Ukrajina

Ukrajina
Vlajka Znak
Národné motto: Воля, злагода, добро (Volia, zlahoda, dobro) (Sloboda, zhoda, láskavosť)
Štátna hymna: Šče ne vmerla Ukrajina (Ešte Ukrajina nezomrela)
Miestny názov
• dlhý	–
• krátky	Україна
Hlavné mesto	Kyjev 50°27′ s.š. 30°30′ v.d.
Najväčšie mesto	Kyjev
Úradné jazyky	ukrajinčina
Regionálne jazyky	ruština, poľština, krymská tatárčina, maďarčina, rumunčina, bulharčina
Demonym	Ukrajinec, Ukrajinka
Štátne zriadenie Prezident Predseda vlády	poloprezidentská republika Volodymyr Zelenskyj Denys Šmyhaľ
Vznik	24. august 1991 (vyhlásenie nezávislosti od ZSSR a premenovanie Ukrajinskej SSR na Ukrajinu) 26. december 1991 (oficiálny vznik nezávislej Ukrajiny)
Susedia	Rusko, Bielorusko, Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Moldavsko
Rozloha  • celková  • voda (%)	603 628 km² (45.)    km² (3,8 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2024)  • sčítanie (2001)  • hustota (2024)	31 000 000 (37.) 48 457 102 73,8/km² (115.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2021 198 miliárd $ (56.) 14 330 $ (100.)
Index ľudského rozvoja (2021)	0,773 (77.) – vysoký
Mena	hrivna (=100 kopejok) (UAH)
Časové pásmo  • Letný čas	VEČ (UTC+2) VELČ (UTC+3)
Medzinárodný kód	UKR/UA
Medzinárodná poznávacia značka	UA
Internetová doména	.ua .укр
Smerové telefónne číslo	+380

Ukrajina (ukr. Україна – Ukrajina [ʊkrɐˈjinɐ]) je štát vo východnej Európe. Hraničí so siedmimi štátmi: so Slovenskom (98 km), Maďarskom (103 km), Rumunskom (538 km), Moldavskom (939 km), Ruskom (2 245 km), Bieloruskom (891 km) a Poľskom (428 km). Celková dĺžka ukrajinských hraníc predstavuje 4 558 km. Južná hranica je tvorená Čiernym a Azovským morom, pričom medzi týmito dvoma moriami sa nachádza polostrov Krym. Hlavné mesto Kyjev leží na Dnepri, najväčšej ukrajinskej rieke.

Ukrajina získala nezávislosť v roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu, pričom je aj zakladajúcim členom Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ). Ukrajina je unitárny štát, ktorý sa administratívne delí na 24 oblastí, dve mestá s osobitným štatútom (Kyjev a Sevastopoľ) a Krymskú autonómnu republiku.

Polostrov Krym vrátane mesta Sevastopoľ bol v marci 2014 anektovaný Ruskou federáciou. V Luhanskej a Doneckej oblasti sa rozhoreli boje medzi ukrajinskými vládnymi silami a proruskými separatistami, čím sa začala rusko-ukrajinská vojna. 24. februára 2022 Ozbrojené sily Ruskej federácie prekročili hranice Ukrajiny a dovtedajší konflikt vstúpil do novej fázy sprevádzanej ťažkými bojmi.

Pôvod názvu

Presný názov Ukrajiny znamená zem, ktorá leží na kraji' alebo aj prihraničná zem'. Leží na juhovýchodnom pohraničí Európy a prahu Ázie na okrajoch štátov Stredomoria a na križovatke dôležitých hraničných ciest medzi lesom a stepou.

Slovo Ukrajina je slovanského pôvodu, etymológia však nie je jednoznačná. Najčastejšie sa uvádza význam „okrajové územie“, presnejšie jednotlivé krajné, hraničné kniežatstvá Kyjevskej Rusi. Ďalšie výklady hovoria v súvislosti s kniežatstvami o „ukrojených“, oddelených krajinách. Prvé doložené použitie z roku 1187 pochádza z Kyjevského letopisu, zachovaného v Rozprávaní o dávnych časoch v Ipatievskom kódexe z obdobia okolo roku 1425, ktorý obsahuje aj kópiu Haličsko-volynského letopisu opisujúceho udalosti v rokoch 1201 – 1292. V tomto texte sa v súvislosti so smrťou perejaslavského kňaza Vladimira Gleboviča (1187) píše ѡ нем же Ѹкраина много постона (o nem že Ukraina mnogo postona –  Ukrajina za ním veľmi stonala). Aj keď sa slovo ѹкраина (ukrajina) používalo všeobecne pre pohraničie alebo marku, v zmienenom letopise na viacerých miestach označuje konkrétne územie alebo etnonymum Ѹкраинѧнѣ (Ukrainjanje).

V nasledujúcich storočiach bolo slovo naďalej používané predovšetkým v širokom význame krajných území, niekedy tiež oblastí vonkajších slovanskému osídleniu, susedných „ukrajín“. Od 16. storočia sa slovo objavuje aj mimo slovanské písomné pamiatky a v priebehu 17. storočia sa začína etablovať v európskej geografii; postupne začína odkazovať na „územie obývané Ukrajincami“. Označenie Ukrajina sa používalo skôr v ľudovej reči, zatiaľ čo poľské, resp. ruské úrady používali spravidla označenie Malá Rus, Malorusko – oproti Veľkej Rusi, t.j. dnešnému Rusku, Bielej Rusi (dnes Bielorusko) a Červenej Rusi. Obyvatelia Ukrajiny bývali označovaní spravidla ako Malorusi či Rusíni; etnonymum Ukrajinec sa objavuje približne od 18. storočia, pričom sa úplne presadilo až koncom 19. storočia.

Dejiny

Starovek a stredovek

Kniežatstvá Kyjevskej Rusi (1054 – 1132)

Osídlenie dnešnej Ukrajiny je doložené od 5. tisícročia pred. n. l., z ktorého pochádzajú nálezy artefaktov tripolskej kultúry. V staroveku bol juh Ukrajiny perifériou antického sveta: existovalo tu kráľovstvo Skýtov, o ktorých živote podáva správu grécky historik Hérodotos; na Kryme a na pobreží Čierneho mora vznikali grécke a neskôr gótske kolónie. Stredná a severozápadná Ukrajina je potom oblasťou etnogenézy Slovanov.

V roku 882 Novgorodský knieža Oleg ovládol Kyjev, ktorý predtým platil tribút Chazarskej ríši, a tak sa na území dnešnej Ukrajiny, Ruska, Bieloruska, Litvy a Lotyšská sformoval prvý východoslovanský štát, Kyjevská Rus. Zjednotení Slovania potom dobyli hlavné mesto Chazarov. Jeho najvýznamnejší panovník Vladimír I. prijal v roku 988 kresťanstvo. Po rozpade štátu vzniklo niekoľko samostatných kniežatstiev; na západe bolo najdôležitejšie Haličsko-volynské kniežatstvo, zatiaľ čo juh dnešnej Ukrajiny bol osídlený kočovnými kmeňmi Polovcov.

Počas 13. storočia došlo k postupnému obsadeniu časti samostatných kniežatstiev tatárskymi (mongolskými) nájazdníkmi. Kyjev bol spustošený v roku 1240 Mongolmi a centrum Rusi sa neskôr presunulo na sever. Celá oblasť sa dostala pod vplyv novosformovanej tatárskej Zlatej hordy; len na západnú časť dnešnej Ukrajiny tatárska moc neprenikla. Západná časť Ukrajiny bola od konca 14. storočia súčasťou Poľska (Podolie, Červená Rus, časť Volyne). Valná časť Ukrajiny sa s úpadkom Zlatej hordy stala suverénnou súčasťou Litovského veľkokniežatstva. Na juhu sa vytvoril Krymský chanát a východ sa dostával pod vplyv Moskovskej Rusi.

Medzi Poľskom, Ruskom a Osmanskou ríšou

V roku 1569 došlo k uzavretiu Lublinskej únie; územie Ukrajiny, ktoré patrilo pod Litvu (približne po rieku Dneper), bolo v rámci Poľsko-litovského štátu prevedené priamo pod Poľské kráľovstvo. Ukrajinská šľachta získala v Poľsku rovnaké práva aké prislúchali poľskej šľachte. Významné bolo osídlenie záporožských kozákov s centrom na Siči, v ktorej sa sústreďovali ľudia z rôznych sociálnych vrstiev, najmä však poddaných, ktorí sem utiekli pred feudálnym útlakom. Záporožci vytvárali vojenské nárazníkové pásmo v oblasti Divokých polí, susediacich s Krymským chanátom. Krymskí Tatári a Nogajci, vazali osmanského sultána, podnikali takmer každý rok lúpežné vpády, ktoré zabraňovali trvalejšiemu osídleniu južnej a východnej Ukrajiny.

Niektorí historici odhadujú, že pri nájazdoch obávanej krymskotatárskej jazdy, medzi 15. a 18. storočím bolo odvlečených a predaných do otroctva v Osmanskej ríši až 3 milióny ľudí.

Chmeľnyckého povstanie

Bohdan Chmeľnyckyj, kozácky hajtman a zakladateľ prvého štátu kozákov

V roku 1648 došlo po niekoľkých menších búrkach na Ukrajine k veľkému kozáckemu povstaniu, ktoré vzišlo zo Záporožskej Siče, a ktoré viedol Bohdan Chmeľnyckyj. Tomu sa podarilo v spojenectve s Krymskými Tatármi v niekoľkých bitkách poraziť poľské vojská, čo viedlo k vzniku Kozáckeho hajtmanátu, ktorý je zvyčajne vnímaný ako predchodca Ukrajiny. Porazený bol však už v roku 1651 v bitke pri Berestečku. Chmeľnyckého povstanie bolo sprevádzané protižidovskými pogromami, ale aj vraždením Poliakov, najmä šľachticov.

V roku 1654 sa potom obrátil o pomoc k ruskému cárovi Alexejovi. Perejaslavská dohoda ale znamenala stratu suverenity pre ukrajinské územia. Boje potom s podporou Moskovskej Rusi proti Poľsku pokračovali ďalej a skončili až v roku 1667 mierom v Andrusove.

Haďačská únia

Bitka pri Poltave v roku 1709

Po smrti Chmeľnyckého, Poľsko-Litovská únia dospela ku kompromisu s ukrajinskými Kozákmi tzv. Dohodou z Haďače dňa 16. septembra 1658. Tá ustanovila novú Úniu, schválenú poľsko-litovským snemom 12. mája 1659, ako trojčlennú (Poľské kráľovstvo, Litovské veľkokniežatstvo a Hajtmanská Rus) a zaručila záporožským Kozákom, t.j. Ukrajine, tradične nazývanej Rusou, rovné postavenie voči Poľskému kráľovstvu a Litovskému veľkokniežatstvu, s vlastnými úradmi – maršalkom (premiérom), vojskom a najvyšším súdom. Táto dohoda tiež ustanovila náboženskú rovnoprávnosť pre pravoslávie. Vzhľadom k neskorším vojnovým udalostiam v Poľsku vrátane švédskej potopy a vojny s Ruskom a tiež z druhej strany vzbury Kozákov proti Ivanovi Vyhovskému, ktorý dohodu z Haďače uzatváral, nebola táto dohoda v skutočnosti naplnená.

Po rokoch nepretržitého bojovania bola potom v roku 1667 dohoda nahradená poľsko-ruskou zmluvou Andrusovo, ktorá rozdelila ukrajinské územie medzi Poľsko-litovskú úniu a Ruské cárstvo. To bolo vtedy rozdelené podľa rieky Dneper.

Delenie Poľska a pripojenie k Ruskej ríši

Mapa z roku 1904 zobrazujúca časť Ruského impéria, kde sa nachádza aj dnešná Ukrajina

V Poľsku dochádzalo k vnútorným rozbrojom a svoju úlohu zohralo aj vzopätie porobených národov, najmä na Ukrajine. Pri delení Poľska v rokoch 1772 – 1795 bola k Ruskej ríši pripojená aj väčšina pravobrežnej (strednej a západnej) Ukrajiny okrem Haliče a Bukoviny, ktoré v roku 1772 získala habsburská monarchia. Ukrajina však stratila aj len náznak akejkoľvek autonómie, najmä po zániku Záporožskej Siče v roku 1775.

Koncom 18. storočia bola tiež zlikvidovaná tatárska a turecká moc na juhu a cárovná Katarína II. Veľká a jej poradca knieža Potemkin založili v novodobytej tzv. Novej Rusi niekoľko významných miest.

Obdobie 19. storočia bolo dobou tvrdého národnostného útlaku zo strany Ruskej ríše a zároveň dobou ukrajinského národného obrodenia, spočiatku kultúrneho, neskôr aj politického. Tieto snahy sa po cárskych represiách a zákaze používania ukrajinčiny v roku 1876 sústredili predovšetkým do habsburskej časti krajiny, kde bol oveľa liberálnejší režim.

Súčasne sa, hoci pomaly, rozvíjalo aj hospodárstvo, začalo sa s výstavbou železničnej siete a masívnou ťažbou uhlia; rýchlo rástli mestá, najmä Kyjev a Charkov.

Prvá svetová vojna a snaha o nezávislosť

Poľské jednotky vstupujú do Kyjeva v máji 1920 počas poľsko-sovietskej vojny, v ktorej Ukrajinská ľudová republika bojovala na strane Poľska proti boľševikom

Ku koncu prvej svetovej vojny a v priebehu ruskej občianskej vojny bolo na časti ukrajinského územia zostavených niekoľko ukrajinských vlád. Prvá ukrajinská republika, Ukrajinská ľudová republika (UNR), existovala v rokoch 1917 – 1920. Prakticky bola len bojujúcou stranou v rámci ruskej občianskej vojny a zanikla pod náporom ruských boľševikov. Západoukrajinská ľudová republika (ZUNR) existovala v rokoch 1918 – 1919 a po celý čas svojej krátkej existencie viedla boj proti poľským jednotkám a zanikla pod náporom poľských a rumunských vojakov. Obe časti sa 22. januára 1919 nakrátko zjednotili (Akt Zluky). Z praktického hľadiska išlo len o symbolický akt. Už vo februári 1919 boľševici dobyli Kyjev a Ukrajina tak upadla do chaosu. Nakoniec obe časti štátu bojovali nezávisle na sebe svoje vlastné vojny. Západná časť sa musela potýkať s inváziou Poliakov, zatiaľ čo zvyšok Ukrajiny bojoval na východe s ruskými boľševikmi.

Prvým ukrajinským prezidentom bol historik, literát a filozof Mychajlo Hruševskyj. Vedľa boľševikov a bielogvardejcov tu boli anarchisti (Nestor Machno), nacionalisti (Symon Petliura) a hajtman Pavlo Skoropadskyj. Tiež sa tu bojovalo najdlhšie. V boji o národnú samostatnosť boli Ukrajinci porazení: západná Ukrajina sa v rokoch 1920 – 1921 stala súčasťou druhej poľskej republiky a v roku 1922 sa Ukrajinská SSR stala jednou zo zakladajúcich republík Sovietskeho zväzu s hlavným mestom vo východoukrajinskom Charkove, ktoré bolo v roku 1934 prenesené do Kyjeva. V rokoch 1926 – 1940 existovala v rámci Ukrajinskej SSR autonómna republika Moldavcov.

V roku 1929 sa vo Viedni uskutočnila konferencia Ukrajincov, ktorí emigrovali z vlasti. Títo založili Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá sa usilovala o samostatný ukrajinský štát (často násilnou formou) a významne zasahovala do ďalšieho osudu Ukrajiny.

Sovietska éra

Kyjev v troskách počas druhej svetovej vojny

Mŕtvoly vyhladovaných ľudí v uliciach Charkova počas hladomoru na Ukrajine, 1933

Územný vývoj Ukrajiny v rokoch 1918 – 1991

Ukrajina ako súčasť Sovietskeho zväzu bola vystavená tvrdým skúškam; najťažšou z nich bol hladomor (ukr. Голодомор – Holodomor) v rokoch 1932 – 1933, ktorý bol vyvolaný násilnou kolektivizáciou poľnohospodárstva. Táto katastrofa, ktorá bola zrejme sčasti úmyselne vyvolaná Stalinovou politikou, je dodnes zahalená rúškom nejasností, lebo stalinský režim o nej prikázal mlčať. Odhady počtu obetí sa veľmi rôznia; historici hovoria najčastejšie o 2,5 až 5 miliónoch mŕtvych hladom. Najhoršie boli zasiahnuté Ukrajinská SSR, severný Kazachstan a Kubáň v terajšom južnom Rusku. Menšie hladomory postihli Ukrajinu tiež v rokoch 1921 – 1923 a 1946 – 1947, čiže v povojnových obdobiach.

V rokoch 1941 – 1944 bola Ukrajina okupovaná nacistickým Nemeckom; v priebehu druhej svetovej vojny zahynulo približne 7 miliónov obyvateľov Ukrajiny. Po nemeckej porážke bola k Ukrajine pripojená jej terajšia západná časť (t.j. západná Volyň a východná Halič), ktorá pred vojnou patrila Poľsku. Tieto územia boli krátkodobo obsadené sovietskymi vojskami už v septembri 1939. V zime 1939/1940 sa uskutočnili sfalšované referendá o pripojení týchto území k ZSSR. Podobným spôsobom, sfalšovaným referendom, bola po obsadení Červenou armádou k Ukrajine pripojená tiež Podkarpatská Rus, ktorá bola predvojnovou súčasťou prvej česko-slovenskej republiky. V roku 1954 sa stal súčasťou Ukrajinskej SSR aj polostrov Krym, ktorý bol dovtedy súčasťou Ruskej SFSR. Odovzdanie tohto prevažne ruského z hľadiska národnostného a historického od roku 1760 (Rusi zničili posledný pozostatok Batuovej invázie z 13. storočia) územia Ukrajine vyvolalo napätie, pretrvávajúce dodnes. Nikita Chruščov, ktorý odovzdanie Krymu osobne presadil, bol v 40. rokoch hlavou Ukrajinskej SSR a v mladosti pracoval na Donbase. Z Ukrajiny pochádzali aj jeho nástupca Leonid Brežnev, veliteľ vojsk Varšavskej zmluvy Andrej Grečko a sovietski maršali Semion Timošenko a Rodion Malinovskij.

V 60. rokoch pokračovala masívna industrializácia a urbanizácia predovšetkým východnej časti krajiny. Bola vybudovaná kaskáda priehrad na Dnepri. Rozvoj priemyslu a moderných technológií bez ohľadu na životné prostredie si vedľa znečistenia ovzdušia vyžiadal krutú daň; 26. apríla 1986 došlo na severe krajiny k černobyľskej havárii, najhoršej havárii jadrovej elektrárne vo svetových dejinách. Ukrajinsko-bieloruské pohraničie je dodnes zamorené rádioaktívnym spadom, pričom územie v okruhu niekoľkých desiatok kilometrov muselo byť vysídlené.

Nezávislá Ukrajina

Ukrajinský prezident Leonid Kravčuk a ruský prezident Boris Jeľcin podpisujú 8. decembra 1991 Bielovežskú dohodu, ktorou sa formálne rozpadol Sovietsky zväz

V roku 1990 vyhlásila Verchovna Rada Ukrajiny (parlament) suverenitu krajiny. Nezávislosť bola oficiálne vyhlásená 24. augusta 1991 súčasne s rozpadom Sovietskeho zväzu. Vyhlásenie nezávislosti bolo potvrdené referendom o nezávislosti Ukrajiny toho istého roku za podpory 90,3% voličov. Prechod k trhovej ekonomike, ktorý nebol sprevádzaný cieľavedomou kontrolou hospodárskych subjektov, rozklad plánovaného hospodárstva a predovšetkým neschopnosť politikov vykonať skutočné ekonomické a politické reformy, to všetko viedlo v 90. rokoch k prepadu a dokonca agónii ekonomiky, ktorá sa spamätala až okolo roku 2000.

Prvým prezidentom bol Leonid Kravčuk, ktorého v roku 1994 vystriedal bývalý premiér Leonid Kučma. V roku 1996 bola schválená nová ústava s poloprezidentským systémom. Kučmova politická orientácia bola prevažne proruská, ale v tejto otázke nebol dlho príliš zásadový. Jeho postupy proti opozičnej tlači a radikálnejším kritikom mali veľakrát zreteľne autoritatívne rysy.

Po prezidentských voľbách na konci roku 2004 sa v krajine uskutočnila neozbrojená Oranžová revolúcia, vyvolaná nesúhlasom časti verejnosti s víťazstvom proruského kandidáta, premiéra Viktora Janukovyča. Janukovyč bol obvinený z volebných manipulácií a Najvyšší súd Ukrajiny nariadil výsledky volieb anulovať. V druhej prezidentskej voľbe vyhral jeho oponent Viktor Juščenko. Oranžová revolúcia poukázala na krehké spojenie „proeurópsky“ orientovanej západnej a „prorusky“ orientovanej východnej časti krajiny.

Po politickej kríze v apríli 2007, keď prezident Juščenko rozpustil parlament, vyhlásil predčasné voľby a pokúsil sa prevziať kontrolu nad jednotkami ministerstva vnútra, sa v máji situácia opäť upokojila. Predčasné parlamentné voľby sa uskutočnili 30. septembra 2007. Najväčší počet hlasov v nich získala Janukovyčova Strana regiónov (34%), tesne za ňou sa umiestnil Blok Julije Tymošenkovej (31%). Po dlhom vyjednávaní bola 18. decembra 2007 zvolená premiérkou Julija Tymošenková, ktorej blok utvoril koalíciu s Juščenkovou stranou Naša Ukrajina. V parlamente ale mala táto koalícia len tesnú väčšinu, ktorá sa rozpadla 6. júna 2008, kedy z koalície vystúpili dvaja poslanci. Vláda Julije Tymošenkovej potom definitívne padla 16. septembra 2008. Vtedajší predseda ukrajinského parlamentu, Arsenij Jaceňuk, oznámil na stretnutí poslancov dňa 16. septembra 2008 zánik vládnej koalície. Zmeny, ktoré boli presadené Blokom Julije Tymošenkovej (BJuT) a proruskou Stranou regiónov Viktora Janukovyča, označil prezident Juščenko za ústavný prevrat. O nasledujúcom víkende vypršala desaťdňová lehota, počas ktorej mali prozápadní vládni partneri svoje nezhody vyriešiť. Došlo k novej politickej kríze, ktorú premiérka Tymošenková vyhlásila za prekonanú začiatkom decembra 2008, kedy bola za pomoci bloku Volodymyra Lytvyna obnovená koalícia BJuT a Juščenkovej Našej Ukrajiny, hoci časť strany prezidenta Juščenka považovala zmluvu za neplatnú.

V roku 2010 vyhral prezidentské voľby, tentoraz právoplatne, Viktor Janukovyč so 48% hlasov. Strana regiónov tak získala nielen kreslo premiéra a predsedu jednokomorového parlamentu, ale aj post prezidenta. Hoci sa Janukovyč prezentoval ako značne proruský kandidát, dokázal nakoniec Ukrajinu priblížiť aj k Európskej únii (EÚ), keďže už v polovici roku 2013 sa zdalo, že Ukrajina smeruje k podpísaniu asociačnej dohody s EÚ. Bola nádej, že by sa Ukrajina tým výrazne priblížila k budúcemu členstvu v tejto nadštátnej organizácii, ale zároveň by sa so svojimi vtedy ešte dobrými vzťahmi s Ruskom mohla stať aj akýmsi „mostom medzi Východom a Západom“. Situácia sa ale veľmi skomplikovala. Prezident Janukovyč a spolu s ním aj ukrajinská vláda len niekoľko dní pred pripravovaným samitom Východného partnerstva EÚ vo Vilniuse pozastavili 21. novembra 2013 vzhľadom k ťažkej finančnej situácii krajiny a vzhľadom k ponuke pomoci zo strany Ruska prípravy pre podpis asociačnej dohody s Európskou úniou. Janukovyč vyhlásil, že dohoda s EÚ je zatiaľ pre Ukrajinu nevýhodná.

Proeurópske demonštrácie v Kyjeve dňa 27. novembra 2013 počas Euromajdanu

Euromajdan 18. februára 2014

Proruskí demonštranti v Donecku, 9. marec 2014

Len deň potom, v piatok 22. novembra 2013, zaplavila Kyjev a časť Ukrajiny vlna demonštrácií. Pred Vianocami 2013 sa na najväčšej manifestácii na hlavnom kyjevskom námestí zišlo približne 200 000 ľudí, podľa niektorých zdrojov sa zišlo v Kyjeve až 800 000 demonštrantov a séria protestov, ktorá je známa pod názvom Euromajdan, sa preniesla aj do niektorých ďalších ukrajinských miest. V decembri 2013 odmietla Európska komisia, čo je exekutívny orgán EÚ, poskytnúť Ukrajine niekoľkomiliardový balík pomoci výmenou za podpis asociačnej dohody. Situácia eskalovala v priebehu vládnych represií voči demonštrantom. Od februára 2014 už nepokoje prerástli v ozbrojené strety a prezident Janukovyč utiekol po nevydarenom vyjednávaní s opozíciou (napriek účasti ministrov zahraničných vecí Nemecka a Francúzska) a ďalších dramatických udalostiach dňa 22. februára s pomocou Ruska z krajiny.

V reakcii na udalosti demonštrovali proruskí aktivisti na podporu Janukovyča na východe krajiny. Bol to tzv. Antimajdan, séria provládnych demonštrácií, prebiehajúcich paralelne k protestnému hnutiu Euromajdan. Dňa 25. novembra 2013 sa uskutočnila v Kyjeve demonštrácia na podporu vlády premiéra Mykolu Azarova, prezidenta Viktora Janukovyča a pre blízke väzby s Ruskom. Tejto demonštrácie sa zúčastnilo asi 10 000 ľudí. V Donecku došlo koncom februára 2014 k zrážkam medzi aktivistami Euromajdan a ozbrojenými separatistickými silami.

Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) monitoruje pohyb ťažkej techniky ukrajinských ozbrojených síl na východnej Ukrajine, 4. marec 2015

Na doteraz autonómnom Kryme neoznačení ozbrojenci obsadili v noci 26. februára 2014 tamojší parlament. Neskôr vyhlásili niektorí poslanci referendum o statuse polostrova. Ruský parlament de facto schválil intervenciu na Ukrajine dňa 1. marca 2014.

Dňa 16. marca 2014 sa konalo referendum o samostatnosti Krymu a následnom pripojení k Ruskej federácii. V tomto referende sa podľa ruských úradov voliči absolútnou väčšinou rozhodli pre nezávislosť od Ukrajiny. Referendum však nebolo uznané prevažnou väčšinou členských krajín Organizácie Spojených národov (OSN). Krymský parlament napriek tomu 17. marca 2014 vyhlásil nezávislý zvrchovaný štát s názvom Republika Krym, ktorý okamžite potom požiadal o vstup do Ruskej federácie ako jej nový subjekt.

Proruské nepokoje na východnej Ukrajine, ktoré vypukli po zvrhnutí prezidenta Janukovyča, sa vystupňovali v ozbrojený konflikt medzi ukrajinskými ozbrojenými silami a separatistickými silami v Doneckej a Luhanskej ľudovej republike. Kvôli bojovým operáciám utieklo k začiatku roka 2015 z konfliktnej oblasti do iných oblastí Ukrajiny 1 007 900 obyvateľov a ďalších 268 400 ich vyhľadalo azyl v zahraničí, prevažne v Rusku, podľa údajov Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov. Do konca septembra 2015 utieklo do Ruska pred vojnou približne 1,3 milióna Ukrajincov. Z tohto počtu požiadalo 400 000 ľudí o štatút utečenca, ďalej bolo 300 000 žiadateľov o dočasný pobyt a 600 000 ľudí nie je riadne registrovaných. Celkovo žilo v Rusku ku koncu novembra 2015 okolo 2,6 milióna Ukrajincov.

Dňa 25. mája 2014 sa na Ukrajine uskutočnili prezidentské voľby hlasovaním všetkých občanov. Víťazom sa stal oligarcha Petro Porošenko. V roku 2019 bol zvolený za prezidenta povolaním herec a komik Volodymyr Zelenskyj.

V priebehu roka 2021 sa znovu začal vyostrovať dlhotrvajúci konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou kvôli zvýšenej mobilizácii ruských vojsk pri hraniciach s Ukrajinou. Dňa 21. februára 2022 Rusko uznalo nezávislosť Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky a ráno 24. februára 2022 spustilo na Ukrajine rozsiahlu inváziu.

Geografia

Fyzická mapa Ukrajiny

Typická poľnohospodárska krajina na Ukrajine v Chersonskej oblasti

Ukrajina je s rozlohou 603 628 km² druhým najväčším štátom Európy (po Rusku). Spravidla býva priraďovaná k východoeurópskym štátom, ale jej západné regióny ako Halič alebo Zakarpatsko patria kultúrne a historicky skôr ku strednej Európe.

Povrch

Významnou charakteristikou ukrajinského reliéfu je absencia umelých bariér. Takmer polovicu (48 %) prevažne rovinatej krajiny pokrývajú stepi a 95 % rovina a nížiny. Značná časť z nich sa obrába („rozoraná celina“), iba niektoré oblasti ostali nedotknuté (Chomutovská step zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO).

Výraznejšie horstvá sú iba na západe (Karpaty) a na juhu (Krymské vrchy). Najvyšším vrchom Ukrajiny je karpatská Hoverla (ukr. Говерла – Hoverla) vysoká 2 061 metrov nad morom (m n. m.). Krymské vrchy sú podstatne nižšie – ich najvyšší vrch, Roman-Koš (ukr. Роман-Кош – Roman-Koš), dosahuje 1 545 m n. m.. Turistickou atrakciou a symbolom pohoria je o čosi nižší vrch Ai-Petri (v preklade z gréčtiny: Svätý Peter) nad Jaltou, z ktorého sú prekrásne výhľady.

Podnebie

Takmer celá Ukrajina patrí do mierneho podnebného pásma, pričom prevláda kontinentálne podnebie a iba na úzkom území medzi Krymskými vrchmi a Čiernym morom je podnebie subtropické.

Priemerná ročná teplota sa pohybuje medzi +6 °C na severe a +12 °C na juhu krajiny. Priemerné ročné zrážky na väčšine územia predstavujú približne 600 mm. Najväčší zrážkový úhrn vykazujú Karpaty (1 200 mm) a najsuchšími oblasťami sú stepi v Chersonskej oblasti a severného Krymu (400 mm ročne).

Vodstvo

Celková dĺžka riečnej siete je okolo 170 000 km. Väčšina riek patrí do úmoria Azovského a Čierneho mora, pričom len 4% územia patrí k úmoriu Baltského mora. Najvýznamnejšou riekou je Dneper (ukr. Дніпро – Dnipro), ktorý pretína Ukrajinu zo severu na juh a delí ju na dve časti, „ľavobrežnú“ a „pravobrežnú“. Jeho hlavnými prítoky sú Pripiať, Desna, Psel a Inhulec. Východnou Ukrajinou preteká Donec, prítok Donu. Ďalšie veľké rieky sú Prut, Dnester a Južný Bug. Veľké rieky sú využívané hlavne pre lodnú dopravu a ako zdroj energie. Najmä na Dnepri bolo vybudovaných niekoľko veľkých priehrad s hydroelektrárňami, z ktorých najznámejšia je DneproGES v Záporoží. Najväčšou priehradnou nádržou je Kremenčucká priehrada.

Najväčšie ukrajinské jazerá sú v Budžaku v údoliach Dunaja (Jalpuh, Kahul). Väčšia jazerá a limany sa rozkladajú na pobreží Čierneho a Azovského mora. Najväčší z nich je Dnesterský liman (360 km²), najväčšia prirodzená vodná plocha Ukrajiny. Vo Volyni a Polesí je veľa krasových jazier a v Ukrajinských Karpatoch je najvýznamnejším jazero Synevyr.

• 
  Pohľad na Karpatský národný prírodný park a vrch Hoverla, najvyšší vrch Ukrajiny
• 
  Národný prírodný park Bojkivščyna v Ľvovskej oblasti
• 
  Verchovynský národný prírodný park v Ivanofrankivskej oblasti
• 
  Syseľ perlavý je pôvodom z východných ukrajinských stepí
• 
  Dolnodnesterský národný prírodný park v Odeskej oblasti
• 
  Kinburnská kosa v Mykolajivskej oblasti
• 
  Pobrežie Azovského mora neďaleko dediny Novopetrivka v Záporožskej oblasti
• 
  Národný prírodný park Sviati Hory v Doneckej oblasti

Politika

Štátne zriadenie

Volodymyr Zelenskyj, prezident Ukrajiny

Denys Šmyhaľ, predseda vlády Ukrajiny

Ukrajina je zastupiteľská demokracia a poloprezidentská republika. Prezident je volený priamo, a to na 5 rokov. Ukrajina má jednokomorový parlament (Verchovna rada Ukrajiny) so 450 zastupiteľmi (od roku 2006 tiež na päťročné obdobie). Ten volí a odvoláva premiéra krajiny (v súčasnosti ním je Denis Šmyhaľ). Premiér musí byť oficiálne menovaný prezidentom.

Ukrajina bola aj pozorovateľom Spoločenstva nezávislých štátov (po ruskej anexii Krymu sa rozhodla pre úplný odchod), OSN, OBSE, GUAM, Rady Európy a Organizácie pre hospodársku spoluprácu čiernomorských krajín (BSEC). Dňa 16. mája 2008 sa Ukrajina po štrnásťročnom vyjednávaní oficiálne stala členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO).

Štátne symboly

Štátnym znakom Ukrajiny je po nadobudnutí nezávislosti opäť tzv. tryzub sv. Vladimíra (zlatý trojzubec na modrom poli). Používa sa spravidla malý štátny znak, lebo veľký znak zatiaľ nebol oficiálne prijatý, pričom aj v ňom má dominovať tryzub. V rovnakých farbách je aj ukrajinská vlajka, pozostávajúca z dvoch rovnako širokých pozdĺžnych pruhov. Zlatá farba symbolizuje úrodné polia a modrá nebo nad nimi. Štátnou hymnou je pieseň Šče ne vmerla Ukrajina, ktorá vznikla v roku 1863. Okrem uvedeného má Ukrajina ešte prezidentské symboly: pečať, znak a štandardu.

Administratívne členenie

Územie Ukrajiny sa delí na najvyššej úrovni na jednu autonómnu republiku Krym, 24 oblastí a dve mestá so špeciálnym statusom (Kyjev a Sevastopoľ). Tieto celky sa ďalej delia na rajóny, ktorých je na Ukrajine celkovo 490, a ktoré približne zodpovedajú slovenským okresom, v priemere sú však o niečo menšie. Väčšie mestá bývajú samostatnou správnou jednotkou podriadenou priamo oblasti, pričom niektoré sú ďalej rozdelené na mestské rajóny. Obce sa na Ukrajine delia do troch kategórií: mestá, sídla mestského typu a dediny.

Volynská
oblasť

Rivnenská
oblasť

Žytomyrská
oblasť

Kyjevská
oblasť

Chmeľnycká
oblasť

Ternopiľská
oblasť

Ivanofrankivská
oblasť

Zakarpatská
oblasť

Černovická
oblasť

Vinnycká
oblasť

Čerkaská
oblasť

Kirovohradská
oblasť

Mykolajivská
oblasť

Poltavská
oblasť

Černihivská
oblasť

Sumská
oblasť

Charkovská
oblasť

Dnepropetrovská
oblasť

Odeská
oblasť

Chersonská
oblasť

Záporožská
oblasť

Donecká
oblasť

Krym

Luhanská
oblasť

Ľvovská
oblasť

Azovské
more

Čierne more

Dneper

Rusko

Bielorusko

Slov.

Maď.

Poľsko

Rumunsko

Mold.

Kyjev

•

Sevastopoľ

Ozbrojené sily

Ukrajinské jednotky v pohybe počas ukrajinskej protiofenzívy v roku 2022

Ozbrojené sily Ukrajiny majú približne 255 000 aktívnych vojakov. Organizačne sa delia na pozemné vojsko, vzdušné sily, vojenské námorníctvo, námornú pechotu, výsadkovo-útočné vojsko, sily špeciálnych operácií, sily teritoriálnej obrany a sily bezpilotných systémov. Väčšina používanej techniky pochádza ešte z čias Sovietskeho zväzu alebo ide o modernizované verzie týchto starších vzorov, ktoré vyrába pomerne silný ukrajinský vojenský priemysel (napríklad ide o tanky T-84 Oplot, transportéry BTR-4 a nákladné lietadlá Antonov An-70). Ukrajinské ozbrojené sily sú členom zväzku Partnerstvo pre mier a zúčastnili sa misií v bývalej Juhoslávii. V súčasnosti majú vojakov v Kosove, na Blízkom východe a v Afrike. Od konca 90. rokov nadväzujú užšie vzťahy s NATO, najmä s poľskými ozbrojenými silami. Od roku 2014 plnia úlohy v boji proti proruským separatistom na východnej Ukrajine.

Po udalostiach v roku 2014, vznikli viaceré samostatné dobrovoľníckej jednotky, bojujúce proti ruským separatistom. Boli to napr. pluk Azov, Varta Dnipra, Aidar a iné. Tieto jednotky sa neskôr stali súčasťou ukrajinskej Národnej gardy a patria pod ukrajinské ministerstvo vnútra. Niektoré z týchto jednotiek, ako napr. Azov boli pôvodne organizované prívržencami krajnej pravice. Po presune týchto jednotiek pod kompetencie ukrajinského ministerstva vnútra však ich členovia museli prejsť previerkami a väčšina pravicových extrémistov z nich bola vylúčená.

Zahraničná politika

Viktor Janukovyč, ukrajinský prezident v rokoch 2010 – 2014 a bývalý predseda Strany regiónov

Vzťahy s Ruskom

Ukrajina má intenzívne, ale komplikované vzťahy so svojím najväčším susedom Ruskom. Panovalo medzi nimi napätie najmä kvôli podpore vtedajšieho prezidenta Viktora Juščenka voči Gruzínsku vo vojne v Južnom Osetsku a jeho snahám o vstup do NATO, opakovane tiež kvôli problémom vzniknutým v súvislosti s dodávkami ruského zemného plynu. Na prelome rokov 2008 a 2009 eskaloval rusko-ukrajinský plynový konflikt potom, čo ruský koncern Gazprom odmietol dodávať plyn ukrajinskému Naftohazu, pokiaľ ten nesplatí dlhy za predchádzajúce dodávky. Výsledkom bolo trojtýždňové prerušenie dodávok plynu v januári 2009, čo postihlo nielen Ukrajinu, ale aj strednú a juhovýchodnú Európu. Za dodávky ruského plynu dlhoval ukrajinský Naftohaz v novembri 2013 približne 1,3 miliardy dolárov. Ku koncu roka preto táto firma sama zastavila odber a zásobovanie krajiny zaisťovala odčerpávaním zásob. Pre prípad dlhšie trvajúceho prerušenia dodávok ruského zemného plynu cez Ukrajinu bol vybudovaný severný plynovod Nord Stream, ktorý vedie z Ruska pod Baltským morom priamo do Nemecka. Používaním plynovodov vedúcich mimo územia Ukrajiny prichádza krajina o poplatky súvisiace s tranzitom plynu po svojom území.

Po ruskej anexii Krymu, poskytnutí pomoci zosadenému prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi a intervencii na východnej Ukrajine sú vzťahy medzi Kyjevom a Moskvou na historickom minime.

Vzťahy s Poľskom

Prezident Petro Porošenko v Ternopile, v pozadí socha Stepana Banderu, ktorý je v Poľsku vnímaný negatívne

Poľsko iniciovalo projekt Východného partnerstva medzi Európskou úniou a šiestimi postsovietskymi krajinami a veľmi aktívne podporovalo proeurópske hnutie Euromajdan na Ukrajine. Poľsko, Litva a Ukrajina plánujú vytvoriť spoločnú armádnu brigádu na obranu pred Ruskom.

Poľsko-ukrajinské vzťahy komplikujú nezrovnalosti v interpretácii niektorých historických udalostí, najmä Volynského masakru – vyvraždenie približne 100 000 poľských civilistov Ukrajinskou povstaleckou armádou (UPA) počas druhej svetovej vojny vo Volyni na západe Ukrajiny a následné odvetné masakre ukrajinských civilistov. V apríli 2015 ukrajinský parlament schválil zákon, ktorým udelil príslušníkom UPA a Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) status bojovníkov za slobodu Ukrajiny. Prezident Petro Porošenko označil bojovníkov UPA za „príklad hrdinstva a vlastenectva na Ukrajine“. V júli 2016 označil poľský Sejm masakre poľského obyvateľstva na Volyni za genocídu. Poľský historický film Volyň, ktorý bol ocenený ako najlepší poľský film roku 2016, bol na Ukrajine prijatý negatívne a jeho premietanie v Kyjeve bolo na žiadosť ukrajinského ministerstva zahraničia zrušené.

Zákazy kníh a vstupu na Ukrajinu

Od roku 2014 sú na Ukrajine zakazované knihy či filmy autorov alebo protagonistov, ktoré podľa Kyjeva ohrozujú ukrajinskú národnú bezpečnosť. Na čiernu listinu sa dostali nielen Rusi (napr. Ivan Ochlobystin a Michail Porečenkov), ale zákaz sa týka aj umelcov či spisovateľov, ktorí nejakým spôsobom sympatizovali so súčasnou ruskou politikou, navštívili anektovaný Krym a pod. Zakázané tak boli napríklad filmy či fotky s Gérardom Depardieu, Stevenom Seagalom, Mickey Rourkom, Jean-Claude Van Dammom, filmy režisérov Emira Kusturicu, Olivera Stona a ďalších približne 600 umelcov. Zákaz vstupu na Ukrajinu má z „bezpečnostných dôvodov“ tiež americký spevák a filmový režisér Fred Durst. Okrem toho dali ukrajinské úrady najavo, že žiadnemu ruskému spevákovi, ktorý podporuje oficiálne ruskú politiku voči Ukrajine, nepovolí účasť na súťaži Eurovision Song Contest v Kyjeve v roku 2017. Zoznam takto prohibitovaných spevákov obsahoval jedenásť mien.

V máji 2017 boli na Ukrajine zakázané ruské internetové servery VKontakte, Odnoklassniki, Yandex a Mail.ru. Ako dôvod uviedla vláda, že „Ruské tajné služby vedú hybridnú vojnu proti ukrajinskému obyvateľstvu, v ktorej ku svojim špeciálnym informačným operáciám zneužívajú internetové siete VKontakte, Odnoklassniki, Mail.ru a ďalšie“. Zákaz bol kritizovaný ako porušovanie slobody slova a slobodného šírenia informácií miliónov ukrajinských užívateľov Medzinárodnou organizáciou na ochranu ľudských práv.

Ekonomika

Hospodársky rast

Kyjev, finančné centrum Ukrajiny

Reálna miera rastu HDP na Ukrajine v rokoch 1990 – 2011

Ukrajinské oblasti podľa výšky priemerného mesačného platu (2016), najvyššie sú v Kyjeve a na juhovýchode Ukrajiny (všetky čísla sú v ukrajinských hrivnách)

Ukrajinská ekonomika bola druhou najväčšou v rámci Sovietskeho zväzu. Po jeho rozpade nastal prechod k trhovému hospodárstvu, ktorého nástup v podobe „šokovej terapie“ bol veľmi bolestný. Krajinu postihla hyperinflácia, mnoho podnikov ukončilo výrobu, privatizácie prebiehali neprehľadným spôsobom. Situácia sa čiastočne stabilizovala po roku 1996 po zavedení novej meny, ukrajinskej hrivny.

V prvých rokoch 21. storočia ukrajinská ekonomika dosiahla pomerne rýchleho a stabilného rastu hrubého domáceho produktu (HDP), ktorý v roku 2007 predstavoval 7,3%. V roku 2008 bola však Ukrajina ťažko zasiahnutá svetovou ekonomickou krízou, v dôsledku čoho sa ekonomika prudko prepadla, a to o viac ako 15%. V roku 2012 predstavoval rast HDP iba ​​0,2%, v roku 2013 0,36%. Medzinárodný menový fond (MMF) na konci roku 2013 predpovedal rast HDP v roku 2014 o 1%, ale je zrejmé, že tento cieľ sa vzhľadom k nestabilnej politickej situácii, odtrhnutie Krymu a predovšetkým kvôli vojne na východnej Ukrajine so všetkými jej sprievodnými javmi nepodarilo dosiahnuť. Naopak, ukrajinský HDP v roku 2014 značne poklesol.

V porovnaní so Slovenskom a tiež Ruskom nemá Ukrajina porovnateľnú ekonomickú výkonnosť. Jej HDP na hlavu v roku 2017 (v parite kúpnej sily, angl. purchasing-power parity, PPP) predstavoval 8 656 USD, zatiaľ čo HDP Slovenska bol 32 895 USD a Ruska 27 890 USD na jedného obyvateľa. Ekonomika Ukrajiny je tak porovnateľná s rozvojovými štátmi ako sú, napr. Salvádor, Bhután, Maroko a Belize. Ukrajinské hospodárstvo naďalej nesie znaky postsovietskej ekonomiky, orientované na odbory s nízkou pridanou hodnotou. Dominuje ťažký priemysel, najmä metalurgia a ťažba uhlia vo vojnou postihnutom Donbase, ktorý je však technicky a technologicky zastaraný. Na jeseň roku 2008 v dôsledku finančnej krízy prijala Ukrajina, v rovnakom čase ako Maďarsko, mnohomiliardový dolárový úver od Medzinárodného menového fondu. Najväčšími obchodnými partnermi sú krajiny EÚ, Rusko (prípadne SNŠ) a Turecko.

Makroekonomické ukazovatele

Budova ukrajinskej národnej banky

Poľnohospodárske práce v Ivanofrankivskej oblasti

• Podiel na tvorbe HDP: priemysel 24,7%, stavebníctvo 2,5%, poľnohospodárstvo 13,7%, iné 59,1% (2016)
• HDP (parita kúpnej sily): 332 646 mil. USD (1992), 184 566 mil. USD (1998), 428 973 mil. USD (2008), 339 155 mil. USD (2016)
• HDP na jedného obyvateľa (parita kúpnej sily): 8 656 USD (2017)

Priemerná mzda štátnych pracovníkov v júli 2008 predstavovala 1 930 hrivien, teda približne 398 USD. O rok neskôr to bolo 2 008 hrivien, ale kvôli prepadu hrivny kvôli ekonomickej kríze predstavoval prepočet len ​​251 USD. Priemerná mzda za rok 2012 predstavovala 294,6 eur. Podľa sektorov je najvyššia priemerná mzda v priemysle (340,7 eur), nasledujú stavebníctvo (242,5 eur), obchod (262,5 eur) a ubytovanie a stravovanie (200,2 eur). To je aj napriek nižším cenám v porovnaní s inými štátmi pomerne málo, čo vedie k početnej pracovnej migrácii najmä do Česka, Nemecka a Talianska, ale predovšetkým do Ruska, napríklad do Moskvy.

Miera nezamestnanosti na Ukrajine v roku 2016 dosiahla 9,7%. Najväčší podiel ekonomicky aktívneho obyvateľstva pracuje v službách (60,7%), v priemysle a stavebníctve ich pracuje 23,4%, a najmenšieho podielu dosahuje poľnohospodárstvo (15,8%).

Ukrajinská hrivna sa proti menám ako je americký dolár (USD) a euro (EUR) už v priebehu roku 2014 značne prepadla, a síce o 50%. Ešte rýchlejším tempom stráca hrivna od začiatku roku 2015, keď do konca februára prišla o ďalších 50% svojej doterajšej hodnoty. Hrivna má teda teraz voči dôležitým svetovým menám iba štvrtinu hodnoty z konca roku 2013. Jej výmenný kurz oproti USD je aktuálne 25:1. Ukrajinská národná banka sa snaží tento proces aspoň spomaliť, a preto dvíha hlavnú úrokovú mieru. Naposledy sa tak stalo 2. marca 2015, a to z 19,5% ročne na rekordných 30%. Ukrajinská vláda robí ďalšie opatrenia, aby prepad ekonomiky brzdila. Okrem iného sa uchádza o ďalšiu pôžičku Medzinárodného menového fondu (MMF) vo výške 17,5 miliardy USD. V súvislosti s plánovanou pomocou od MMF sú nezávislí pozorovatelia toho názoru, že Ukrajina sa ako dlžník stáva „bezodným sudom“, ktorý nemôžu úplne zaceliť ani vysoké pôžičky.

Nerastné bohatstvo a priemysel

Ukrajinské nerastné bohatstvo sa stalo jedným z pilierov sovietskej ekonomiky. Najdôležitejším sektorom je ťažba čierneho uhlia v oblasti Donbasu (s hlavnými centrami Doneck a Luhansk), ktorý je zároveň hlavným priemyselným regiónom krajiny. Ročne sa tu v uplynulých rokoch vyťažilo až 200 miliónov ton uhlia a vyrobilo sa 50 miliónov ton ocele. Významný je ďalej najmä strojársky, chemický a potravinársky priemysel. Okrem Donbasu sú veľkými centrami ťažkého priemyslu aj mestá Dnipro, Záporožie či Mariupoľ.

V okolí mesta Kryvyj Rih sú bohaté náleziská železnej rudy, ktorá sa spracováva v miestnych zlievárniach. Medzi ďalšie nerastné suroviny Ukrajiny patria uránové rudy, magnetické rudy a titán, ďalej chróm, nikel, bauxit, fosfáty, síra, rašelina, ropa, soľ, grafit a mangán.

Poľnohospodárstvo

Väčšina územia Ukrajiny disponuje kvalitnou a úrodnou černozemnou pôdou. Obrábaných je 57% pôdy. Medzi hlavné poľnohospodárske produkty patria: pšenica, jačmeň, cukrová repa, zemiaky, kukurica, slnečnica, mäso a mliečne výrobky. Chová sa tu hlavne hovädzí dobytok a ošípané, dôležitý je tiež rybolov. V južných oblastiach (najmä na Kryme) je rozšírené aj vinárstvo. Karpaty sú dôležitou zásobárňou dreva. Pre veľkú časť vidieckeho obyvateľstva je drobné poľnohospodárstvo vedľajším zdrojom príjmov.

Doprava

Infraštruktúra

Štvorprúdový úsek cesty M05 v Kyjeve

Elektrický vlak EKr1-002 na trati Bojarka – Vasyľkiv-I v Kyjevskej oblasti

Rozloha Ukrajiny a jej poloha medzi západnou Európou, Ruskom a Čiernym morom kladie veľké nároky na dopravnú infraštruktúru.

Relatívne hustá a kapacitná železničná sieť (so širokým rozchodom 1 524 mm) má celkovo 23 300 km tratí, z ktorých necelá polovica je elektrifikovaná. Najvyťaženejšie a najlepšie udržiavané trate vedú v smere Poľsko – Ľvov – Šepetivka – Fastiv/Kyjev – Dnipro – Doneck – Rusko a Moskva – Charkov – Záporožie – Krym. Monopolný dopravca Ukrzaliznycja je s 375 000 zamestnancov jedným z najväčších podnikov v krajine.

V januári a februári 2017 prebiehala na území kontrolovanom ukrajinskou vládou blokáda železničných a čiastočne i cestných spojení so separatistickými republikami. Cieľom nacionalistických demonštrantov z radov účastníkov tzv. protiteroristickej operácie (ATO) a niekoľkých poslancov parlamentu bolo ochromenie dodávok čierneho uhlia z Donbasu do ukrajinských elektrární a koksární. Protestovali tým proti vysokým cenám elektriny a proti korupcii v krajine. Zároveň však spôsobili, že sa Ukrajina dostala na pokraj energetického kolapsu, pretože mnoho elektrární pracuje výhradne s vysoko hodnotným antracitom, ktorý sa na Ukrajine neťaží nikde inde ako na území separatistických republík. Zásob antracitu zostávalo približne na 40 dní. Predseda vlády Volodymyr Hrojsman preto požiadal demonštrantov, aby to s „blokádou nepreháňali“.

Na Ukrajine sú iba dve štandardné diaľnice; 175 km úsek z Charkova do Dnipra a 18 km časť M03 z Kyjeva do Boryspiľu. Z Kyjeva do Ľvova a Odesy vedú expresné cesty. Individuálny automobilizmus širokých vrstiev obyvateľstva sa na Ukrajine ešte príliš nerozšíril ako v západných krajinách.

Cez Ukrajinu vedú dôležité tranzitné ropovody a plynovody z Ruska do strednej a západnej Európy, čo ju stavia do pozície kľúčového hráča najmä vo veci tranzitu ruského plynu.

Hromadná doprava

Veľmi využívaná je mestská hromadná doprava (MHD), najmä tri fungujúce systémy metra v Kyjeve, Charkove a Dnipru. Desiatky miest majú prevádzky električkovej či trolejbusovej dopravy. Na Kryme je v prevádzke dokonca najdlhšia trolejbusová trať sveta. V niekoľkých ukrajinských mestách sú používané električky česko-slovenskej výroby značky Tatra. Kvôli nedostatku financií po rozpade Sovietskeho zväzu sa prudko spomalil rozvoj klasických sietí MHD. Ukrajinské mestá zaplnili tzv. maršrutky, čo je kyvadlový taxíkový mikrobus.

Letecká doprava

V mnohých veľkých mestách sa nachádzajú medzinárodné letiská. Najvýznamnejším je kyjevské Medzinárodné letisko Boryspiľ, ďalšie významné letiská sú v Odese, Ľvove, Dnipre a Charkove. Medzinárodné letisko Doneck, ktoré bolo dokončené krátko pred majstrovstvami Európy vo futbale 2012, bolo v priebehu vojny v Donbase úplne zničené. Národnou leteckou spoločnosťou Ukrajiny sú Mižnarodni avialiniji Ukrajiny.

Námorná doprava

Dôležité námorné prístavy sa nachádzajú v Odese, Sevastopole, Kerči a Mariupole. Lodná doprava je prevádzkovaná tiež na riekach Dneper a Dunaj. V súčasnosti je riečna lodná doprava v dôsledku útlmu hospodárskej činnosti značne obmedzená.

Turizmus

Bývalá Podkarpatská Rus je častým cieľom turistov

Ukrajina je veľmi navštevovanou krajinou, keďže ročne ju navštívi vyše 16 miliónov osôb, prevažne občanov Moldavska, Bieloruska a Ruskej federácie. V súčasnosti (najmä po zrušení vízovej povinnosti) stúpa aj záujem u turistov z EÚ a USA, ktorí sem prichádzajú skôr na „dobrodružnú“, aktívnu dovolenku, zatiaľ čo pre Rusov je najmä Krym dlho zavedenou odpočinkovou destináciou, kam v lete jazdia dlhé vlaky zo všetkých kútov Ruska.

Územie Ukrajiny je navštevované veľmi nerovnomerne. Najobľúbenejší je dlhodobo Krym s letoviskami ako Jalta, Sevastopoľ či Sudak. Ďalšou navštevovanou oblasťou sú aj Karpaty v Zakarpatskej oblasti. Medzi ďalšími cieľmi je nutné vymenovať Kyjev (s výletnými plavbami po Dnepri) a ďalšie mestá s historickými pamiatkami, napríklad Ľvov, Černovice, Kamianec-Podiľskyj, Odesa, Poltava, Černihiv a ďalšie. Naproti tomu „bežné“ oblasti predovšetkým východnej Ukrajiny nie sú vyhľadávané prakticky vôbec, čo však neznamená, že nie sú zaujímavé, napríklad významné pútnické miesto Sviatohirsk sa nachádza priamo v priemyselnom Donbase.

Pamätihodnosti

Chrám svätej Sofie v Kyjeve, zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO

Kyjev patrí medzi turistami najviac navštevované ukrajinské mestá. Centrum mesta sa nazýva Majdan Nezaležnosti, čo znamená Námestie Nezávislosti. Svoj názov získalo v roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu, keď Ukrajina získala nezávislosť. Najstaršou pamiatkou je Chrám svätej Sofie, ktorý pochádza z 11. storočia. Názov chrámu je odvodený od carihradského chrámu Hagia Sofia (Svätá Múdrosť). Chrám bol počas svojej existencie niekoľkokrát zničený, najviac v roku 1240 pri nájazde Tatárov. Dnešná podoba chrámu – devätnásť zelených vežičiek pochádza zo 17. storočia, keď bol prestavaný v štýle ukrajinského baroka. Dnes je súčasťou svetového dedičstva UNESCO a v auguste 2007 bol vyhlásený jedným zo siedmich divov Ukrajiny. Ku Chrámu svätej Sofie prilieha obria zvonica. Zo zvonice je nádherný výhľad na obrovské Michajlovské námestie, pričom na jeho kraji stojí Monastier svätého Michala.

Ďalším zo siedmich divov Ukrajiny je Kyjevsko-pečerská lavra – unikátny jaskynný monastier. Lavra je označenie pre vysokopostavený monastier, pečera znamená jaskyňa. Ide o pravoslávny kláštor, preto sa pri jeho návšteve vyžaduje slušné oblečenie. V jaskyniach sú uložené presklené rakvy s telami mníchov.

Socha Matky vlasti

Za návštevu stojí aj perla socialistického realizmu – Matka vlasť a Národné múzeum histórie Ukrajiny v druhej svetovej vojne. V podstavci sa nachádza múzeum Veľkej vlasteneckej vojny, pričom na podstavci stojí obria ženská bojovníčka so štítom a mečom. Informácie pre návštevníkov sú len v domácom jazyku. Návštevník má ale v tomto múzeu možnosť porozumieť, čím si Ukrajina počas druhej svetovej vojny prešla. Okrem bezprostredných fotiek obesencov a ďalších obetí vojny medzi exponátmi nechýbajú šibenice, bič, ktorým nacisti trestali miestne obyvateľstvo, a ani rukavice z ľudskej kože.

Kamianec-Podiľskyj sa pýši starobylým hradom, katedrálou svätého Petra a Pavla, historickou mestskou radnicou a mestskými hradbami. Kamianec-Podiľskyj sa od konca 90. rokov 20. storočia stáva čoraz obľúbenejšou turistickou destináciou. Každoročne sa tu konajú rôzne festivaly vrátane ukrajinských majstrovstiev v letoch balónom, automobilové preteky a najrôznejšie hudobné a divadelné akcie, ktoré prilákajú až 140 000 turistov ročne. Miestny historický komplex bol tiež zvolený za jeden zo siedmich divov Ukrajiny.

Múzeum Záporožského kozáctva na ostrove Chortycia

Chortycia je najväčší ostrov na Dnepri. Leží na juhu Ukrajiny na území mesta Záporožie. Ostrov je 12 km dlhý, jeho priemerná šírka je 2,5 km. Tento ostrov zohral významnú úlohu v dejinách krajiny. V stredoveku bol dôležitou obchodnou stanicou. Počas 16. storočia sa stal rozsiahlou kozáckou pevnosťou. V 18. storočí ho obsadili Rusi a slúžil im ako základňa pri bojoch proti Turkom. Dnes sa na ostrove nachádza národné múzeum, ktoré zachytáva dejiny od doby kamennej až do 20. storočia. Možno tiež navštíviť Múzeum Záporožského kozáctva. Z ostrova je krásny výhľad na obriu priehradu na Dnepri.

Chersonézos je bývalá kolónia starovekého Grécka, ktorá bola založená v 6. storočí pred naším letopočtom. Nájdeme ju na okraji mesta Sevastopoľ na Kryme v južnej časti Ukrajiny. V 2. storočí pred n. l. mesto prešlo pod nadvládu Bosporského kráľovstva. Od 1. storočia nášho letopočtu bolo pod kontrolou Ríma až do 4. storočia n. l., kedy bolo dobyté Hunmi. Od 6. storočia patrilo pod Byzantskú ríšu až do roku 980, kedy prešlo pod vplyv Kyjevskej Rusi. Po rozpade Kyjevskej Rusi sa vrátilo späť k Byzantskej ríši a v 14. storočí bolo zničené mongolskými nájazdníkmi a od tohto času bolo opustené. V súčasnosti sa ruiny antického mesta nachádzajú na sevastopoľskom predmestí. Ruiny začala postupne odkrývať ruská vláda v roku 1827. Dnes sú vyhľadávanou turistickou atrakciou, ale bohužiaľ sú v ohrození kvôli rozrastaniu mesta Sevastopoľ a aj kvôli prebiehajúcej pobrežnej erózii. Vzhľadom k tomu, že ruská anexia Krymu nebola medzinárodne uznaná, organizácia UNESCO stále vedie túto pamiatku ako ukrajinskú a odmieta tu vykonávať inšpekcie.

Stredoveká Chotynská pevnosť bola vybudovaná na juhu západnej Ukrajiny na rieke Dnester pri hraniciach s Rumunskom. Pevnosť bola založená v 10. storočí ako hraničná pevnosť na juhozápade Kyjevskej Rusi. Pôvodná pevnosť bola postavená len z dreva a hliny. Do svojej dnešnej podoby bola prestavaná v roku 1325, s rôznymi prestavbami v rokoch 1380 a 1460.

Obyvateľstvo

Vývoj počtu obyvateľov Ukrajiny v rokoch 1950 – 2012

K 1. júlu 2007 mala Ukrajina 46 490 819 obyvateľov, z ktorých 68% žilo v mestách. Ukrajina bola tradične výraznou vidieckou krajinou. V roku 1900 žilo v mestách len 14,3% obyvateľov. Počas 20. storočia však počet a podiel mestského obyvateľstva výrazne vzrástli. Kým východné priemyselné regióny sa zaľudnili, niektoré vidiecke oblasti predovšetkým severnej a strednej Ukrajiny (napríklad Černihivská oblasť) majú dnes menej obyvateľov ako pred druhou svetovou vojnou.

V posledných 20 rokoch počet obyvateľov Ukrajiny klesá. Podľa francúzskeho časopisu Le Monde diplomatique stratila Ukrajina od roku 1995 približne 7 miliónov obyvateľov.

Jednou z príčin poklesu obyvateľstva na Ukrajine je, podobne ako vo väčšine európskych krajín, nízka pôrodnosť. Na Ukrajine ale k nej pristupuje tiež vysoká úmrtnosť a značne negatívne migračné saldo. Očakávaná dĺžka života je 67,9 rokov (62,2 rokov u mužov, 74 rokov u žien). Ukrajina vykazuje aj v rámci Európy pomerne vysoký podiel ľudí nakazených vírusom HIV (približne 1,4%).

Národnostné zloženie

Zastúpenie ukrajinskej národnosti v jednotlivých oblastiach Ukrajiny

Ukrajinské ženské tradičné kroje

K ukrajinskej národnosti sa hlási 77,8% obyvateľstva Ukrajiny (2001). Okrem Krymu, kde žijú predovšetkým Rusi (58,5%), tvoria Ukrajinci vo všetkých oblastiach nadpolovičnú väčšinu, pričom v Haliči, Volyni a Podolí ich podiel presahuje 90%. Najväčšie zastúpenie Rusov vykazuje Luhanská (39%), Donecká (38%) a Charkovská oblasť (26%). Najvýznamnejšiu rumunskú menšinu má Bukovina v Černovickej oblasti. Etnicky najrôznorodejším krajom je Budžak, kde okrem Ukrajincov a Rusov žije 21% menšina besarábskych Bulharov a 4% menšina Gagauzov. V Zakarpatskej oblasti žije významná maďarská menšina. Karpatskí Rusíni (Lemkovia, Huculi a ďalšie etnické skupiny) neboli pri oficiálnom sčítaní počítaní za samostatný národ a prihlásili sa väčšinou k ukrajinskej národnosti.

Kedysi početná menšina Poliakov (napr. v roku 1931 63,5% obyvateľov Ľvova), v minulosti vládnuca vrstva na západnej Ukrajine, z veľkej časti zanikla počas druhej svetovej vojny a krátko po nej z dôvodu volynského masakru Poliakov ukrajinskými nacionalistami z UPA a masovým útekom Poliakov z regiónu, a ďalej v rámci povojnovej výmeny obyvateľstva medzi ZSSR a Poľskom. V dôsledku holokaustu a neskôr emigrácie sa znížila aj pôvodne početná menšina Židov, ktorí v roku 1926 tvorili, napr. 36,5% obyvateľov Odesy a 27,3% obyvateľov Kyjeva.

Na severozápadnej Ukrajine dosiaľ žije niekoľko sto volynských Čechov, niekoľko dedín s prevažne českým obyvateľstvom je aj na juhu krajiny, napr. v dedinách Bohemka, Lobanovo a Veselynivka. Pred repatriáciou do Česko-Slovenska v roku 1947 žilo na Volyni 40 000 Čechov v 647 čisto českých aj etnicky zmiešaných obciach. Približne 10 000 volynských Čechov slúžilo počas druhej svetovej vojny v 1. česko-slovenskom armádnom zbore, ktorý sa podieľal na oslobodení Česko-Slovenska.

Národnostné zloženie obyvateľstva Ukrajiny podľa posledného sčítania obyvateľstva z 5. decembra 2001:

Umiestnenie	Národnosť	Počet (tisíce)	%
1	Ukrajinci	37 541,7	77,82
2	Rusi	8 334,1	17,28
3	Bielorusi	275,8	0,57
4	Moldavci	258,6	0,54
5	Krymskí Tatári	248,2	0,51
6	Bulhari	204,6	0,42
7	Maďari	156,6	0,32
8	Rumuni	151,0	0,31
9	Poliaci	144,1	0,30
10	Židia	103,6	0,21
11	Arméni	99,9	0,21
12	Gréci	91,5	0,2
13	Tatári	73,3	0,2
14	Rómovia	47,6	0,1
15	Azerbajdžanci	45,2	0,1
16	Gruzínci	34,2	0,1
17	Nemci	33,3	0,1
18	Gagauzi	31,9	0,1

Jazyky

Podľa sčítania z roku 2001 je ruština na Ukrajine rodným jazykom pre 29,6% obyvateľov

Okrem Ruskom anektovaného Krymu, kde je úradným jazykom ruština a tiež tatárčina a ukrajinčina, je na Ukrajine zatiaľ oficiálne úradným jazykom výhradne ukrajinčina. V južných oblastiach a najmä na Donbase je ale ruština de facto tiež úradným jazykom. Prvé vlny ruských osadníkov prišli na severovýchodné neobývané stepi v 16. storočí. V 18. storočí osídlili Rusi Krym a juhovýchodnú časť dnešnej Ukrajiny, keďže tieto územia dobyl ruský štát od Osmanskej ríše. V 20. storočí prišli veľké počty Rusov na rýchlo sa hospodársky rozvíjajúce územia Donbasu za prácou.

Pre významnú časť ukrajinských občanov nie je ukrajinčina ich rodným jazykom. Pri oficiálnom sčítaní ľudu v roku 2001 uviedlo za svoj rodný jazyk ukrajinčinu 67,5% obyvateľov Ukrajiny, resp. 85,2% ľudí sa považuje za Ukrajincov – približne 33% Ukrajincov teda nehovorí ukrajinsky. Rusky hovorí aj väčšina ukrajinských Bielorusov a Židov. Svoju rodnú reč si tiež udržiavajú Rumuni, Rusíni, Maďari a Krymskí Tatári.

Používanie ukrajinčiny prevažuje v západných, severných a stredných oblastiach. Ruština je približne polovicou obyvateľov používaná na juhu, na východe (na Donbase a v Charkove) je dominantným jazykom. Ďalším používaným jazykom je suržyk, zmes prevažne ukrajinskej gramatiky a ruskej slovnej zásoby. Rozšírený je hlavne na severovýchode krajiny.

Náboženstvo

Monastier svätého Michala v Kyjeve, ktorý bol obnovený v roku 1999

Počajivská lavra je najväčším pútnickým miestom na západnej Ukrajine

Za veriacich sa označuje okolo 60% obyvateľov Ukrajiny, pričom viac nábožensky založený je západ krajiny, zatiaľ čo v priemyselných oblastiach, najmä na Donbase, má silnú pozíciu ateizmus. Prevládajúcim náboženstvom je kresťanstvo, konkrétne pravoslávie, pričom časť pravoslávnych sa hlási ku Kyjevskému patriarchátu, časť uznáva Moskovský patriarchát. Na západe krajiny, najmä v Haliči, prevláda gréckokatolícka cirkev. V niektorých oblastiach sú výraznejšou menšinou tiež rímski katolíci, ktorí celkovo tvoria necelé 2% ukrajinských veriacich. Po páde protináboženského režimu ZSSR bolo opravené alebo znovu postavené množstvo kostolov a pútnických miest, z ktorých najznámejšie je Kyjevsko-pečerská lavra.

Menšinovými náboženstvami, ktoré obe majú na Ukrajine dlhú tradíciu, sú judaizmus a islam. Židovstvo bolo od stredoveku rozšírené po celej Ukrajine. Kraj Podolie sa v 18. storočí stal ohniskom chasidského hnutia. Dnes tvoria židia len niekoľko desatín percenta obyvateľov krajiny a väčšina synagóg a iných židovských pamiatok už neexistuje.

Centrom islamu na Ukrajine je Krym, ktorý bol po stáročia osídlený Tatármi, resp. Krymskými Tatármi, ktorí sa sem od konca 20. storočia vracajú zo stredoázijského vyhnanstva. Islam vyznáva niečo vyše 1% obyvateľov Ukrajiny.

Vzdelanie

Kyjevská univerzita

Zdedeným úspechom sovietskej politiky všeobecného prístupu k vzdelaniu je takmer stopercentná miera gramotnosti v postsovietskych štátoch. Na Ukrajine dnes predstavuje 99,4% a je tak jednou z najvyšších na svete. Povinné primárne a sekundárne vzdelanie začína v 6. roku veku dieťaťa a trvá 12 rokov. Základné trvá štyri roky, stredné sekundárne päť rokov a vyššie stredné vzdelanie potom tri roky. Existujú tu tzv. všeobecne vzdelávacie školy, kde možno získať základné aj stredoškolské vzdelanie. Známkovanie má dvanásť stupňov (12=1*, 11=1, 10=1, atď.).

Po Rusku, Spojenom kráľovstve a Francúzsku má Ukrajina najvyšší počet absolventov vysokých škôl v Európe. V krajine funguje niekoľko desiatok všeobecných, technických, pedagogických či lekárskych univerzít. Najstaršou vysokou školou vo východnej Európe bola Ostrožská akadémia (založená v roku 1576), nasledovala Kyjevsko-mohyľanská akadémia a Ľvovská univerzita. Väčšina škôl je verejná, najväčšou súkromnou vysokou školou je Medzioblastná akadémia personálneho manažmentu. Univerzitné vzdelanie je v súčasnosti reformované a v rámci tzv. Bolonského procesu je zavádzaný bakalársky a magisterský titul, ktoré postupne vytláčajú skorší titul špiecialista.

Sídla

Kyjev

Odesa

Dnipro

V tomto zozname sa nachádza 20 najväčších miest na Ukrajine podľa počtu obyvateľov v roku 2021. Všetky čísla počítajú len ľudí žijúcich priamo v meste, nepočítajú populáciu v metropolitnom okolí.

Poradie	Mesto	Región	Počet obyvateľov
1	Kyjev	Kyjev	2 962 180
2	Charkov	Charkovská oblasť	1 433 886
3	Odesa	Odeská oblasť	1 015 826
4	Dnipro	Dnepropetrovská oblasť	980 948
5	Doneck	Donecká oblasť	905 364
6	Záporožie	Záporožská oblasť	722 713
7	Ľvov	Ľvovská oblasť	721 510
8	Kryvyj Rih	Dnepropetrovská oblasť	612 750
9	Mykolajiv	Mykolajivská oblasť	476 101
10	Mariupoľ	Donecká oblasť	431 859
11	Luhansk	Luhanská oblasť	399 559
12	Vinnycia	Vinnycká oblasť	370 601
13	Makijivka	Donecká oblasť	340 337
14	Sevastopoľ	Sevastopoľ	340 297
15	Simferopol	Krym	336 330
16	Černihiv	Černihivská oblasť	285 234
17	Cherson	Chersonská oblasť	283 649
18	Poltava	Poltavská oblasť	283 402
19	Chmeľnyckyj	Chmeľnycká oblasť	274 582
20	Čerkasy	Čerkaská oblasť	272 651

Veda

Sergej Koroľov, hlavný sovietsky raketový inžinier a vedúci sovietskeho kozmického programu

Ukrajincom bol matematik Mychajlo Ostrohradskyj. V súčasnosti je oceňovaný matematik Vladimir Drinfeľd, autor teórie kvantovej grupy. Prvý vrtuľník či štvormotorové lietadlo zostavil ukrajinský rodák ruského a poľského šľachtického pôvodu Igor Sikorsky.

Významným mechanikom bol Stepan Tymošenko. Hoci narodený v ruskom Petrohrade, etnickým Ukrajincom bol zakladateľ geochémie Vladimir Vernadskij. V Charkove sa narodil astronóm Otto Struve. Na Ukrajine sa narodil aj nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu Ilia Mečnikov. Theodosius Dobzhansky bol genetikom hrajúcim kľúčovú úlohu pri tvorbe tzv. modernej evolučnej syntézy. Naopak skôr kurióznou postavou bol sovietsky biológ Trofim Lysenko. Odesa bývala tradičným miestom zrodu geniálnych detí. Patril k nim aj fyzik George Gamow, autor teórie o veľkom tresku, alebo matematik Vladimir Arnoľd. V Ľvove sa narodil matematik Stanisław Ulam.

Niekoľko Ukrajincov sa presadilo aj v oblasti humanitných a sociálnych vied. Osvietencom a otcom ukrajinskej vzdelanosti bol Hryhorij Skovoroda. Ukrajinský pôvod mal aj etnograf Nikolaj Miklucho-Maklaj. V Kyjeve sa narodil ruský filozof Nikolaj Berďajev, v Ľvove Ludwig von Mises, zakladateľ preslávenej rakúskej ekonomickej školy.

Najslávnejším rodákom z mesta Žytomyr bol Sergej Koroľov, hlavný sovietsky raketový inžinier a konštruktér kozmických lodí. V rokoch 1946 až 1966 bol počas vesmírnych pretekov medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi vedúcim sovietskeho kozmického programu. Na rozdiel od svojho náprotivku v USA, Wernhera von Brauna, bola jeho hlavná úloha v sovietskom kozmickom programe utajovaná až do jeho smrti. Počas práce na programe bol známy len ako „hlavný konštruktér“.

Z Ukrajiny pochádzali aj viacerí sovietski, resp. ruskí a ukrajinskí kozmonauti. Prvým Ukrajincom, ktorý letel do vesmíru, sa v auguste 1962 stal kozmonaut Pavel Popovič, ktorý sa narodil v Uzyne v Kyjevskej oblasti. Popovič letel v kozmickej lodi Vostok 4, ktorá vyštartovala deň po lodi Vostok 3. Po prvýkrát v histórii sa vtedy na obežnej dráhe nachádzali dve kozmické lode súčasne. Popovič letel do vesmíru aj druhýkrát, keď v júli 1974 velil letu kozmickej lode Sojuz 14, pričom absolvoval pobyt na kozmickej stanici Saľut 3.

Kultúra

Ukrajinské veľkonočné vajcia

Základom ukrajinskej kultúry sú slovanské tradície zmiešané aj s tradíciami iných etník. Silno ovplyvnená je kresťanstvom, predovšetkým pravoslávím, no do istej miery aj katolíctvom. Z čias Kyjevskej Rusi má spoločné korene s bieloruskou a ruskou kultúrou, pričom ruský vplyv je v ukrajinskej kultúre trvalo a silne prítomný. Významný je tiež prínos niekdajšej početnej židovskej menšiny (na Ukrajine sa zrodilo aj chasidské hnutie) a moslimov najmä na Kryme. V čase poľskej nadvlády na pravobrežnej Ukrajine sa veľmi presadzovali poľské vplyvy, ktoré sú patrné, napríklad v ukrajinskej slovnej zásobe.

Taras Ševčenko, autoportrét z obdobia rokov 1840 – 1841

V 19. storočí bola ukrajinská kultúra a ukrajinčina utláčaná zo strany cárskeho Ruska, ktorého záujmom bolo celé územie rusifikovať. Napriek tomu sa ukrajinskému národnému obrodeniu podarilo etablovať spisovnú ukrajinčinu (priekopníckym dielom bola Aeneida Ivana Kotliarevského a o niečo neskôr aj básne Tarasa Ševčenka, ktorého sochu dnes nájdeme v takmer každom ukrajinskom meste). V poslednej tretine 19. storočia začala vznikať na základe medzinárodných podnetov a tradície ľudového a poloľudového hudobného divadla ukrajinská škola opery. Najstaršou živou súčasťou ukrajinského repertoáru je Záporožec za Dunajom Semena Hulaka-Artemovského z roku 1863. Za vlastného zakladateľa ukrajinskej opery je považovaný Mykola Lysenko, ktorý jej svojimi dielami (Natalka Poltavka, Taras Bulba) vtlačil folklórny charakter.

Potom, čo bol v ruskej časti vydaný dokonca zákaz používania ukrajinčiny, presunuli sa emancipačné snahy ukrajinských spisovateľov a politikov do liberálnejšej habsburskej časti krajiny – Haliče a Bukoviny. Ani 20. storočie neprinieslo ukrajinskej kultúre priaznivé prostredie, lebo rusifikácia prebiehala aj v ére Sovietskeho zväzu až do roku 1991. Preto sú národné otázky v súčasnom ukrajinskom umení stále živé.

Lesia Ukrajinka, najznámejšia ukrajinská spisovateľka, jeden zo symbolov ukrajinskej kultúry

Národnými básnikmi sú na Ukrajine okrem Ševčenka aj Ivan Franko a Lesia Ukrajinka. Priekopníkom modernej ukrajinskej literatúry bol tiež Ivan Kotliarevskyj. Kráľom ukrajinskej literatúry je bezpochyby svetovo preslávený satirik Nikolaj Gogoľ. Ukrajinský pôvod má ruský básnik Jevgenij Jevtušenko, hoci narodený na Sibíri. V Kyjeve sa narodil dramatik Michail Bulgakov. V Odese sa narodili Isaak Babel či Anna Achmatovová. Vo Vinnyckej oblasti brazílska spisovateľka Clarice Lispectorová. Súčasťou Ukrajiny je dnes územie Haliče, ktoré roky patrilo Poľsku a tiež Rakúsko-Uhorsku. V centre Haliče, Ľvove, sa narodil, napríklad klasik sci-fi Stanisław Lem, básnik a esejista Zbigniew Herbert, humorista Stanisław Jerzy Lec či erotický spisovateľ Leopold von Sacher-Masoch, po ktorom bol neskôr nazvaný masochizmus.

V súčasnosti sú populárne knihy Jurija Andruchovyča, Andreja Kurkova, či Ihora Pavľuka. Veľmi prekladaní sú tiež Oksana Zabužko či Jurij Andruchovyč.

Najslávnejším skladateľom narodeným na území dnešnej Ukrajiny je ruský skladateľ, pianista a dirigent Sergej Prokofiev. Z interpretov pianista ruského pôvodu Alexander Siloti či baletný tanečník a choreograf Serge Lifar.

V Kyjeve sa narodil významný avantgardný sochár Alexander Archipenko. K súčasným známym sochárom patrí Mykola Šmaťko. Na Ukrajine sa narodili aj maliari ruského pôvodu Ilia Repin, Vladimir Tatlin, Kazimir Malevič, krajinkár Archip Kuindži či predstaviteľ socialistického realizmu a autor známeho Leninovho obrazu Isaak Brodskij. Významnou maliarkou a sochárkou ruského pôvodu bola Marija Baškirceva. Svojráznou performerkou ruského pôvodu, využívajúcou predovšetkým piesok, je Ksenija Simonova.

Významnými filmovými režisérmi z časov Sovietskeho zväzu boli Olexandr Dovženko a Sergej Bondarčuk. V Kyjeve sa narodil tiež režisér Anatole Litvak. Z modelingu odštartovala k hollywoodskej sláve Olga Kurylenko i Milla Jovovichová, známa predovšetkým z bondovky Quantum of Solace.

Aj v súčasnosti je živý ukrajinský folklór. Bolo obnovených mnoho vidieckych slávností, existujú súbory ľudových piesní a tancov. Prvky piesňového folklóru vo výraznej miere prenikajú aj do súčasnej ukrajinskej pop music.

Šport

Bratia Volodymyr (vľavo) a Vitalij Klyčko (vpravo)

Značné úspechy dosiahli ukrajinskí šachisti, ako boli Vasyl Ivančuk, Anna Muzyčuková, Ruslan Ponomariov, Jefim Bogoľubov, David Bronštejn a Sergej Kariakin.

Úspechov dosiahli tiež ukrajinské futbalové kluby, najmä Dynamo Kyjev a Šachtar Doneck. Tromi najznámejšími hráči boli Oleh Blochin, Ihor Belanov a Andrij Ševčenko. Futbalový život všetkých troch ovplyvnil tréner Valerij Lobanovskyj.

Najslávnejším ukrajinským športovcom všetkých čias je atlét, skokan o žrdi Serhij Bubka. V časoch Sovietskeho zväzu priviezli olympijské medaily tiež, napríklad šprintér Valerij Borzov či vytrvalostný bežec Volodymyr Kuc. Pre samostatnú Ukrajinu vybojovala štyri zlaté medaily plavkyňa Jana Kločkovová. V boxerskom ringu sa preslávili majstri sveta vo svojich váhových kategóriách Vitalij Klyčko a jeho brat Volodymyr Klyčko. Vitalij Klyčko je od roku 2014 politikom, starostom Kyjeva.

Kuchyňa

Obľúbené jedlá na Ukrajine

Ukrajinská kuchyňa je veľmi rozmanitá a má prvky rôznych európskych kuchýň v oblasti, najmä ruskej, poľskej, nemeckej, maďarskej a tureckej. Najdôležitejším je ale staroslovanský vplyv.

Ukrajinská kuchyňa ovplyvnila aj národné kuchyne susedných krajín, vrátane poľskej a ruskej kuchyne. Prvky ukrajinskej kuchyne sú známe aj v Severnej Amerike vďaka ukrajinským imigrantom do USA a Kanady. Ukrajinské tradície varenia sú udržiavané v mnohých reštauráciách na Ukrajine, Rusku a v súčasnosti aj v Európe a Severnej Amerike.

Zvláštnosťou ukrajinskej kuchyne je využívanie prevažne domácich potravín ako sú zemiaky, mäso, ovocie, huby, lesné plody a bylinky. Typické pokrmy sú boršč, soľanka, peľmene, varenyky či plnené pirohy. K Ukrajine však patrí aj vodka (horilka), ktorej v posledných rokoch čiastočne konkuruje pivo. Obľúbeným nápojom je tiež kvas. Veľká noc sa v ukrajinčine nazýva velykdeň, pascha či paska a sú rovnako ako Vianoce slávené podľa juliánskeho kalendára, t.j. neskôr než v západnej Európe. Veľmi populárne je farbenie kraslíc (pysanky), ktorému je v západoukrajinskej Kolomyji venované unikátne múzeum.

• 
  Ukrajinský boršč s kyslou smotanou
• 
  Varenyky s mäsom, cibuľou a kyslou smotanou
• 
  Šišky (pampušky) s cesnakom
• 
  Ukrajinské zemiakové placky (deruny) s kyslou smotanou
• 
  Kyjevský kotlet
• 
  Plnené kapustové rolky (holubci) s ryžou a mäsom
• 
  Paska, tradičný ukrajinský veľkonočný chlieb

Dni pracovného pokoja

Oslavy dňa nezávislosti v Luhansku v roku 2013

• 1. január – Nový rok
• 7. január – Vianoce (Rizdvo; podľa juliánskeho kalendára)
• 8. marec – Medzinárodný deň žien
• pohyblivý sviatok Veľká noc (podľa juliánskeho kalendára)
• pohyblivý sviatok Turíce (podľa juliánskeho kalendára)
• 1. máj – Deň medzinárodnej solidarity pracujúcich
• 9. máj – Deň víťazstva nad nacizmom v druhej svetovej vojne
• 28. jún – Deň ústavy Ukrajiny
• 24. august – Deň nezávislosti Ukrajiny
• 14. október – Deň obrancu Ukrajiny
• 25. december – Vianoce (Rizdvo; podľa gregoriánskeho kalendára)

Pozri aj

• Dejiny Ukrajiny
• Zoznam miest na Ukrajine

Iné projekty

Commons

Wikislovník

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ukrajina
• Wikislovník ponúka heslo Ukrajina

Externé odkazy

• Oficiálna stránka ukrajinskej vlády (po ukrajinsky)

Zdroj

• MATEJKO, Ľ.: Poznámky k predmetu Východná Európa – krajiny a ľudia, Bratislava, 2007.