akékoľvek obmedzenia, prostredníctvom potenciálne neobmedzeného opakovaného uzatvárania zmlúv na dobu určitú, bežných vzdelávacích a výskumných potrieb týchto vysokých škôl?

3.

Bráni doložka 4 uvedenej rámcovej dohody vnútroštátnej právnej úprave, akú predstavuje článok 20 ods. 1 legislatívneho dekrétu 75/2017 (v súlade s výkladom podľa uvedeného ministerského obežníka č. 3/2017), ktorá priznáva možnosť prijať dočasných výskumných pracovníkov verejných výskumných organizácií do stáleho pracovného pomeru – ale iba za predpokladu, že do 31. decembra 2017 odpracovali v danej verejnej službe aspoň tri roky -, uvedenú možnosť však nepriznáva v prospech vysokoškolských výskumných pracovníkov na dobu určitú, a to iba z dôvodu, že podľa článku 22 ods. 16 legislatívneho dekrétu 75/2017 sa na pracovnoprávne vzťahy vysokoškolských výskumných pracovníkov, hoci sú založené na zamestnaneckej pracovnej zmluve, vzťahuje „režim podľa verejného práva“, napriek tomu, že článok 22 ods. 9 zákona 240/2010 podriaďuje výskumných pracovníkov pôsobiacich vo výskumných organizáciách aj výskumných pracovníkov na vysokých školách rovnakému pravidlu týkajúcemu sa maximálneho možného trvania pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, a to vo forme zmlúv podľa nasledujúceho článku 24 alebo výskumných grantov podľa toho istého článku 22, uzatvorených s vysokými školami alebo výskumnými organizáciami?

4.

Bránia zásady ekvivalencie a efektivity, ako aj zásada potrebného účinku práva EÚ, so zreteľom na uvedenú rámcovú dohodu, ako aj zásada nediskriminácie podľa doložky 4 tejto dohody vnútroštátnej právnej úprave (článok 24 ods. 3 písm. a) zákona 240/2010 a článok 29 ods. 2 písm. d) a ods. 4 legislatívneho dekrétu 81/2015), ktorá napriek existencii spoločnej regulácie uplatniteľnej na všetkých pracovníkov, t. j. vo verejnej aj súkromnej sfére, ktorá sa naposledy stanovila v samotnom legislatívnom dekréte č. 81, pričom (s účinnosťou od roku 2018) stanovuje maximálne trvanie pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú na 24 mesiacov (vrátane predĺžení a obnovení) a podmieňuje využívanie takéhoto druhu pracovnoprávnych vzťahov vo verejnej správe existenciou „dočasných a mimoriadnych požiadaviek“, umožňuje, aby vysoké školy prijímali výskumných pracovníkov na základe pracovnej zmluvy na dobu určitú v trvaní troch rokov, ktorú možno, v prípade pozitívneho hodnotenia výskumnej a pedagogickej činnosti vykonanej počas daného trojročného obdobia, predĺžiť o dva roky, ale na uzatvorenie prvej pracovnej zmluvy ani na jej predĺženie nevyžaduje existenciu uvedených dočasných alebo mimoriadnych potrieb dotknutej vysokej školy, pričom po uplynutí príslušných piatich rokov sa vysokej škole dokonca umožňuje, aby s rovnakou osobou alebo s inými osobami uzatvorila ďalšiu pracovnú zmluvu na dobu určitú rovnakého druhu, a to na účely uspokojenia tých istých potrieb v oblasti výučby a výskumu, ktorých sa týkala predchádzajúca zmluva?

5.

Bráni doložka 5 uvedenej rámcovej dohody, aj s ohľadom na zásady efektivity a ekvivalencie a na vyššie uvedenú doložku 4 tomu, aby vnútroštátna právna úprava [článok 29 ods. 2 písm. d) a ods. 4 legislatívneho dekrétu 81/2015 a článok 36 ods. 2 a 5 legislatívneho dekrétu 165/2001] znemožňovala vo vzťahu k vysokoškolským výskumným pracovníkom prijatým na základe pracovnej zmluvy na dobu určitú v trvaní troch rokov, ktorú možno predĺžiť o ďalšie dva roky [podľa uvedeného článku 24 ods. 3 písm. a) zákona 240/2010], neskorší vznik pracovného pomeru na neurčitý čas, keďže v rámci talianskeho právneho poriadku neexistujú iné opatrenia vhodné na zabránenie nezákonnému opakovanému uzatváraniu dočasných pracovnoprávnych vzťahov zo strany vysokých škôl a jeho sankcionovanie?

a)

Má sa doložka 4 Rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzatvorenej 18. marca 1999, ktorá je prílohou smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 (1), vykladať v tom zmysle, že ukladá povinnosť, aby sa obdobia služby, ktoré dočasný zamestnanec odpracoval pre orgán verejnej moci v rámci plnenia úloh zhodujúcich sa s úlohami, ktoré plní stály zamestnanec zaradený do rovnakej kategórie v rámci rovnakého orgánu, zohľadňovali na účely výpočtu odpracovaných rokov, vrátane prípadu, keď sa dotknutý dočasný zamestnanec prijal do stáleho pracovného pomeru na základe verejného výberového konania, a to napriek osobitostiam výberového konania, ktoré v danom prípade vedie k úplnému obnoveniu pracovného pomeru a vzniku nového pracovnoprávneho vzťahu, t. j. k prerušeniu predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu, ktoré uchádzač vo výberovom konaní akceptoval, s tým, že nový pracovný pomer sa vyznačuje existenciou autoritatívneho aktu vo veci pracovného zaradenia zamestnanca, ako aj osobitnými povinnosťami a špecifickou, posilnenou stabilitou?

b)

V prípade kladnej odpovede na otázku uvedenú v písm. a): majú sa predtým odpracované roky uznať v plnom rozsahu, alebo existuje objektívny dôvod na to, aby sa kritériá uznávania odpracovaných rokov, na základe vyššie uvedených osobitostí, odlišovali od režimu úplného uznania?

c)

V prípade zápornej odpovede na otázku uvedenú v písm. b): na základe akých kritérií sa má vypočítať počet odpracovaných rokov, ktorý je možné uznať, aby nedošlo k diskriminácii?

1.

Môže v konaní o zmene a doplnení špecifikácie, ktoré nie sú nepodstatné, každá existujúca alebo potenciálna hospodárska dotknutosť fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá nie je úplne nepravdepodobná, stačiť na to, aby odôvodnila oprávnený záujem, ktorý sa pre podanie námietky proti žiadosti alebo na podanie opravného prostriedku proti pozitívnemu rozhodnutiu o tejto žiadosti vyžaduje v zmysle článku 53 ods. 2 prvého pododseku v spojení s článkom 49 ods. 3 prvým pododsekom a ods. 4 druhým pododsekom nariadenia (EÚ) č. 1151/2012 (1)?

2.

Pre prípad, že odpoveď na prvú otázku bude záporná:

Majú v konaní o zmene alebo doplnení špecifikácie, ktoré nie sú nepodstatné, oprávnený záujem v zmysle článku 53 ods. 2 prvého pododseku v spojení s článkom 49 ods. 3 prvým pododsekom a ods. 4 druhým pododsekom nariadenia 1151/2012 (iba) tie hospodárska subjekty, ktoré vyrábajú výrobky alebo potraviny, ktoré sú porovnateľné s výrobkami a potravinami hospodárskych subjektov, v prospech ktorých je chránené zemepisné označenie zapísané?

3.

Pre prípad, že odpoveď na druhú otázku bude záporná:

1.

Možno článok 13 ods. 2 a 6 smernice 2012/34 (1) (článok 15 ods. 5 a 6 nariadenia 2017/2177) (2) uplatniť takým spôsobom, že regulačný orgán môže vlastníkovi infraštruktúry, ktorý nie je prevádzkovateľom servisného zariadenia, uložiť povinnosť zabezpečiť prístup k službám?

2.

Má sa článok 13 ods. 6 smernice 2012/34 (článok 15 ods. 5 a 6 nariadenia 2017/2177) vykladať v tom zmysle, že umožňuje vlastníkovi budovy ukončiť nájomný vzťah a uskutočniť premenu servisného zariadenia?

3.

Má sa článok 13 ods. 6 smernice 2012/34 (článok 15 ods. 5 a 6 nariadenia 2017/2177) vykladať v tom zmysle, že ukladá regulačnému orgánu len povinnosť preskúmať, či sa prevádzkovateľ servisného zariadenia (v prejednávanej veci vlastník servisného zariadenia) skutočne rozhodol uskutočniť premenu servisného zariadenia?

1.

Predstavuje opravný prostriedok upravený vnútroštátnym právom v prospech žiadateľa o azyl, ktorým sa má preskúmať jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte, ktorý nemá žiaden odkladný účinok a ktorý môže taký účinok nadobudnúť len v prípade pozbavenia osobnej slobody na účely okamžitého odovzdania účinný opravný prostriedok v zmysle článku 27 nariadenia Dublin III? (1)

2.

Má sa účinný opravný prostriedok upravený v článku 27 nariadenia Dublin III chápať tak, že bráni len vykonaniu opatrenia núteného odovzdania počas preskúmavania opravného prostriedku smerujúceho proti uvedenému rozhodnutiu o odovzdaní alebo ako zákaz akéhokoľvek prípravného opatrenia na vyhostenie, ako je napríklad premiestnenie do centra, ktoré zabezpečuje implementáciu krokov vedúcich k návratu voči žiadateľom o azyl, ktorých žiadosti o azyl sa majú preskúmať v inom členskom štáte?

1.

Predstavuje opravný prostriedok upravený vnútroštátnym právom v prospech žiadateľa o azyl, ktorým sa má preskúmať jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte, ktorý nemá žiaden odkladný účinok a ktorý môže taký účinok nadobudnúť len v prípade pozbavenia osobnej slobody na účely okamžitého odovzdania účinný opravný prostriedok v zmysle článku 27 nariadenia Dublin III (1)?

2.

Má sa účinný opravný prostriedok upravený v článku 27 nariadenia Dublin III chápať tak, že bráni len vykonaniu opatrenia núteného odovzdania počas preskúmavania opravného prostriedku smerujúceho proti uvedenému rozhodnutiu o odovzdaní alebo ako zákaz akéhokoľvek prípravného opatrenia na vyhostenie, ako je napríklad premiestnenie do centra, ktoré zabezpečuje implementáciu krokov vedúcich k návratu voči žiadateľom o azyl, ktorých žiadosti o azyl sa majú preskúmať v inom členskom štáte?

1.

Predstavuje opravný prostriedok upravený vnútroštátnym právom v prospech žiadateľa o azyl, ktorým sa má preskúmať jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte, ktorý nemá žiaden odkladný účinok a ktorý môže taký účinok nadobudnúť len v prípade pozbavenia osobnej slobody na účely okamžitého odovzdania účinný opravný prostriedok v zmysle článku 27 nariadenia Dublin III (1)?

2.

Má sa účinný opravný prostriedok upravený v článku 27 nariadenia Dublin III chápať tak, že bráni len vykonaniu opatrenia núteného odovzdania počas preskúmavania opravného prostriedku smerujúceho proti uvedenému rozhodnutiu o odovzdaní alebo ako zákaz akéhokoľvek prípravného opatrenia na vyhostenie, ako je napríklad premiestnenie do centra, ktoré zabezpečuje implementáciu krokov vedúcich k návratu voči žiadateľom o azyl, ktorých žiadosti o azyl sa majú preskúmať v inom členskom štáte?

1.

Má sa pravidlo 3 а) Všeobecných pravidiel na interpretáciu [Kombinovanej nomenklatúry] upravených vo vykonávacom nariadení (EÚ) 2015/1754 (1) vykladať v tom zmysle, že na účely zatriedenia výrobkov, akými sú sporné výrobky v konaní vo veci samej, ktoré sú zložené z rôznych látok, sa za „položku, ktorá obsahuje presnejší opis tovaru“ považuje vždy tá položka, do ktorej patrí látka s najvyšším množstevným (objemovým) podielom alebo je takýto výklad možný len v tom prípade, ak samotná položka upravuje množstvo (objem) ako kritérium, ktoré presnejšie označuje a jasnejšie a úplnejšie popisuje predmetný tovar?

2.

V závislosti od odpovede na prvú otázku a v kontexte vysvetliviek k [Harmonizovanému systému] týkajúcich sa položiek 4410 a 4419: Má sa vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/1754 vykladať v tom zmysle, že položka 4419 nezahŕňa výrobky z drevotriesky (vlákna), v prípade ktorých hmotnosť spojiva (termosetovej živice) presahuje 15 % hmotnosti drevotriesky?

3.

Má sa vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/1754 vykladať v tom zmysle, že tovary, ktoré sú predmetom sporu v konaní vo veci samej, konkrétne poháre vyrobené z kompozitného materiálu so 72,33 %-ným podielom rastlinných ligno-celulózových vlákien a 25,2 %-ným podielom spojiva (melamínová živica), sa majú zatriediť do podpoložky 3924 10 00 prílohy I?

—

rozhodol o ich žalobe z 31. júla 2019 bez toho, aby vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie,

—

zrušil uznesenie deviatej komory Všeobecného súdu Európskej únie z 11. decembra 2019, ktoré sa týka vyššie uvedenej žaloby zapísanej do registra pod číslom 923557 a vyhovel žalobe v celom rozsahu,

—

zrušil nariadenie (EÚ) 2019/1157 (1) z 20. júna 2019,

—

uložil odporcom povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

V prvom odvolacom dôvode tvrdia, že napadnuté uznesenie tým, že sa zamietla ich žaloba ako neprípustná a bolo najmä rozhodnuté, že „napadnuté nariadenie nemá dopad na žalobcov, ktorí sú fyzickými osobami, z dôvodu určitých vlastností, ktoré sú pre nich typické alebo z dôvodu faktickej situácie, ktorá ich v porovnaní s akoukoľvek inou osobou charakterizuje, ale z dôvodu ich viery, ktorú vyznáva v skutočnosti alebo potenciálne neurčitý počet ľudí. Uvedení žalobcovia preto nie sú napadnutým nariadením osobne dotknutí v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ“, porušilo článok 263 štvrtý odsek, článok 19 štatútu Súdneho dvora Európskej únie, zásadu proporcionality, preambulu ako aj článok 47 a článok 52 ods.1 Charty základných práv Európskej únie (2000/C 364/1), článok 5 ods. 1 a článok 4 Zmluvy o Európskej únii (samostatne a v spojení s protokolom č. 2 vzhľadom na uplatnenie zásady proporcionality), ako i príslušnú judikatúru. To z tohto dôvodu, že žalobcovia vo svojej žalobe tvrdia, že napadnuté nariadenie porušuje ich ľudské práva, vrátane základných práv zakotvených v Charte základných práv Európskej únie (ľudská dôstojnosť, náboženské presvedčenie, právo vzniesť námietku v súvislosti so slobodou náboženského vyznania, osobný život a slobodu, osobné údaje, právo na výslovný súhlas s ich akýmkoľvek spracovaním), takže nariadenie sa ich dotýka bezprostredne a osobne a  z dôvodu samotnej povahy ich práv, do ktorých bolo zasiahnuté ako do základných ľudských práv sú žalobcovia oprávnení podať žalobu o neplatnosť na Všeobecnom súde v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ktorý má ako súd Únie priamo povinnosť preskúmavať neplatnosť nariadenia v prípade porušenia základných ľudských práv.

2.

V druhom odvolacom dôvode tvrdia, že Všeobecný súd, ktorý vydal napadnuté uznesenie, tým, že rozhodol, že zastúpenie šiesteho žalobcu t. j. advokáta Christosa Papasotirioua na Všeobecnom súde je neprípustné, a to preto, že „šiesty žalobca nevyužil služby advokáta, ktorý je treťou osobou, aby ho zastupoval , ale konal vo svojom mene, keď sám podpísal žalobu a využil svoje postavenie advokáta na základe potvrdenia uvedeného v článku 51 ods.2 rokovacieho poriadku“, podal nesprávny výklad contra legem článku 19 štatútu Súdneho dvora Európskej únie a porušil článok 47 Charty základných práv Európskej únie a zásadu proporcionality, ako aj príslušné ustanovenia právnych predpisov únie, ktoré zaručujú túto zásadu.

1.

Bráni článok 50 Charty základných práv Európskej únie, vykladaný s ohľadom na článok 4 Protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, kumulácii trestných stíhaní a správnych stíhaní trestnej povahy za ten istý skutok (telefonické získavanie zákazníkov), ktorý je stíhaný pod dvoma odlišnými kvalifikáciami?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, čo znamená jediné stíhanie za ten istý skutok, vyžaduje článok 49 Charty základných práv Európskej únie, ktorý zakotvuje zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov, vykladaný s ohľadom na práva a slobody Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, aby podmienky a kritériá jediného stíhania boli vopred definované, pri zohľadnení najmä závažnosti porušenia právnych predpisov?

3.

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, čo znamená kumuláciu stíhaní, vyžaduje článok 49 Charty základných práv Európskej únie, ktorý zakotvuje zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov, vykladaný s ohľadom na práva a slobody Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, aby táto kumulácia trestných stíhaní a správnych stíhaní trestnej povahy za ten istý skutok (telefonické získavanie zákazníkov) bola obmedzená na najzávažnejšie prípady, a v takom prípade, aby boli kritériá závažnosti vopred definované?

—

táto vnútroštátna právna úprava, v prejednávanom prípade belgická právna úprava, neukladá zamestnávateľom povinnosť zaviesť spoľahlivý systém, ktorý umožní merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom,

—

a zamestnávateľ dobrovoľne nezaviedol takýto systém,

—

takže pre pracovníka je z vecného hľadiska nemožné preukázať, že došlo k takémuto prekročeniu?

—

odvolateľa navrhuje, aby Súdny dvor vyhovel odvolaniu a zrušil rozsudok z 19. decembra 2019, Grécko/Komisia (T-295/18, neuverejnený, EU:T:2019:880), ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu Helénskej republiky zo 7. mája 2018 na zrušenie vykonávacieho rozhodnutia Komisie (EÚ) 2018/304 z 27. februára 2018, na účely vyhovenia uvedenej žalobe a zrušenie rozhodnutia Komisie v rozsahu, v akom z financovania Európskou úniou boli vylúčené niektoré výdavky Helénskej republiky v celkovej výške 17 869 131,75 eura (finančný dopad vo výške 14 857 076,98 eura), ktoré boli vynaložené a vykázané v rámci (EPFRV) vo vzťahu k opatreniam 125A, 321 a 322 (hrubá suma vo výške 15 631 043,52 eura a finančný dopad vo výške 12 618 988,75 eura) a opatreniu 123A (suma 2 238 088,23 eura), ako aj vo výške 588 103,59 eura (na výdavky) vynaložené v rámci (EPZF) v nadväznosti na kontrolné opatrenie týkajúce sa transakcií na rozpočtové roky 2011-2014.

1.

Má sa zásada ne bis in idem zaručená v článku 50 Charty vykladať v tom zmysle, že nebráni príslušnému správnemu orgánu členského štátu uložiť pokutu za porušenie európskeho práva hospodárskej súťaže v takej situácii ako v prejednávanej veci, keď bol ten istý právny subjekt už právoplatne oslobodený od správnej pokuty, ktorú mu uložil vnútroštátny poštový regulátor za údajné porušenie poštových právnych predpisov vzhľadom na tie isté alebo podobné skutkové okolnosti, keďže kritérium totožnosti chráneného právneho záujmu nie je splnené v dôsledku toho, že prejednávaná vec sa týka dvoch rôznych porušení dvoch rozdielnych právnych predpisov, ktoré patria do dvoch samostatných oblastí práva?

2.

Má sa zásada ne bis in idem zaručená v článku 50 Charty vykladať v tom zmysle, že nebráni príslušnému správnemu orgánu členského štátu uložiť pokutu za porušenie európskeho práva hospodárskej súťaže v takej situácii ako v prejednávanej veci, keď bol ten istý právny subjekt už právoplatne oslobodený od správnej pokuty, ktorú mu uložil vnútroštátny poštový regulátor za údajné porušenie poštových právnych predpisov vzhľadom na tie isté alebo podobné skutkové okolnosti, z dôvodu, že obmedzenie zásady ne bis in idem je opodstatnené tým, že právne predpisy v oblasti hospodárskej súťaže sledujú doplnkový cieľ všeobecného záujmu, ktorým je ochrana a zachovanie nenarušeného systému hospodárskej súťaže na vnútornom trhu, a neprekračuje rámec toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa legitímne sledovaného touto právnou úpravou a/alebo na zabezpečenie ochrany práva a slobody podnikania týchto ďalších hospodárskych subjektov na základe článku 16 Charty?

—

rozhodol, že inštitúcie Európskej únie závažným spôsobom porušili svoje povinnosti a spôsobili žalobcovi škodu tým, že:

—

určil, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi peňažnú čiastku vo výške 4 800 000 eur z titulu náhrady škody spôsobenej vyššie uvedeným, a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku;

—

žalobcovi priznal náhradu trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na tom, že žalobcovi bola spôsobená škoda z titulu mimozmluvnej zodpovednosti EÚ podľa článku 340 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ).

V dôsledku verejnej pomoci, ktorá bola poskytnutá konkurentom žalobcu v rozpore so ZFEÚ, bola spoločnosť žalobcu v hospodárskej súťaži poškodená takým spôsobom, ktorý najprv viedol k zníženiu ročného obratu a k zníženiu ročného zisku rádovo v miliónoch českých korún. S ohľadom na niekoľkoročné trvanie verejnej pomoci a s tým súvisiacu neuspokojivú ekonomickú situáciu spoločnosti bolo príslušným súdom v Českej republike rozhodnuté o vyhlásení konkurzu.

V prípade, že by nariadenie Komisie (ES) č. 800/2008 (všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách) bolo po právnej stránke správne, tak potom pomoc selektívne a diskriminačne uskutočňovaná v rámci grantového programu OPPI spôsobila žalobcovi škodu osobitnej a neobvyklej povahy, ktorá v celom rozsahu presahuje medze hospodárskeho rizika vzťahujúce sa na obchodnú činnosť spoločnosti žalobcu.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na tom, že Komisia prijala nariadenie (ES) č. 800/2008 zo 6. augusta 2008 (všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách) v podobe, ktorá nezaručuje súlad s článkom 107 ZFEÚ.

Rada je článkom 109 ZFEÚ splnomocnená určiť svojím nariadením oblasti, v ktorých sa nevyžaduje štandardný postup, keď Komisia posudzuje návrh štátnej pomoci a testuje ho s ohľadom na súlad s článkom 107 ZFEÚ. Rada prijala nariadenie č. 659/1999 a splnomocnila v ňom (v súlade s článkom 108 ods. 4 ZFEÚ) Komisiu na vydanie nariadenia, ktorým sa upravujú podmienky poskytovania štátnej pomoci, ktoré nespadajú pod štandardný schvaľovací režim „ad hoc“. Komisia prijala nariadenia č. 70/2001, resp. 800/2008, resp. 651/2014 (všeobecné nariadenia o skupinových výnimkách).

Rada ani Komisia však nemohli svojím nariadením ísť nad rámec článku 107 ZFEÚ, ich rola má spočívať v nastavení podmienok štátnej pomoci tak, aby členské štáty, ktoré štátnu pomoc vo „vyňatých“ oblastiach realizujú, nemohli realizovať štátnu pomoc, ktorá by bola v rozpore so zásadou nezasahovania do hospodárskej súťaže, hoci je vyňatá zo štandardného konania pred Komisiou. Aj preto stále trvá (ZFEÚ ustanovený a garantovaný) dohľad Komisie nad režimami pomoci aj vo vyňatých oblastiach, aj preto je k dispozícii (aspoň teoreticky) konanie o vrátení protiprávnej pomoci, aj preto sa EÚ deklaruje stále ako trhové hospodárstvo, teda hospodárstvo, ktoré produkuje tovary a služby, ktoré si dobrovoľne obstarávajú zákazníci v snahe optimalizovať pomer výnos/náklad, a nie tovary a služby, ktoré určia politici a úradníci.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na tom, že Komisia prijala svojím rozhodnutím z 3. decembra 2007 Operačný program (OPPI) v rozpore so Zmluvami a Chartou a toto rozhodnutie neuverejnila.

Komisia je jedinou inštitúciou EÚ, ktorá má právomoc kontrolovať, že štátna pomoc sa realizuje v súlade s článkom 107 ZFEÚ.

Komisia pri schválenom operačnom programe neskúmala, či a čím došlo k zlyhaniu trhu, ktoré je podmienkou uskutočnenia štátnej pomoci. Komisia ďalej od Českej republiky nepožadovala analýzu nákladov a prínosov (cost-benefit analysis, CBA), objektívne stanovené indikátory, analýzu vplyvu na hospodársku súťaž a ďalšie náležitosti, ktoré podľa žalobcu podmieňujú uskutočnenie štátnej pomoci. Rozhodnutie Komisie tak bolo protiprávne a v rozpore s poslaním Komisie.

4.

Štvrtý žalobný dôvod založený na tom, že Komisia od žalobcu dostala množstvo podnetov vrátane podrobnej analýzy, z ktorej vyplýva protiprávnosť pomoci uskutočňovanej na základe OPPI, nekonala v súlade s nariadením Rady (ES) č. 659/1999 a nekonala v súlade so zásadou riadnej správy garantovanej žalobcovi Chartou základných práv EÚ. Bez toho, aby Komisia zahájila akékoľvek kontrolné kroky či si vyžiadala nejaké ďalšie podklady, odmietla sa podnetom žalobcu zaoberať s tým, že „prima facie“ nevidí v realizácii grantového programu OPPI pochybenie.

5.

Piaty žalobný dôvod založený na odopretí spravodlivosti Súdnym dvorom EÚ (SDEÚ) z dôvodu nadmerného formalizmu.

Žalobca sa obrátil na SDEÚ so žalobou o zrušenie 3 nariadení o skupinových výnimkách z dôvodu ich rozporu so Zmluvami a Chartou. SDEÚ v oboch inštanciách odmietol žalobu žalobcu o neplatnosť nariadenia o skupinových výnimkách z dôvodu zjavnej neprípustnosti. Dôvodom odmietnutia bolo zmeškanie objektívnej lehoty dvoch mesiacov stanovenej článkom 263 ZFEÚ. SDEÚ sa vôbec nezaoberal meritom veci a len formalisticky uplatnil lehotu na podanie žaloby. Žalobca pritom argumentoval, že nefunkčnosť kontrolného mechanizmu Komisie bola odhalená až na základe odpovede Komisie na sťažnosť žalobcu. Žalobca v žalobe uviedol, že za začiatok plynutia premlčacej lehoty považuje práve odpoveď Komisie, ktorá sa jeho podnetom/sťažnosťou odmietla dôkladnejšie zaoberať.

—

zrušil vykonávacie rozhodnutie Komisie (EÚ) 2019/1973 z 27. novembra 2019, ktorým sa neschvaľuje zeolit strieborno-meďnatý ako existujúca účinná látka na použitie v biocídnych výrobkoch typov 2 a 7 (1);

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania

1.

2.

3.

4.

—

zrušil rozhodnutie generálneho riaditeľa pre zamestnanosť, sociálne záležitosti a začlenenie nachádzajúce sa v emaile z 2. júla 2019 príslušného korešpondenta pre ľudské zdroje, ktorým bola zamietnutá žiadosť Európskeho strediska pre rozvoj odborného vzdelávania (Cedefop) o tretie predĺženie vyslania žalobcu;

—

zrušil rozhodnutie z 23. januára 2020 menovacieho orgánu, ktorým zamietol sťažnosť podanú žalobcom podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku;

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na údajnej nezrovnalosti v konaní pred podaním žaloby, ktoré neviedlo k riadnemu preskúmaniu napadnutého rozhodnutia z 2. júla 2019 menovacím orgánom.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na hmotnoprávnom a procesnoprávnom porušení článku 38 služobného poriadku.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na údajnom porušení všeobecnej zásady povinnosti starostlivosti, ako súčasti práva na riadnu správu vecí verejných s prihliadnutím na nezohľadnenie všetkých skutkových okolností prípadu a na nedostatočné odôvodnenie.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na údajnom porušení práva na ochranu rodiny zaručeného v článku 33 Charty základných práv Európskej únie.

—

primárne, v zmysle článku 263 ZFEÚ:

—

subsidiárne, v zmysle článku 272 ZFEÚ:

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na článku 263 ZFEÚ, v rámci ktorého žalobkyňa uvádza, že žalovaná sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a nesprávne uplatnila kritériá oprávnenosti pre udelenie grantu z nástroja pre MSP stanovené v nariadení č. 1290/2013. (1)

2.

Druhý žalobný dôvod založený na článku 263 ZFEÚ, v rámci ktorého žalobkyňa uvádza, že žalovaná sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keďže napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na článku 263 ZFEÚ, v rámci ktorého žalobkyňa uvádza, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásady právnej istoty a legitímnej dôvery.

4.

Jediný žalobný dôvod založený na článku 272 ZFEÚ, v rámci ktorého žalobkyňa uvádza, že napadnuté rozhodnutie má za následok aj nesprávny výklad a porušenie zmluvných povinností vo vzťahu k žalobkyni, a to osobitne z dôvodu zisteného nesprávneho výkladu uplatniteľného práva a diskriminačnej praxe.

—

zrušil rozhodnutie Európskej komisie z 18. decembra 2019 podľa článku 4 vykonávacích pravidiel k nariadeniu (ES) č. 1049/2001 (1), ktorým sa zamietla potvrdzujúca žiadosť žalobkyne z 13. novembra 2019 o prístup k dokumentom podľa tohto nariadenia;

—

uložil Európskej komisii povinnosť sprístupniť žalobkyni verzie dokumentu, ktoré nie sú dôverné, ktorý sa týka adresátov daňových rozhodnutí predložených Luxemburskom 22. decembra 2014 v odpovedi na list Komisie z 19. júna 2013, na ktorý sa odkazuje v odseku 4 rozhodnutia Komisie zo 7. marca 2019 o začatí formálneho vyšetrovania vo veci štátnej pomoci SA.50400 (2019/NN-2) – Luxemburg – možná štátna pomoc, a daňových rozhodnutí vydaných luxemburskými daňovými orgánmi, na ktoré Európska komisia odkazuje v odsekoch 4 a 7 uvedeného rozhodnutia Komisie zo 7. marca 2019;

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na tom, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že všeobecná domnienka zákazu zverejnenia stanovená v judikatúre sa uplatňuje v súvislosti so žiadosťou žalobkyne o prístup k požadovaným dokumentom.

2.

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na tom, že za predpokladu, že domnienka zákazu zverejnenia by sa uplatnila v tomto prípade (quod non), neexistencia akejkoľvek možnej ujmy v súvislosti so záujmami chránenými článkom 4 ods. 2 prvou a druhou zarážkou nariadenia 1049/2001, by vyvrátila uplatnenie tejto domnienky (prvá časť druhého žalobného dôvodu). Okrem toho, žalobkyňa tvrdí, že uplatnenie tejto domnienky by sa v každom prípade vyvrátilo, keďže existujú naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ktoré odôvodňujú zverejnenie požadovaných dokumentov (druhá časť druhého žalobného dôvodu).

1.

Tretí žalobný dôvod sa zakladá na tom, že Komisia porušila požiadavku odôvodnenia stanovenú v článku 296 ZFEÚ a právo žalobkyne na riadnu správu stanovené v článku 41 Charty základných práv Európskej únie.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie s výnimkou konštatovania, že napadnutú ochrannú známku EÚ je potrebné potvrdiť pre výrobky „Bežné kovy a ich zliatiny“ patriace do triedy 6,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

—

porušenie článku 8 ods. 4 v spojení s článkom 60 ods. 1 písm. c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001,

—

zjavné nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil EUIPO, ako aj ďalšiemu účastníkovi konania povinnosť nahradiť trovy konania.

—

porušenie procesných ustanovení vyplývajúcich z článku 24 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 2018/626,

—

porušenie procesných ustanovení vyplývajúcich z článku 27 ods. 1 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 2018/625,

—

porušenie práva byť vypočutý,

—

porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001.

—

zrušil tieto časti napadnutého právneho aktu: (i) články 1(b) a 2(b) prílohy VI v časti, v ktorej stanovujú, že „tieto hodnoty sa na účely postupu overovania podľa prílohy IX považujú za deklarované hodnoty“; (ii) článok 2(a) prílohy IX v časti, v ktorej stanovuje, že „deklarované hodnoty“ zodpovedajú hodnotám „uvedeným v technickej dokumentácii“; a (iii) článok 2(b) prílohy IX;

—

zrušil Tabuľku 9 „Tolerancie overovania“ v prílohe IX v časti, v ktorej obsahuje parametre, ktoré obsahuje príloha VI a nie sú uvedené v prílohe V, konkrétne: „EW, full, EW,½, EW,¼, EWD, full, EWD,½“ a „WW, full, WW,½ WW, ¼, WWD, full, WWD,½’; a

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy tohto konania.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na tom, že napadnutý právny akt porušuje články 3, 12 a 16 rámcového nariadenia (2) a Komisia konala ultra vires, keď zaviedla nekonzistentné požiadavky, pokiaľ ide o technickú dokumentáciu, ktorú musia dodávatelia uviesť v databáze a proces overovania, ktorý môžu uskutočniť orgány dohľadu nad trhom.

2.

Druhý žalobný návrh sa zakladá na tom, že napadnutý právny akt porušuje zásadu právnej istoty a rovnosti zaobchádzania, pretože nevytvára jasný a jednoznačný právny rámec, takže dodávatelia nie sú schopní určiť svoje povinnosti, pokiaľ ide o údaje, ktoré sa majú uviesť v technickej dokumentácii, a prostredníctvom uplatniteľného procesu overovania nie je možné posúdiť presnosť údajov.

—

zrušil tieto časti napadnutého aktu: (i) článok 1 bod 42 prílohy I, v ktorom sa vymedzuje pojem „deklarovaná hodnota“; (ii) odsek 2 bod 2 písm. a) prílohy IX v časti, v ktorej sa stanovuje, že „deklarované hodnoty“ zodpovedajú hodnotám „uvedeným v technickej dokumentácii“; a (iii) odsek 2 bod 2 písm. b) prílohy IX;

—

zrušil tabuľku 9 týkajúcu sa „Tolerancie overovania“ prílohy IX v časti, ktorá obsahuje parametre, ktoré sú zahrnuté v prílohe VI a nie sú uvedené v prílohe V, konkrétne: „Celková sieťová účinnosť ηTM“, „Činiteľ starnutia svetelného zdroja (v prípade FL a HID)“, „Činiteľ funkčnej spoľahlivosti (v prípade FL a HID)“ a „Súradnicová čistota“;

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy týchto konaní.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že napadnutý akt porušuje články 3, 12 a 16 rámcového nariadenia (2), a že Komisia konala ultra vires, keď stanovila nekonzistentné požiadavky, pokiaľ ide o technickú dokumentáciu, ktorú musia dodávatelia vložiť do databázy, a postup overovania, ktoré sú oprávnené vykonávať orgány dohľadu nad trhom.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že napadnutý akt porušuje zásadu právnej istoty a rovnosti zaobchádzania, pretože nestanovuje jasný a jednoznačný regulačný rámec, a dodávateľom neumožňuje určiť ich povinnosti, pokiaľ ide o údaje, ktoré sa majú uviesť v technickej dokumentácii; a uplatniteľný postup overovania pre posúdenie správnosti údajov.

—

zrušil tieto časti napadnutého aktu: (i) odsek 3 bod 2 písm. a) prílohy IX v časti, v ktorej sa stanovuje, že „deklarované hodnoty“ zodpovedajú hodnotám „uvedeným v technickej dokumentácii“; a (iii) odsek 3 bod 2 písm. b) prílohy IX;

—

zrušil tabuľku 8 týkajúcu sa „Tolerancie overovania pre namerané parametre“ prílohy IX v časti, ktorá obsahuje parametre, ktoré sú zahrnuté v prílohe VI a nie sú uvedené v prílohe V, konkrétne: „E16, E32“ a „Eaux“;

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy týchto konaní.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že napadnutý akt porušuje články 3, 12 a 16 rámcového nariadenia (2), a že Komisia konala ultra vires, keď stanovila nekonzistentné požiadavky, pokiaľ ide o technickú dokumentáciu, ktorú musia dodávatelia vložiť do databázy, a postup overovania, ktoré sú oprávnené vykonávať orgány dohľadu nad trhom.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že napadnutý akt porušuje zásadu právnej istoty a rovnosti zaobchádzania, pretože nestanovuje jasný a jednoznačný regulačný rámec, a dodávateľom neumožňuje určiť ich povinnosti, pokiaľ ide o údaje, ktoré sa majú uviesť v technickej dokumentácii; a uplatniteľný postup overovania pre posúdenie správnosti údajov.

—

zrušil tieto časti napadnutého právneho aktu: (i) článok 1(b) prílohy VI v časti, v ktorej stanovuje, že „tieto hodnoty sa na účely postupu overovania podľa prílohy IX považujú za deklarované hodnoty“; (ii) článok 3 ods. 2(a) prílohy IX v časti, v ktorej stanovuje, že „deklarované hodnoty“ zodpovedajú hodnotám „uvedeným v technickej dokumentácii“; a (iii) článok 3 ods. 2(b) prílohy IX

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy tohto konania

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na tom, že napadnutý právny akt porušuje články 3, 12 a 16 rámcového nariadenia (2) a Komisia konala ultra vires, keď zaviedla nekonzistentné požiadavky, pokiaľ ide o technickú dokumentáciu, ktorú musia dodávatelia uviesť v databáze a proces overovania, ktorý môžu uskutočniť orgány dohľadu nad trhom.

2.

Druhý žalobný návrh sa zakladá na tom, že napadnutý právny akt porušuje zásadu právnej istoty a rovnosti zaobchádzania, pretože nevytvára jasný a jednoznačný právny rámec, takže dodávatelia nie sú schopní určiť svoje povinnosti, pokiaľ ide o údaje, ktoré sa majú uviesť v technickej dokumentácii, a prostredníctvom uplatniteľného procesu overovania nie je možné posúdiť presnosť údajov.

—

zrušil vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2019/2131 z 28. novembra 2019, ktorým sa mení vykonávacie nariadenie (EÚ) 2019/1198, ktorým sa po revíznom prešetrovaní pred uplynutím platnosti podľa článku 11 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1036 ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz keramického stolového a kuchynského riadu s pôvodom v Čínskej ľudovej republike,

—

uložil Európskej komisii povinnosť nahradiť trovy konania žalobkyne.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila článok 13 ods. 3 v spojení s článkom 5 ods. 10 a 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1036 z 8. júna 2016 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie (ďalej len „základné nariadenie“), spolu s článkami 6.1, 6.2 a 12.1 Antidumpingovej dohody WTO, zásadu zákazu diskriminácie a zásadu ochrany legitímnej dôvery nezaradením žalobkyne na vyčerpávajúci zoznam vývozcov v nariadení, ktorým sa začína prešetrovanie v súvislosti s opatreniami proti obchádzaniu, a následne rozšírením rozsahu prešetrovania tak, aby sa vzťahovalo aj na žalobkyňu.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia nemala právny základ na zahrnutie žalobkyne do napadnutého nariadenia, keďže článok 13 ods. 3 základného nariadenia sa nevzťahuje na uloženie opatrení proti obchádzaniu založených na jednoduchom riziku obchádzania a navyše si vyžaduje predchádzajúcu registráciu všetkých predmetných dovozov. Odôvodnenie, ktoré poskytla Komisia, je navyše logicky chybné, neopodstatnené a nezohľadňuje základné dôkazy, a preto predstavuje zjavné nesprávne posúdenie.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila právo žalobkyne na obranu a porušila zásadu zákazu diskriminácie tým, že svoje konečné rozhodnutie založila na dvoch nových skutkových okolnostiach, ku ktorým žalobkyňa nemala počas preskúmavacieho prešetrovania žiadnu možnosť vyjadriť sa.