Vojna v Južnom Osetsku (2008)
| Vojna v Južnom Osetsku | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Mapa vojnových operácií | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
 Rusko  Južné Osetsko Abcházsko
|
 Gruzínsko
| ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Dmitrij Medvedev Eduard Kokojty Sergej Bagapš |
Michail Saakašvili David Kezerašvili | ||||||||
| Sila | |||||||||
| Rusko: V Juž.O.: 10 000 V Abch.: 9000 Južné Osetsko: 3000 Abcházsko: 1000 |
27 000 vojakov | ||||||||
| Straty | |||||||||
| Rusko: 67 mŕtvych 283 zranených 12 zajatých Južné Osetsko: 32 zabitých 69 zranených 27 zajatých Abcházsko: 1 zabitý |
180 mŕtvych 1174 zranených 49 zajatých | ||||||||
Vojna v Južnom Osetsku (známa tiež ako rusko-gruzínska vojna) bol vojnový konflikt medzi Gruzínskom na jednej strane a Ruskom, Južným Osetskom a Abcházskom na strane druhej. Začal v noci z 7. na 8. augusta 2008 ťažkými bojmi medzi gruzínskymi armádnymi silami a juhoosetskými jednotkami, ktoré sa snažia o odtrhnutie (secesiu) gruzínskej autonómnej republiky Južné Osetsko. Tá, rovnako ako Abcházsko, v roku 1991 vyhlásila jednostranne nezávislosť, ktorá nebola Gruzínskom ani iným štátom až do skončenia tejto vojny uznaná. V septembri 2009 boli oznámené výsledky nezávislej vyšetrovacej komisie EÚ, podľa ktorej vojnu vyvolalo Gruzínsko, a Rusko prispelo k eskalácii konfliktu.
Pozadie udalostí
[upraviť | upraviť zdroj]Na základe dohody z roku 1992 boli v Južnom Osetsku umiestnené ruské, gruzínske a juhoostetské aj severoosetské mierové jednotky. Vojna skončila a situácia sa upokojila, ale problém bol len odložený. Obyvatelia Južného Osetska v prevažnej väčšine nestáli o reintegráciu ich regiónu do Gruzínska a v rokoch 1992 a 2006 usporiadali referendum, kde sa vyslovili za nezávislosť. Gruzínsko sa naopak snažilo nad odtrhnutým oblasťami obnoviť kontrolu. Keď sa v Gruzínsku dostal k moci Saakašvili, obnovil v roku 2004 po mimoriadnych voľbách kontrolu nad Adžarskom. Z pôvodných troch odtrhnutých oblastí si tak faktickú nezávislosť udržali len Abcházsko a Južné Osetsko. Rusko sledovalo gruzínske snahy o obnovenie územnej zvrchovanosti so znepokojením. Gruzínsko tradične považuje za blízke zahraničie a navyše cezeň prechádza ropovod z Azerbajdžanu. Po ukončení vojny v Čečensku za vlády Vladimíra Putina Rusko posilnilo. Saakašvili orientoval Gruzínsko výrazne prozápadne, snažil sa smerovať krajinu do EÚ a najmä do NATO. Západ Gruzínsku dodával zbrane. Rusko naopak ekonomicky, politicky aj vojensky podporovalo odtrhnuté regióny, nakoľko väčšina ich obyvateľov vlastnila ruské pasy. Zámienku pre väčšie angažovanie v regióne dalo Rusku uznanie nezávislosti Kosova, kde väčšina krajín NATO a EÚ uznala nezávislosť provincie odtrhnutej proti vôli materskej krajiny a v rozpore s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1244.
Predvojnové boje
[upraviť | upraviť zdroj]
V neskorých hodinách 1. augusta prepukli intenzívne boje medzi gruzínskou armádou a juhoosetskými bojovníkmi, majúce za následok niekoľko mŕtvych a ranených. Obe bojujúce strany sa vzájomne obvinili zo začatia streľby. Následkom bojov niekoľko stoviek až tisíc Osetov opustilo svoje domovy a utieklo na územie Ruska, ktoré im poskytlo azyl. Dňa 4. augusta ruská 58. armáda zaujala pozície na hraniciach s Gruzínskom (respektíve Južným Osetskom). Počas nasledujúcich dní pokračovali sporadické prestrelky a gruzínska armáda sústavne zvyšovala počet vojakov a vojenskej techniky v oblasti.
Začiatok vojny
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 7. augusta gruzínsky prezident Michail Saakašvili vyhlásil jednostranné zastavenie paľby, vyslovil ochotu vyjednávať o autonómii Južného Osetska a navrhol, aby Rusko garantovalo riešenie, ktoré by prinieslo mier do oblasti. Avšak už v noci na 8. augusta (deň začatia letných olympijských hier v čínskom Pekingu) gruzínske delostrelectvo zahájilo bombardovanie osetských dedín a gruzínska armáda začala vojenskú operáciu s cieľom dobyť hlavné mesto Južného Osetska Cchinvali. To sa im 8. augusta v noci a dopoludnia takmer podarilo. V prvých hodinách si konflikt vyžiadal niekoľko mŕtvych vojakov, hlavne z ruských mierových síl v Južnom Osetsku. Pri útoku gruzínska armáda použila raketomety BM-21 Grad a delá veľkého kalibru, ktorými ostreľovala centrum mesta. Počas útoku ale došlo aj k napadnutiu základne ruských mierových síl, čo si vyžiadalo aj mŕtvych a ranených.
_(en).svg)
Rusko na to odpovedalo niekoľkými náletmi na gruzínske vojenské ciele, pričom podľa gruzínskych zdrojov boli zasiahnuté aj susedné civilné objekty. Popoludní 8. augusta Rusko poslalo svoje delostrelecké a tankové pozemné sily Rokským tunelom cez hlavný kaukazský hrebeň do Cchinvali. Podľa ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva malo Rusko v úmysle chrániť obyvateľov Južného Osetska (vyše 90%), ktorí majú ruské občianstvo a ktorí už o ruskú pomoc požiadali. Do druhého dňa, tj. 9. augusta, ich počet podľa ruských zdrojov vzrástol na 2000. Aj Gruzínsko zaznamenalo civilné obete. Spravodajca AP, ktorý navštívil mesto Gori krátko po ruskom bombardovaní, videl niekoľko rozborených obytných domov (niektoré ešte horeli), množstvo mŕtvych a zakrvavených civilistov vrátane starcov, žien aj detí.
Gruzínska vláda v piatok 8. augusta oznámila, že stiahne svoj vojenský kontingent z Iraku a chce ho nasadiť do prípadných bojov s Ruskom. Gruzínsky olympijský výbor zvažoval stiahnutie svojich 35 športovcov z olympijských hier v Pekingu, avšak 10. augusta Gruzínci aj Rusi oznámili, že na LOH zostanú.
Gruzínsky prezident Michail Saakašvili prirovnal inváziu ruských vojenských síl do Južného Osetska k sovietskej invázii do Československa v roku 1968. V reakcii na inváziu z oblasti gruzínsko-ruskej hranice utiekla väčšina židovského obyvateľstva do hlavného mesta Tbilisi. Naopak prezident Abcházska Sergej Bagapš označil útok Gruzínska za genocídu malého osetského národa. Ruský prezident Dmitrij Medvedev označil bombardovanie mesta Cchinvali za genocídu civilného obyvateľstva.
V nedeľu popoludní pokračovali ruské vojenské lietadlá v bombardovaní územia Gruzínska. Podľa BBC očití svedkovia potvrdili bombardovanie medzinárodného civilného letiska v Tbilisi niekoľko hodín pred tým, než na ňom mala pristáť mierová misia EÚ na čele ktorej bol francúzsky minister zahraničia Bernard Kouchner a jeho fínsky kolega Alexander Stubb.
Americké denníky The New York Times a International Herald Tribune priniesli s odvolaním sa na vysoko postavený zdroj v americkej administratíve informáciu, že ruská armáda rozmiestňuje v Južnom Osetsku útočné balistické strely krátkeho doletu SS -21. Strely sú rozmiestňované severne od mesta Cchinvali. Rakety sú schopné podľa informácií zasiahnuť akékoľvek miesto v Gruzínsku, vrátane Tbilisi. Prezident Južného Osetska Eduard Kokojty ďalej vyhlásil, že má v pláne požiadať Rusko o vybudovanie stálej vojenskej základne v Južnom Osetsku. Potom vyhlásil výnimočný stav a rozpustil vládu. Kokojty ďalej vyhlásil, že Južné Osetsko neumožní na svoje územie vstup pozorovateľom z OBSE
Z analýzy satelitných záberov, ktorú na požiadanie organizácie Amnesty International (AI) vykonalo Americké združenie pre rozvoj vedy boli stovky domov v gruzínskych obciach v Južnom Osetsku vypálené v auguste 2008 až po skončení rusko-gruzínskeho ozbrojeného konfliktu, keď oblasť ovládli ruské jednotky. Zo snímok ale nemožno jednoznačne určiť, kto je zodpovedný za škody, či Rusko, Gruzínsko alebo niekto iný. Podľa AI môžu ale byť snímky dôkazom o spáchaní vojnových zločinov.
Ruská invázia do Gruzínska
[upraviť | upraviť zdroj]
V pondelok 11. augusta ruské úrady potvrdili, že jej sily pokračujú v presune z Abcházska ďalej na území Gruzínska, k mestu Senaki. Podľa ruského ministerstva obrany preto, aby bolo zabránené gruzínskej armáde v ostreľovaní konfliktných oblastí a reorganizáciu. Gruzínske úrady obvinili Rusov, že obsadili mesto Gori, ktoré sa nachádza približne 60 km od hlavného mesta Tbilisi.
V pondelok večer agentúra Reuters s odvolaním na gruzínskeho premiéra uviedla, že ruské invázne jednotky vstúpili do čiernomorského prístavu Poti. Ruské jednotky postupujú na gruzínske územie tiež zo separatistického Abcházska a obsadili vojenskú základňu v meste Senaki. Ruské ministerstvo obrany potvrdilo operáciu na území v hĺbke 40 km od gruzínsko-abcházskej hranice.
Formálne ukončenie bojov
[upraviť | upraviť zdroj]12. augusta ruský prezident Dmitrij Medvedev vyhlásil, že nariadil ozbrojeným silám ukončiť vojenské operácie v Gruzínsku, ale velitelia ruskej armády sa týmto údajným nariadením ruského prezidenta neriadili.
Podľa spravodajcu BBC Gavina Hewitta došlo v meste[Gori k násilnostiam a ľudia z neho utekajúci sa sťažovali na rabovanie, ktorého sa zúčastnili aj separatisti z Južného Osetska. Obyvateľom sa údajne vyhrážali smrťou, ak rabujúcim neodovzdajú svoje cennosti. Podľa organizácie Human Rights Watch (HRW) boli počas ruského bombardovania použité kazetové bomby. Hlavné nebezpečenstvo týchto bômb spočíva v tom, že bomby sú naplnené množstvom malých náloží. Na zákaze použitia kazetových bômb sa na konferencii v Dubline v roku 2008 dohodlo viac ako 100 štátov, vrátane väčšiny členov NATO. Rusko ale podpis odmietlo, rovnako ako Čína a Spojené štáty.
V piatok 15. augusta ruský vojenský konvoj so vzdušnou podporou bojových vrtuľníkov prenikol cez sľuby prezidenta Medvedeva až na 55 km od hlavného mesta Tbilisi. Podľa agentúry Reuters išlo o najhlbší prienik inváznych vojsk do vnútrozemia Gruzínska. Akcia sa časovo zhodovala s návštevou ministerky zahraničia USA Condoleezzy Riceovej v Tbilisi.
Rusi údajne založili úmyselne požiar v Národnom parku Bordžomi-Charagauli, na čo zamedzili hasičom z Turecka a Ukrajiny zásah pri plánovanom hasení. Ruská armáda taktiež obsadila najdôležitejšie vodné elektrárne na rieke Inguri.
Ruský minister obrany Anatolij Serďukov 22. augusta oznámil, že Rusko ukončilo sťahovanie svojej inváznej armády z Gruzínska. Americký Pentagon ale tvrdil, že žiadne výrazné známky stiahnutia ruských jednotiek nezaznamenal.
Južné Osetsko vyhlásilo nezávislosť na Gruzínsku už v roku 1990, čo viedlo k prvej vojne v roku 1991-1992. Ale až po tejto druhej vojne 26. augusta 2008 bola Južné Osetsko uznané Ruskom a ďalšími štátmi za nezávislý štát.
Súvisiace boje v Abcházsku
[upraviť | upraviť zdroj]
Konfliktu v Južnom Osetsku využila ďalšia separatistická oblasť Abcházsko, ktorá začala vojenské akcie proti Gruzínsku v spornej tiesňave Kodori. Otvorili tak druhý front bojov proti gruzínskej vláde. Podľa gruzínskych zdrojov došlo v oblasti Abcházska v prístave Očamčyra k vylodeniu ruskej čiernomorskej flotily o sile až štyroch tisíc mužov.
Podľa gruzínskeho ministerstva vnútra začalo Rusko 9. augusta útok na Kodorskú tiesňavu, ktorú v separatistickom Abcházsku doteraz kontrolovala gruzínska armáda. Aj podľa agentúry AFP Kodorskú tiesňavu bombardovalo ruské letectvo. Abcházsko vyhlásilo mobilizáciu vojenských záloh a abcházsky parlament schválil výnos prezidenta o vyhlásení vojnového stavu. Prezident Abcházska Sergej Bagapš potvrdil tisíce bojovníkov do Kodorskej tiesňavy a potvrdil, že požiadal Rusko, aby posilnilo vojenskú prítomnosť na gruzínsko-abcházskej hranici. Bagapš tiež uviedol: "Koordinujeme naše akcie s Ruskom, naším najväčším priateľom".
Asistent generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna oznámil, že abcházske úrady požiadali o odchod vojenských pozorovateľov OSN (UNOMIG) z údolia Kodori.
Dňa 26. augusta 2008 bolo Abcházsko uznané Ruskom ako nezávislý štát.
Kybervojna
[upraviť | upraviť zdroj]Vojna sa prejavila aj na internete. Stránky Gruzínskej národnej banky boli napadnuté a nahradené prehľadom diktátorov 20. storočia. Napadnutý bol tiež jeden z gruzínskych spravodajských portálov a stránky gruzínskeho ministerstva obrany. Útoky boli vykonané podobnými technikami ako kyberútoky v Estónsku v roku 2007, v čase konfliktu o pomník ruských vojakov v krajine. Kyberútočníci nahradili tiež stránky gruzínskeho ministerstva zahraničných vecí kolážami fotografií Saakašviliho a Hitlera. Útoky boli však vedené aj na ruské servery, kedy sa v Gruzínsku nebolo možné dostať na doménu .ru.
Podľa denníka The New York Times sú gruzínske weby systematicky napádané od 8. augusta. Úrad poľského prezidenta v reakcii na kyberútoky ponúkol gruzínskej vláde pomoc s prístupom na internet.
Podľa odborníkov na internetovú bezpečnosť bolo vraj prenesenie vojny do kyberpriestoru predvídateľné. Hlavný dôvod videli v tom, že Rusko patrí spolu s Čínou a Brazíliou k lídrom v internetovej kriminalite.
Námorná blokáda
[upraviť | upraviť zdroj]- Taktické čísla plavidiel sú uvedené v zátvorkách
Vojnové lode ruskej čiernomorskej flotily dorazili ráno 10. augusta do gruzínskych vôd Čierneho mora a začali blokovať námorné dodávky do Gruzínska. Transportný konvoj s ruskými vojakmi pre Abcházsko tvorili výsadkové lode Jamal (156, ex BDK-67), Saratov ( 150, ex BDK-65) a Cesar Kunikov (158, ex BDK-64) a dopravná loď General Rjabikov. Zväz hliadkujúci pri gruzínskych brehoch opisujú rôzne zdroje rozlične:
- Krížniky Moskva (121, ex Slava), Kerč (713) a Očakov (707), torpédoborec Smetlivyj (810), protiponorkpové korvety Alexandrovec (059, ex MPK-49) a Muromec (064, ex MPK-134), mínolovka Turbinist (912), úderná korveta Miraz (617) a raketové člny R-239 (953) a Ivanovec (954, ex R-334).
- Krížnik Moskva, torpédoborec Smetlivyj, protiponorkové korvety Povorino (053, ex MPK-207), Kasimov ( 055, ex MPK-199) a Suzdalec (071, ex MPK-118), úderná korveta miraz, raketonosný čln, mínolovky Turbinist a Vice-Admiral Žukov (909) a niekoľko pomocných plavidiel.
Do sporu sa vložilo aj ukrajinské ministerstvo zahraničia, ktoré uviedlo: "Ukrajina si vyhradzuje právo uzavrieť svoje územie pred návratom ruských vojnových lodí, ktoré môžu zasiahnuť v Gruzínsku, dokiaľ nebude konflikt vyriešený." V ukrajinskom prístave Sevastopoľ má pritom Rusko námornú základňu. Pre operácie u gruzínskych brehoch ale zúčastnené jednotky používali bližšiu Novorossijsk.
Abcházsko potvrdilo, že v sobotu 9. augusta sa niekoľko gruzínskych vojnových lodí pokúsilo dostať k pobrežiu Abcházska, ale ich pokus zmarili ruské lode.
V ranných hodinách 10. augusta vyrazili z Novorossijsku výsadkové lode Saratov a Cesar Kunikov a dve plavidlá eskorty. Ich cieľom mal byť prístav Suchumi v Abcházsku a na ich palubách bolo 500 ruských vojakov. Proti tomuto konvoju vyplávalo z Poti päť gruzínskych rýchlych člnov. V 18:39 sa gruzínske člny prvýkrát objavili na radaroch ruských plavidiel. Vo vzniknutom boji si Rusi nárokovali potopenie gruzínskeho člna Tbilisi (302, ex ukrajinský U150 Konotop, ex sovietsky R-15) korvety miraz z eskorty konvoja. V skutočnosti bol zasiahnutý (a potopený) pravdepodobne strážnym člnom pobrežnej stráže Georgy Toreli (P-21, ex PSKR-629). Po tejto strate sa gruzínskej člny stiahli.
Ukrajina trvala na tom, aby ruské vojnové loďstvo opustilo jej vody, ale ruská generalita označila túto požiadavku za irelevantnú.
Časť jednotiek gruzínskeho námorníctva sa mala stiahnuť do južnejšie ležiaceho Batumi. 12. augusta potom bola v Poti potopené ďalšie gruzínske plavidlá príslušníkmi Specnaz, vrátane raketonosných člnov Tbilisi a Dioskuria (303, ex grécky Ypoploiarchos Batsis (P-17), ex Kalypso (P-54)).
Medzinárodná reakcia
[upraviť | upraviť zdroj]
Značný počet štátov vznieslo po prepuknutí vojny požiadavky na okamžité ukončenie bojov. Rad z nich podporil Gruzínsko a kritizoval ruskú ofenzívu, medzi nimi Spojené štáty americké a niektoré štáty Európskej únie. Návštevou Tbilisi vyjadrili Gruzínsku podporu prezidenti Poľska, Ukrajiny, Litvy a Estónska Lech Kaczyński, Viktor Juščenko, Valdas Adamkus a Toomas Hendrik Ilves a premiér Lotyšska Ivars Godmanis.
Za rozpútanie vojny obvinili Gruzínsko napr. bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder, turecký premiér Recep Tayyip Erdoğan, či slovenský premiér Robert Fico. Agentura Reuters uviedla, že ministri zahraničia krajín Európskej únie sa na mimoriadnom zasadnutí v Bruseli zhodli na ochote vyslať mierové jednotky do Gruzínska.
Dňa 22. augusta 2008 uviedol americký veľvyslanec v Rusku John Beyrle v rozhovore pre denník Kommersant, že USA považujú ruskú reakciu na vpád gruzínskej armády do Cchinvali za primeranú. "Vidíme, že odpoveď ruských vojsk bola úplne opodstatnená útokom na ruské mierové sily v Južnom Osetsku," vyhlásil. Rusko ale podľa neho zašlo príliš ďaleko, keď jeho jednotky vstúpili na územie Gruzínska.
V septembri 2009 oznámila nezávislá vyšetrovacia komisia Európskej únie stanovisko, podľa ktorého vojnu vyvolala Gruzínsko a Rusko prispelo k eskalácii konfliktu.
Mierová misia Európskej únie
[upraviť | upraviť zdroj]
Francúzsko ako predsednícka krajina EÚ sa usilovala o ukončenie konfliktu. EÚ ponúkla obom stranám trojbodový plán zahrňujúci rešpektovanie územnej celistvosti Gruzínska, okamžité zastavenie nepriateľstva a obnovenie situácie pred vypuknutím konfliktu. V nedeľu 10. augusta do Tbilisi priletela mierová misa EÚ. V pondelok 11. augusta francúzsky minister zahraničia Bernard Kouchner oznámil, že gruzínsky prezident Michail Saakašvili pristúpil na všetky návrhy k ukončeniu konfliktu s Ruskom v južnom Osetsku. „Prezident Saakašvili prijal všetky návrhy, ktoré som predniesol,“ uviedol minister Kouchner pred tým, než odletel do Moskvy na jednanie s ruským prezidentom Dmitrijom Medvedevom.
V utorok mali o situácií jednať aj generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer s gruzínskou ministerkou zahraničia Ekou Tkešelašvili.
V utorok 12. augusta do Moskvy priletel francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, aby vyjednávanie o prímerí dokončil. Popoludní na tlačovej konferencii ruský prezident potvrdil, že Rusko akceptuje mierový návrh EÚ a stiahne svoje vojenské jednotky z Gruzínska do postavenia pred 6. augustom.
Ekonomické dopady
[upraviť | upraviť zdroj]V reakcii na konflikt sa ceny ruských akcií na burze prepadli na najnižšie hodnoty od roku 2006. Dolárový index RTS v piatok 8. augusta stratil 6,5 % a klesal aj počas pondelkového poobedia. Hlavný analytik rozvíjajúcich sa trhov Danske Bank povedal agentúre Reuters: „Myslím, že pokiaľ sa nepohneme k nejakému riešeniu, pokiaľ budú ruské sily útočiť a bombardovať územie Gruzínska, tlak na ruské trhy bude pokračovať“. Najväčšia gruzínska banka Bank of Georgia na burze v Londýne stratila v piatok 1/4 svojej hodnoty a ratingové agentúry krajine znížili hodnotenia.
Aj keď oficiálne sa už ruská armáda v poslednej dekáde augusta 2008 čiastočne stiahla z obsadených častí Gruzínska, negatívne ekonomické dopady sa prehĺbili aj do Ruska. Investori totiž stiahli z Ruska peniaze, oslabila sa aj ruská mena a peňažné aj akciové trhy utrpeli značný pokles po začatí konfliktu 8. augusta.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vojna v Južnom Osetsku (2008)
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Válka v Jižní Osetii (2008) na českej Wikipédii.